Už 300 rokov vzdorujú modernému svetu: Amiši žijú bez smartfónu či elektriny, mladých nepresvedčí ani „Rumspringa“

Predstav si, že by si sa ráno zobudil bez budíka v telefóne, obliekol si domáci odev ušitý vlastnými rukami a namiesto kávy z automatického prístroja si ju uvaril na plynovom sporáku. Žiadny Netflix, žiadny Instagram, žiadne auto pred domom. Pre väčšinu z nás nepredstaviteľné, no pre približne 250 000 Amišov v Severnej Amerike je to každodenná realita, ktorú si vedome vybrali.

Amiši nie sú len nostalgickou atrakciou pre turistov. Sú živým príkladom toho, ako môže komunita úspešne odolávať tlaku modernej doby a udržiavať si vlastnú identitu už viac ako 300 rokov. Ale prečo sa vlastne rozhodli žiť takto a čo si o tom myslia ich deti?

Kto sú vlastne Amiši?

Príbeh Amišov sa začína koncom 17. storočia vo Švajčiarsku, keď Jakob Ammann, mennonitský vodca, zaviedol prísnejšie pravidlá života. Trval na tom, že každý vylúčený člen cirkvi má byť spoločensky ignorovaný, zaviedol umývanie nôh počas bohoslužby a vyžadoval jednotné obliekanie. Keď sa jeho prístup ukázal ako príliš radikálny pre ostatných mennonitov, vznikla nová skupina – Amiši.

Emigrácia do Ameriky začala v 18. storočí, pričom sa väčšina usadila vo východnej Pennsylvánii. Tu sa však v polovici 19. storočia komunita rozdelila na dva prúdy: „nový rád“, ktorý akceptoval spoločenské zmeny a technológie, a „starý rád“, ktorý zostal verný tradičným spôsobom. Dnešní Amiši, ktorí nám prídu na um, sú práve potomkami tohto „starého rádu“. Píše portál Britannica. 

Život podľa nenapísaných pravidiel

Základom amišského života je „Ordnung“ – neformálny, ale prísny kódex správania, ktorý reguluje všetko od oblečenia až po povolené technológie. Toto nie je len súbor zákazov, ale kompletný systém hodnôt postavený na štyroch pilieroch: viere, rodine, komunite a jednoduchosti. Viera je absolútnym základom. Amiši veria, že ich spôsob života je priamou cestou k Bohu.

Bohoslužby sa konajú každú druhú nedeľu v súkromných domoch, pričom sa celá komunita pravidelne stretáva na základe rotačného princípu. Nie sú tu žiadne kostoly – dom je zároveň chrámom. Rodina predstavuje srdce komunity. Typická amišská rodina má 7 až 10 detí, pričom všetky generácie často žijú spolu alebo v tesnej blízkosti. Deti sa od útleho veku učia praktické zručnosti a silnú pracovnú morálku.

Nie je výnimkou vidieť 8-ročné dieťa pomáhať pri zbere úrody alebo sa starať o zvieratá. Komunita funguje ako jedinečný podporný systém. Keď niekto potrebuje postaviť stodolu, celá komunita sa zorganizuje – muži stavajú, ženy varia. Takéto „barn raising“ akcie sú legendárne a môžu trvať len jeden deň, pričom sa zúčastnia stovky ľudí. Jednoduchosť sa prejavuje vo všetkom – od oblečenia až po odmietanie väčšiny moderných technológií.

Muži nosia čierne klobúky, tmavé obleky bez klôp a po svadbe si nechávajú rásť bradu (ale nie fúzy). Ženy nosia jednoduché šaty s čepcami, pričom si nikdy nestrihajú vlasy.

zdroj: Archív Canva

Prečo si vybrali takýto život?

Rozhodnutie žiť takto nie je založené na odpore k pokroku, ale na hlbokých duchovných presvedčeniach. Amiši veria, že moderný svet s jeho technológiami, konzumom a súťaživosťou odvádza ľudí od Boha. Pre nich je jednoduchosť prejavom pokory a zrieknutia sa pýchy. Ich prístup k technológiám však nie je úplne čierno-biely. Môžu používať určité moderné zariadenia, ak slúžia komunite a neohrozujú ich hodnoty.

Napríklad traktor môžu mať, ale často bez gumových pneumatík, len s kovovými kolesami, aby sa zabránilo jeho použitiu na rýchlu jazdu po cestách. Elektrické blikače na kočoch sú povolené kvôli bezpečnosti, rovnako ako určité poľnohospodárske zariadenia nevyhnutné na obživu. Elektrine sa vyhýbajú, pretože predstavuje hlavné spojenie so svetom, ktoré by mohlo viesť k pokušeniam. Namiesto toho používajú plynové lampy, fľaškový plyn na varenie a vetrom či vodou poháňané zariadenia.

Dá sa amišskú komunitu opustiť?

Áno, ale nie je to jednoduché. Existujú dva základné scenáre: Pred krstom môže mladý človek kedykoľvek odísť bez následkov. Krst sa zvyčajne koná vo veku 17 až 20 rokov a je to definitívny záväzok. Dovtedy majú mladí ľudia relatívnu slobodu. Po krste je situácia komplikovanejšia. Kto poruší pravidlá Ordnung a nechce sa podriadiť, môže byť vylúčený (Meidung).

To znamená, že ho všetci členovia komunity, vrátane rodiny, musia ignorovať. Nemôžu s ním obchodovať, jesť za jedným stolom ani sa s ním normálne rozprávať. Toto je jeden z najprísnejších trestov v amišskej komunite.

Mladá generácia a Rumspringa

Najfascinujúcejšou súčasťou amišského života je „Rumspringa“ – obdobie skúmania, ktoré začína okolo 16. roku života. Počas tohto času môžu mladí ľudia experimentovať s moderným svetom. Môžu nosiť bežné oblečenie, používať mobil, počúvať hudbu, chodiť na párty, dokonca piť alkohol či si kúpiť auto. Cieľom nie je testovanie hraníc, ale umožnenie mladým ľuďom urobiť informované rozhodnutie o svojom budúcom živote. Majú pocítiť, čo znamená žiť v modernom svete, aby sa mohli rozhodnúť, či chcú zostať v amišskej komunite.

Prekvapivé je, že až 80 až 90 percent mladých sa rozhodne vrátiť a prijať krst. Dôvody sú rôzne: silné rodinné väzby, podpora komunity, ale aj únava z tlaku a stresu moderného života. Mnohí hovoria, že po čase v „anglickom svete“ (ako nazývajú svet mimo komunity) si uvedomili hodnotu jednoduchosti a istoty, ktorú im poskytuje amišská komunita.

zdroj: Archív Canva

Život medzi dvomi svetmi

Pre tých, ktorí sa rozhodnú odísť natrvalo, nie je cesta ľahká. Amišské deti navštevujú školu len do ôsmeho ročníka, čo im sťažuje adaptáciu v modernom svete. Nemajú ani základné znalosti o používaní počítačov, bankách či byrokratických procesoch.

Existujú podporné organizácie, ktoré pomáhajú bývalým Amišom – učia ich základné životné zručnosti v modernom svete, od otvorenia bankového účtu až po získanie vodičského preukazu.

Mnohí z nich neskôr rozprávajú svoje príbehy prostredníctvom blogov či dokumentov, pričom často opisujú zložité pocity – od pocitu slobody až po hlbokú nostalgiu za stratou komunity.

Paradox úspechu

Amišské komunity prosperujú. Ich populácia sa každých 20 rokov zdvojnásobí, ich farmy sú produktívne a ich remeselné výrobky – od prikrývok po nábytok – sú vysoko cenené. Ich shoofly pie (mimoriadne sladký koláč z melasy) a domáci chlieb sa stali súčasťou americkej kulinárskej kultúry. Ich úspech spočíva v tom, že vytvorili udržateľný model života postavený na jasných hodnotách a silnej komunite.

Zatiaľ čo moderný svet zápasí s problémami ako osamelosť, úzkosť či environmentálne problémy, Amiši ponúkajú alternatívu – život založený na vzájomnej podpore, rešpekte k prírode a duchovných hodnotách.

Či je to cesta pre všetkých? Určite nie. Ale ich príklad ukazuje, že existujú aj iné spôsoby, ako žiť naplnený život – aj bez najnovšieho iPhonu či najrýchlejšieho internetu. V dobe, keď sa mnohí z nás cítia preťažení informáciami a neustálym tlakom na produktivitu, amišská jednoduchosť môže byť inšpiráciou na zamyslenie sa nad tým, čo v živote skutočne potrebujeme.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti