Uznávaná koučka varuje pred nenápadným zlozvykom, ktorý ničí vzťahy aj psychické zdravie

Môže to vyzerať ako bežné konanie v mene lásky: preberanie domácich povinností, riešenie financií, emocionálna opora či snaha „opraviť“ partnerove správanie. Často je za tým presvedčenie, že „to viem urobiť lepšie“ alebo „ak sa o to nepostarám ja, nikto to nespraví“.

Psychológovia označujú tento jav ako kódpendentné správanie – nezdravá závislosť na partnerovi. Typicky sa vyskytuje u ľudí s úzkostným štýlom vzťahovej väzby, ktorí sa cítia bezpečne len vtedy, keď majú situáciu pod kontrolou. Lenže v partnerskom vzťahu kontrola nie je láska — a pokus o ovládanie druhého človeka, hoci aj v mene dobra, vytvára napätie, nerovnováhu a frustráciu na oboch stranách.

Mýliť si záchranu so starostlivosťou

Hailey Magee je certifikovaná koučka, ktorá pomáha ľuďom po celom svete oslobodiť sa od neustálej potreby zapáčiť sa druhým a posilniť schopnosť zastávať sa samých seba.

Magee opisuje príbeh jednej jej klientky, ktorá sa roky snažila „zachrániť“ svoj vzťah, aj keď jej partner jednoznačne povedal, že ho nechce ďalej rozvíjať. Jej odpoveď bola okamžitá: začala plánovať, premýšľať, hľadať riešenia, kupovať knihy, chodiť na terapiu a preberať zodpovednosť aj za partnerovu časť.

V jej očiach išlo o lásku. Dnes však vie, že to bola kontrola — snaha donútiť partnera cítiť a konať inak, než chcel. Tým, že v mene vzťahu obetovala vlastné potreby, zároveň posilňovala ilúziu, že ak sa bude dostatočne snažiť, dokáže druhého človeka „napraviť“.

Kontrola sa často skrýva za pomoc

„Jedným z najčastejších spôsobov, ako sa kontrola prejavuje, je preberanie zodpovednosti za veci, ktoré by mal zvládať druhý partner sám. Môže ísť o každodenné činnosti, finančné rozhodnutia, či dokonca zaobchádzanie s vlastnými emóciami,“ opisuje expertka.

Tento vzorec správania často nadobúda formu vety: „Radšej to urobím ja, bude to rýchlejšie.“ Alebo: „Nechcem, aby sa mu niečo stalo, preto to zariadim za neho.“

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Hailey Magee (@haileypaigemagee)

Zároveň ide o typický príznak toho, že človek si nepripúšťa hranice medzi sebou a druhým. Pomáha partnerovi vyhýbať sa dôsledkom jeho činov, napríklad keď opakovane ospravedlňuje jeho výbuchy hnevu, neplatenie účtov, alebo závislosti.

„Výsledkom nie je pomoc, ale umožnenie nezodpovedného správania. A tak, namiesto toho, aby sa partner učil niesť dôsledky, žije v komfortnej zóne, ktorú mu druhý partner udržiava.“

Emocionálne výbuchy ako forma nátlaku

Magee opisuje, ako v náročných chvíľach jej klientka preberala na seba nielen emocionálnu prácu, ale aj zodpovednosť za správanie druhého.

„Po hádkach vyžadovala okamžité uistenie, odmietala partnerovi dopriať priestor a používala slzy ako spôsob, ako si vynútiť pozornosť.“

Psychológovia to označujú ako „protestné správanie“ — nie ako vedomú manipuláciu, ale ako pokus vynútiť si spojenie v situácii, kde ho nedostávame dobrovoľne. Typickými prejavmi sú napríklad tiché dni, vyhrážky rozchodom, alebo snaha vyvolať žiarlivosť.

„Za týmto správaním sa však skrýva strach. Strach z opustenia, z nezáujmu, z toho, že ak nebudem partnerovi užitočná, nebude ma chcieť. A práve v tejto dynamike má korene kódpendencia.“

Zdravé hranice nie sú ultimáta

Mnohí ľudia si myslia, že stanovenie hraníc znamená povedať partnerovi: „Ak sa nezmeníš, odídem.“ Lenže ak takúto vetu nevieš naplniť činmi, nejde o hranicu, ale o taktiku. O pokus donútiť druhého, aby sa prispôsobil, bez reálneho zámeru konať.

„Skutočné hranice nie sú o kontrole druhého, ale o ochrane seba. Sú to rozhodnutia, ktoré je človek pripravený urobiť, ak tvoje potreby dlhodobo nie sú rešpektované. Hranica znamená: Tu končím ja. A tu začínaš ty.“

Ak človek nie je ochotný odísť, ak sa veci nezmenia, expertka odporúča nehovriť, že odídeš. „Radšej sa sústreď na to, čo môžeš spraviť ty — napríklad prestať zachraňovať, prestať sa obetovať, alebo si vyhľadať podporu mimo vzťahu.“

Skutočná zmena prichádza zvnútra

Základným predpokladom zdravého vzťahu je to, že obe strany nesú zodpovednosť za svoj život a rozhodnutia. Nikoho nemožno donútiť, aby sa zmenil, ak sám nechce. Nikoho nemožno „opraviť“, ak nemá vôľu rásť.

Koučka popisuje, že najväčšiu úľavu človek nájde až vo chvíli, keď si prizná, že jeho kontrola je ilúzia. Keď prehodnotí, na čo má vplyv a na čo nie.

Namiesto toho, aby sme sa snažili partnera motivovať na terapiu, je dobré začať pracovať na svojich návykoch. Namiesto analýz správania iných sa sústrediť na svoje potreby, túžby a ciele. Keď človek prestane byť „terapeutom“ vo vlastnom vzťahu, získa späť niečo oveľa cennejšie — svoj čas, energiu a sebahodnotu.

Prestať kontrolovať neznamená vzdať sa

Mnohí ľudia majú pocit, že ak prestanú partnera usmerňovať, nechať veci „len tak plynúť“, všetko sa rozpadne.

„V skutočnosti to však otvára priestor pre reálne rozhodnutia. Ak partner neprejaví ochotu spolupracovať, je to dôležitý signál. Nie výzva na boj, ale podnet na zhodnotenie, či ti takýto vzťah dáva zmysel.“

Psychológovia odporúčajú v takých chvíľach pomenovať svoje hodnoty a nastaviť si osobné „nevyjednávateľné“ hranice. Nemusia to byť len zásadné veci ako násilie alebo nevera. Môžu to byť aj jemnejšie signály: napríklad dlhodobý nezáujem, neschopnosť prevziať zodpovednosť alebo emocionálna nedostupnosť.

Rozhodnúť sa odísť zo vzťahu, kde ťaháš všetko za dvoch, nie je zlyhanie. Je to dospelé rozhodnutie rešpektovať seba.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking