Víťazka Krištáľového krídla Hovancová: Prácu s nevyliečiteľne chorými deťmi či týranými ženami som si vysnívala

Alexandra Hovancová je riaditeľkou jediného neštátneho detského domova pre nevyliečiteľne choré deti a zároveň vedie aj núdzové bývanie pre týrané matky. Kedysi sa profesionálne venovala volejbalu a neskôr pôsobila aj ako basketbalová redaktorka. Napokon sa rozhodla, že jej životná cesta bude vyzerať inak. 

„Mala som predstavu, že budem mať skôr civilné povolanie, toto bude len ako moje hobby. No nech to znie akokoľvek, môj život naozaj naplnila až pomoc ľuďom,“ prezrádza Alexandra, ktorá nedávno získala ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii filantropia. Doposiaľ sa to ešte nepodarilo žiadnemu zamestnancovi charity. 

Pre Startitup nám prezradila, ako vníma ocenenie, ako funguje Spišská katolícka charita, ale aj to, o aké skupiny ľudí sa stará. 

• Aká bola jej cesta k charite?
• V čom je zmysel tohto projektu?
• Aké sú najväčšie výzvy, ktorým čelia?
• Ako ich centrá fungujú a akú majú kapacitu?
• Čo všetko pre ľudí robia?

Nedávno sa vám podarilo získať Krištáľové krídlo, toto ocenenie doposiaľ nezískal žiadny zamestnanec charity. Je to aj signál pre verejnosť, že ste tu, že charita je tiež dôležitá súčiastka celého spoločenského organizmu?

Už nominácia na túto prestížnu cenu ma prekvapila. Bola som v tejto nominácii s výnimočnými ženami. Keď mi zatelefonovali, že som nominovaná, myslela som si, že odo mňa chcú, aby som niekoho na tú nomináciu odporučila. A ja som im začala vysvetľovať, koho by mohli. Až kým mi vysvetlili, že nominovaná som ja.

Neverila som tomu, a kým neprišiel nominačný dekrét, nikomu som o tom nerozprávala, keby to náhodou nebola pravda (úsmev). Dodnes nechápem, že som to krídlo dostala. Je to po mojich šťastných deťoch v zariadení druhé najvyššie ocenenie v mojom živote.

Od detstva som sledovala a obdivovala ľudí v nomináciách. Nevnímam toto ako signál, že sme tu, aj keď, samozrejme, šírenie povedomia je dôležité, ale skôr, že tá obeta môjho života má veľký zmysel pre iných.

Necítite sa prehliadaní?

Žijeme náročné časy. Ja žijem v tme, kde denne riešime existenčné, finančné problémy, náročné diagnózy a naozaj nie je jednoduché na jedného človeka mať tri zariadenia. Môžem však povedať, že vďaka tejto práci som spoznala obrovské množstvo ľudí, ktorí chcú pomáhať.

Znie to zvláštne, ale mňa zastavujú ľudia a ďakujú mi, že pomáhame, že sa staráme a že sme aj im otvorili oči v ich životoch. Náš život sa dotýka ďalších, a to dáva ešte väčší zmysel tejto práci. Ja sa už po 8 rokoch necítim neviditeľná, ale stálo to veľa práce a nadpráce. Vyšli sme z tmy do svetla.

Aká bola vaša cesta do Deti môjho srdca – Spišskej katolíckej charity? 

Na charitu som sa dostala prakticky hneď po vysokej škole. Bolo to asi obrovským prekvapením pre každého, keďže som štrnásť rokov profesionálne hrala volejbal. Popri tom som robila basketbalovú redaktorku a nikdy som sa neprezentovala podobnými aktivitami typu „idem pomáhať druhým ľuďom“.

Mala som predstavu, že budem mať skôr civilné povolanie, toto bude len ako moje hobby. No nech to znie akokoľvek, môj život naozaj naplnila až pomoc ľuďom.

Keby ste mali bežnému človeku priblížiť zmysel a prácu tejto charity, čo by to bolo?

Pomoc deťom, týraným ženám a mám pocit, že všetkým, čo to potrebujú.

Aké sú najväčšie výzvy, ktorým Spišská katolícka charita čelí?

Naším jediným a najväčším problémom sú financie, všetko ostatné je našou prácou.

Pracujete v Dome sv. Jozefa, kam spadá Centrum pre nevyliečiteľné choré deti a Zariadenie núdzového bývania pre týrané matky s deťmi. Ako fungujú? 

