„Vraciame sa k právu džungle“. Odborníčka Tabosa o Venezuele po zásahu USA a o tom, čo môže prísť ďalej (ROZHOVOR)

Po americkom zásahu vo Venezuele sa z jednorazovej operácie stala zásadná skúška pravidiel, na ktorých stojí medzinárodné spoločenstvo. Otázky sa netýkajú iba toho, kde sa nachádza Nicolás Maduro, ale najmä toho, kto dnes rozhoduje vo Venezuele, aká je legitimita „prechodného riadenia“ a aký precedens vzniká, keď veľmoc presúva hlavu cudzieho štátu pred vlastné súdy.

Tieto dilemy v rozhovore pre Startitup pomenúva výskumníčka medzinárodných vzťahov z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského Clarissa Do Nascimento Tabosa. Získala magisterský aj doktorandský titul v európskych štúdiách a politikách na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

Komu USA telefonujú a čo to znamená pre legitimitu

Tabosa začína priamo pri jadre problému: legitimita sa v tejto situácii nedá oddeľovať od práva. „O legitimite je veľmi ťažké hovoriť vôbec, keďže celá operácia prebehla mimo rámca medzinárodného práva a podľa všetkého aj mimo rámca amerického vnútroštátneho práva,“ uvádza.

Z jej odpovede vyplýva, že už samotný kontakt s Delcy Rodríguez sa nedá čítať len ako technická komunikácia. Ak Washington komunikuje s viceprezidentkou, implicitne pracuje s predstavou, že je v danom momente kľúčovým uzlom moci.

Zároveň však Tabosa vysvetľuje, prečo sa USA zrejme nebudú snažiť „vymeniť všetko naraz“. Pripomína skúsenosť z posledných dvoch dekád, keď zásahy zvonka často viedli k zrúteniu inštitúcií a pokus o „štart od nuly“ sa ukázal ako nefunkčný.

Aj preto podľa nej v Trumpovej administratíve existuje snaha zachovať aspoň časť štátnej štruktúry a upraviť jej fungovanie cez tlak, dohľad a podmienky. V jej formulácii je to reakcia na chyby z Iraku a Afganistanu, kde sa predpokladalo, že „noví“ lídri okamžite prevezmú verejné inštitúcie a budú efektívne vládnuť.

zdroj: TASR/Molly Riley/The White House via AP

„Bezpečný prechod“ bez časovej osi a bez jasnej zodpovednosti

Tabosa v tejto časti otvorene hovorí, že práve tu je najväčšia medzera. „Je to zásadná otázka, na ktorú zatiaľ neexistuje jasná odpoveď,“ konštatuje. Podľa nej Marco Rubio otázku dostal, no detailný plán nepredstavil.

Namiesto konkrétnej schémy riadenia skôr naznačil rámec zapojenia USA a prácu so „strategickou pákou“. Tabosa spomína, že medzi pákami zaznelo najmä námorné posilnenie a obmedzenia v oblasti ropy, pričom Rubio zároveň vylúčil priamu americkú správu krajiny.

Kľúčové rozhodnutia budú musieť zostať v súlade s parametrami, ktoré určí Washington, hovorí Tabosa. Ak sa venezuelské vedenie odchýli, páka sa pritiahne, a to politicky, ekonomicky alebo aj bezpečnostne.

Tabosa zároveň upozorňuje na rozdiel v tónovaní: Rubio pôsobí opatrnejšie než Trump, ktorý po operácii používal oveľa suverénnejší jazyk. Aj z toho vyplýva, že administratíva môže kombinovať tvrdé vyhlásenia s pragmatickým riadením cez podmienky.

Regionálny signál a hranica, po ktorej sa „ďalší“ stáva realistickou obavou

Tabosa neponúka zoznam budúcich cieľov, skôr opisuje dynamiku, ktorú takýto zásah spúšťa v celom regióne. „Hoci by na začiatku nemusel byť rozumný krok kopírovať tento model inde, v súčasnosti je základným pravidlom nepredvídateľnosť,“ hovorí. V praxi to znamená, že štáty začnú robiť politiku defenzívnejšie, aby sa nedostali do pozície Venezuely.

Za citlivý bod považuje Kolumbiu, pretože prezident Trump podľa nej používa voči Gustavovi Petrovi podobnú rétoriku ako voči Madurovi. Pri Kube zas pripomína Trumpovu tézu o vysokej ekonomickej závislosti od Venezuely, čo podľa nej vytvára priestor skôr na nátlak cez donucovanie než na priamu silu.

Širšiu atmosféru vystihuje jej poznámka o návrate k starším vzorcom americkej politiky v regióne. Latinská Amerika bola po roku 2001 pre USA do istej miery „mimo hlavného záujmu“, no aktuálne kroky podľa Tabosy vyzerajú ako návrat do éry intervencií a hegemónie, spojenej s logikou Monroeovej doktríny.