Základnou vecou pre tieto deti je ošetrovateľská starostlivosť a návšteva lekárov. To je alfa a omega tohto zariadenia. Pri ťažko zdravotne postihnutých deťoch je to najpodstatnejšie. K tomu sa však pridáva aj odborná činnosť, ako je opatrovateľská činnosť, to znamená základná starostlivosť a odborná činnosť zastúpená psychológom, vychovávateľom, špeciálnym pedagógom a hlavným opatrovateľom, zdravotnou sestrou.

Majú aj individuálnu prácu, ak nie sú u lekára alebo nerehabilitujú. Netreba si myslieť, že tieto detičky celý deň ležia na posteli a na niečo čakajú. Tri chodia na základnú školu, jedno chodí do škôlky.

Program na dennej báze je zabezpečený na veľmi dobrej profesionálnej úrovni. Tešíme sa, ak sa nám podarí niečo medzi týmito základnými vecami, napríklad zobrať ich na basketbal. Boli sme napríklad na Tomášovskom výhľade. Na dennej báze sú prechádzky. Ak je možné, ideme s deťmi na pizzu. Sú zapojené v rámci tých možností, ktoré majú. Tieto deti tu majú krásny život. O tom som presvedčená.

V zariadení núdzového bývania pre týrané matky s deťmi mám dve sociálne pracovníčky, ktoré so ženami a deťmi denne pracujú a snažia sa im pomôcť opäť sa zaradiť do života. Spolupracujeme s úradmi, ako sú právnici, UPSVaR, lekári a rôzne inštitúcie, ktoré pomáhajú práve ženám, ktoré si prešli týraním.

Treťou službou je kuchyňa a rozvoz stravy, kde varíme okrem zariadenia a ich zamestnancom aj dôchodcom, ľuďom bez domova, krízovému centru, špeciálnej škole a škôlke či dennému stacionáru.

zdroj: Archív A. Hovancovej

Obe centrá sú súčasťou Spišskej katolíckej charity. Prečo vznikli ako samostatné jednotky? Doposiaľ nepomáhala charita týmto skupinám ľudí?

Každé zariadenie sa venuje rôznej službe a ide podľa odlišného zákona. Zariadenia majú samostatný vstup a nachádzajú sa síce v jednej veľkej budove, ale fungujú samostatne. Zariadenie pre deti vzniklo pred 9 rokmi a spustilo sa, keď som prišla.

Núdzové bývanie sa pretransformovalo z podporovaného bývania, lebo po službe bol dopyt a kuchyňa fungovala aj pred tým, ako som prišla, ale slúžila predovšetkým zariadeniu. Cez covid sme chceli pomôcť, a tak sme reagovali na prosbu mesta a pomohli sme ďalším zraniteľným skupinám. A už sme s tým neprestali.

Poďme k Centru pre nevyliečiteľne choré deti. Kde vznikol prvotný impulz na založenie? 

Ja som prišla do zariadenia Domova sociálnych služieb celoročnej, dennej a týždennej formy. Takže začiatok môjho príbehu sa písal až s 58 zariadeniami. Zariadenie sa pretransformovalo kvôli zmene zákona. V zariadení ostalo centrum pre deti a rodiny a núdzové bývanie. Z pobytovej časti sme presunuli prijímateľov sociálnej služby do nášho zariadenia v Novej Ľubovni a do denného stacionára v Spišskej Novej Vsi. Dodnes sme s nimi v kontakte, keďže tu žili roky.

Impulz bol jednoduchý chceli sme pomáhať, lebo sme mali požiadavku o pomoc pre malé, ťažko choré deti bez rodinného zázemia. Do 2 dní sme naplnili celú službu.

Kde sa takéto centrum nachádza, koľko ich na Slovensku je a ako je financované?

Naše zariadenie sa nachádza v Spišskej Novej Vsi a sme jediným neštátnym zariadením na SR, čo je vzhľadom na to nesmierne zložité. Existujeme a podliehame akreditácii, a keď ste jediný, tak to je ťažké (úsmev). Zdroj financovania je zo štátu, ale to ide hlavne len na mzdy a to na zdravotné pomôcky, drogériu, oblečenie a materiálne zabezpečenie si zháňam sponzorsky a projektovo len ja sama.

Aké deti sa k vám do centra dostanú? A akú máte kapacitu?

Aktuálne máme plnú kapacitu. Jedna skupina v ošetrovateľskej starostlivosti môže mať osem detí, to znamená, že máme dve skupiny, čiže 16 detí. Tu je to vzhľadom na zdravotný stav nastavené tak, že detičky ostanú, kým budú žiť. V druhom zariadení, pre týrané matky s deťmi sú aktuálne štyri mamičky a 13 detí. To však nie sú postihnuté deti. Ide o zdravé deti, ktoré si spoločne s mamami prešli ťažkým fyzickým a psychickým týraním. Všetky tieto zariadenia patria pod Slovenskú katolícku charitu.

Znamená to automaticky, že ich rodičia opustili alebo len nezvládli 24-hodinovú starostlivosť a deti chodia navštevovať?

Predstava je taká, že do centier sa dostávajú deti, o ktoré sa rodičia nechcú alebo nedokážu postarať. V našom zariadení je hlavným dôvodom to, že ošetrovateľská starostlivosť o deti je kvôli ich diagnózam dvadsaťštyrihodinová. Deti u nás majú veľké množstvo diagnóz, ktoré sa postupom veku navyšujú. Sú závažné a väčšina rodičov by starostlivosť o ne doma nezvládla. Je málo prípadov, kedy by sa dieťaťa rodičia oficiálne vzdali.

Niekedy po príchode dieťaťa do centra kontakt s biologickou rodinou vplyvom okolností zaniká a na deti zabúdajú. Ale stalo sa aj to, že bol kontakt veľmi intenzívny a dieťa sa vrátilo k rodine, pretože to rodičia veľmi chceli. Určite je však veľa rodičov, ktorí by chceli, aby bolo dieťa s nimi, no starostlivosť je veľmi náročná.

Niekedy potrebuje desať špecialistov a musí absolvovať dve vyšetrenia týždenne. Je to aj finančne náročné. Približne 80 % detí sa k nám dostalo rovno po narodení z nemocnice. Málokedy sa dožijú určitého veku, v ktorom sa ich rodičia vzdajú.

Máme tu aj chlapčeka, ktorého odňali od mamy, pretože bol progres choroby veľmi rýchly. Myslím si, že ak by to nebolo také rýchle a mal by doma lepšie podmienky, ostal by tam. Nie je to teda tým, že rodičia nechcú, ale že to sami nezvládnu.

Akú starostlivosť tieto deti potrebujú? Je to množstvo cvičení, individuálne štúdium, terapie? Čo všetko im dokáže toto centrum zabezpečiť a kto sa o deti stará?

Hlavnou náplňou dňa je chodenie po lekároch, keďže všetci špecializovaní lekári sú mimo nášho mesta. Musíme chodiť do Popradu, do Levoče, Prešova či Košíc. Máme zároveň aj tri školopovinné deti, ktoré sa v rámci svojich možností a schopností vzdelávajú. A samozrejme, špecializovaní zamestnanci s nimi pracujú aj individuálne.

Mne to však nestačilo, tak som začala riešiť aj návštevy rôznych kultúrnych podujatí. Dokonca do nášho zariadenia už prišlo mnoho skvelých ľudí ako Celeste Buckingham, Adela a Viktor Vinczeovci, cez koronu nám dokonca prišiel zahrať aj svetový virtuóz Filip Jančík a najnovšie si k nám našiel cestu úžasný človek Kali, čo je pre mňa a nás najobľúbenejší raper. Naschvál som napísala úžasný človek na prvom mieste, lebo to pre nás KALI je.

Podporujú nás hokejisti aj basketbalisti mesta Spišská Nová Ves, na ktorých zápasy pravidelne chodíme a ktorí nás dokonca vyniesli aj na Tomášovský výhľad. Jednoducho sa odmietam zmieriť s tým, že toto má byť iba čakáreň na smrť. Chcem, aby si deti z tohto sveta odniesli čo najviac zážitkov. Svoje peklo si už prežili a malo by ich čakať iba niečo pekné.

zdroj: Archív A. Hovancovej

Čo vás deti a situácie, ktoré vaše poslanie prináša, naučili?

Človek pri tejto práci veľmi zoskromnie. Keď som videla mamičku v núdzovom bývaní, ako mali posledné dva dni v mesiaci už iba chleba na obed a povedala som jej, že prečo za mnou neprišla, že určite by sme na tie dva dni niečo vymysleli, no ona iba pozrela na mňa a povedala, že či mať chlieb je málo. A ja som si potom uvedomila, že nie, to nie je málo.

Niet krajšieho pocitu, ako keď tieto týrané deti, ktoré sa celý život báli a utekali, teraz idú z nejakého kultúrneho podujatia a povedia mi, že idú „domov“. Neexistuje naozaj nič viac, ako dať im pocit domova.

V zariadení ponúkate aj núdzové bývanie ženám v neľahkej životnej situácii po odchode od partnera. Sú to ťažké príbehy žien a je ich u vás veľa?

Aby sa žena dostala do tohto zariadenia, musí si prejsť hororom. Stále tvrdím, že ak by sme zmiešali všetky kriminálky sveta od NCIS až po Kosti, tak by sa to rovnalo tomu, čo tá žena prežila. Facky, bitky, otravy, vybité zuby, zlomený nos, s*xuálne zneužívania detí, dokopanie do potratu, hlava daná do pece, pálenie cigariet, to všetko sú normálne veci.

Buď nás kontaktuje priamo polícia a dovezú ju, väčšinou po ublížení alebo akútnej situácii. Alebo nás kontaktuje samotná žena, alebo teda osloví úrad práce v mieste bydliska, že chce a potrebuje pomoc. Mala by to byť matka s maximálne troma deťmi, tak je to všetko nastavené.

Žena je v zariadení maximálne tri roky. Následne jej pomáhame s nájdením práce a bývania a opätovne sa ju snažíme zaradiť do života. Pomáhame deti umiestňovať do škôl, pomáhame s lekármi aj s jedlom. Kapacita zariadenia je 21 prijímateľov.

Pracujeme s nimi a učíme ich finančnej gramotnosti, pomáhame so životopismi a vraciame ich do reality života, kde si budú musieť poradiť samy ako samoživiteľky s deťmi. Veľa z nich má prácu, aby si privyrobili. Zariadenie sa platí. Nie je to vysoká suma, no je to preto, aby si uvedomili, čo ich čaká.

Náročnosť tejto služby vnímam v tom, že tie ženy musia od prvého dňa myslieť na to, že majú len určitý čas, aby sa niekam posunuli. Myslím si, že je úžasné, že máme zariadenia v jednej budove, no v dvoch častiach. Rôzne akcie a stretnutia na sviatky organizujeme spoločne s chorými aj zdravými deťmi a ich mamami. Je skvelé vidieť, ako zdravé deti vyrastajú s chorými a vnímajú ich ako prirodzenú súčasť svojich životov.

Čo všetko takýmto ženám ponúkate?

Ponúkame im hlavne pokoj a bezpečie. Profesionálnym prístupom s nimi pracujeme a snažíme sa ich opätovne postaviť na nohy a dať im nádej na iný život. Bez strachu a fyzického násilia. K tomu napíšem hlavne to, že je veľké množstvo, ktorým sa podarí odstrihnúť od minulosti a začať odznova.

Keď sa pozrieme na vás životný príbeh a čoho všetkého ste súčasťou, môžeme spozorovať jeden spoločný motív a tým je pomoc. Pramení to z detstva? 

V prvom rade mám rodičov, ktorí ma vychovávali tak, že pomoc iným je pre mňa prirodzená. No tým definitívnym momentom, ktorý rozhodol, bola smrť blízkeho priateľa, ktorý ako 21-ročný zomrel na rakovinu. Ja som vyslovila sen, že by som chcela pracovať s nevyliečiteľne chorými deťmi, týranými ženami a ľuďmi bez domova. Ja naozaj žijem svoj sen.

Môžem pomáhať takýmto deťom, našla som zmysel života práve v pomoci pre nich. Ja si žijem svoj sen, nech to znie akokoľvek zromantizovane. Do práce som dala celý svoj život a teraz po viac ako 8 rokoch vidieť už aj nejaké výsledky.

Na starosti toho máte dosť. Navyše, sú to ťažké príbehy, ktoré si určite nosíte so sebou domov. Cítite niekedy nespravodlivosť a pomáha vám niečo sa nad tým povzniesť?

Na toto mám krásnu odpoveď. Keď sa pýtame niekedy, prečo práve ja? A ja odpovedám – prečo nie práve ja! Vždy príde moment aj na mňa, keď si dám otázku bez odpovede. Som riaditeľkou zariadení, kde sú ženy týrané a deti môžu kedykoľvek zomrieť a vyrastajú bez rodičov. Je niečo horšie? Pre mňa nie.

Preto pracujeme inak. Preto pracujem tak veľa a môj súkromný život som odsunula, aby som mohla pracovať a žiť pre pomoc iným. Aj ja som človek a mám otázky, ako ďalej v živote. Veľmi veľa som zmenila a chcem to tu zanechať raz niekomu, aby to nemal také náročné ako ja.

Keď potrebujem vypnúť idem na koncert, alebo nejaký výlet. Je pravdou, že som telefón za 8 rokov nikdy neodložila. Je to však daň za túto prácu. Je to ťažké, ale ja som sa tak rozhodla. Dovolenku mám ešte z roku 2020 a úprimne, raz sa teším aj na ten ďalší život, taký normálny (úsmev), ale zatiaľ sú mojím životom ľudia a deti tu.