Vymenúva pritom celý balík nástrojov, ktoré sa môžu kombinovať: clá, finančné sankcie, kybernetická špionáž a použitie sily. Podstatné je, že sa z toho stáva systémový prístup, nie jednorazová reakcia.

New York ako miesto súdu a precedens „exportovania“ spravodlivosti

Tabosa odlišuje dve roviny: politické hodnotenie Madurovho režimu a právny základ zásahu. Pripúšťa, že o autoritárskej povahe vlády niet veľa pochybností, no právny základ stíhania označuje za sporný. Poukazuje na tvrdenia o štátom podporovanej sieti obchodovania s kokaínom a dodáva, že ide o konštrukt, ktorého existencia nebola podľa nej nikdy úplne potvrdená.

Zároveň kladie otázku proporcionality a selektivity. Ak by cieľom bolo primárne zasiahnuť pašovanie drog do USA, logická priorita by podľa nej smerovala na Kolumbiu alebo Mexiko; pri fentanyle zas pripomína Čínu.

Najtvrdšie varovanie však prichádza v pasáži o precedensoch. „Celá operácia nastavuje veľmi nebezpečné precedensy,“ hovorí. Vymenúva absenciu medzinárodnoprávneho základu (napríklad sebaobrany rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN), domácu otázku súhlasu Kongresu a následne porušenie suverenity aj imunity hlavy štátu.

Kľúčový je podľa nej signál smerom k iným veľmociam: ak USA demonštrujú, že takýto postup je možný, iní môžu v budúcnosti argumentovať rovnakou logikou v svojich regiónoch.

Ropa, vzácne zeminy a ekonomická logika „stabilizácie“

Tabosa tu odmieta predstavu, že politický projekt a ekonomické záujmy sa dajú držať oddelene. „Nedá sa to oddeliť,“ hovorí a dodáva, že Trumpov prístup je špecifický práve tým, že ekonomickú motiváciu nijako neprekrýva hodnotovým jazykom.

Spomína rozsah venezuelských ropných rezerv (v rozhovore uvádza približne 300 miliárd barelov) a upozorňuje aj na vzácne zeminy. V jej interpretácii ide aj o súčasť rivality USA a Číny v oblasti kritických nerastov.

Tabosa upozorňuje, že „obnovu“ Venezuely nebude možné oddeliť od toho, ako ju budú ľudia čítať. Podľa nej sa to jednoducho zlieva do jednej línie, pretože „nedá sa to oddeliť“ od zdrojov a prístupu k nim.

Zdôrazňuje, že na Trumpovom prístupe je výnimočné práve to, že „sa ani nepokúša skrývať, že ide najmä o zdroje a prístup k venezuelským ropným rezervám“ a pripomína aj širší rozmer: „Nemali by sme prehliadnuť ani venezuelské vzácne zeminy.“

Od povojnových rámcov k sféram vplyvu a „koncertu veľmocí“

Tabosa porovnáva povojnový model s aktuálnym posunom americkej stratégie. Pripomína, že po roku 1945 USA spájali vlastnú bezpečnosť s globálnou stabilitou, budovaním inštitúcií, multilateralizmom a aspoň formálnym rešpektom k suverénnej rovnosti. V rozhovore však opisuje posun k realistickej hierarchii, v ktorej sú na prvom mieste národný záujem a mocenská politika.

Tabosa dôsledky pomenúva v niekoľkých konkrétnych líniách. „Po prvé, končí sa spoľahlivosť USA,“ čo podľa nej vysiela tvrdý odkaz dlhoročným spojencom, najmä Európanom. Namiesto hodnotových partnerstiev sa „vraciame k právu džungle“ a platí, že „neexistujú trvalé partnerstvá založené na spoločných hodnotách, iba transakcie“.

Zároveň očakáva slabšiu úlohu USA v medzinárodných inštitúciách, čo „oslabí ich legitimitu“. USA ich podľa nej podporia len vtedy, keď budú „priamo slúžiť americkým záujmom“.

„Absolútne,“ hovorí Clarissa Tabosa. Pripomína, že Koncert Európy v 19. storočí stál na uznanej hierarchii, kde „veľmoci udržiavali stabilitu tým, že si rozdeľovali geografické zóny kontroly“. Podľa nej tomu zodpovedá aj dnešný posun USA: „Princíp suverénnej rovnosti, na ktorom stál medzinárodný poriadok, nahrádza realistickou hierarchiou.“

V praxi to znamená, že „tak ako v 19. storočí veľmoci obchádzali menšie štáty pri rozhodovaní, aj dnešný posun USA… naznačuje, že medzinárodné právo a OSN strácajú moc“. Namiesto pravidiel podľa nej platí, že „silní určujú podmienky poriadku a slabí… sa musia prispôsobiť“.

Tabosa dodáva, že USA nechcú krajinu spravovať priamo, ale „zvonka diktovať, ako majú fungovať politické systémy“. Je to podľa nej „klasická taktika 19. storočia“: „silní na seba nepreberajú bremeno administrácie, no vyvíjajú dostatočný tlak, aby sa slabí prispôsobili.“

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie