Z bunkra pri Bratislave vzniklo zážitkové bývanie. Architekti oživili 90-ročný úkryt

Na južnom okraji Bratislavy, v časti Petržalka, stojí nenápadná betónová stavba – bunker B-S 10 „Tři hranice“. Kedysi súčasť obranného systému Československa, však dnes pôsobí ako paradox.

Z objektu postaveného na vojnu sa stalo miesto pokoja, ticha a architektonickej skúsenosti. Projekt premeny, za ktorým stoja TOITO architekti, mení vnímanie vojenskej architektúry a ukazuje, že aj z betónového úkrytu môže vzniknúť zážitkové bývanie s rešpektom k histórii.

Bunker B-S 10 bol postavený v rokoch 1934 až 1935 ako súčasť obranného predmostia na hraniciach s Rakúskom a Maďarskom. Mal slúžiť desiatim vojakom, ktorí mali k dispozícii dva ťažké guľomety s kapacitou až 100-tisíc nábojov, píše portál toito.sk.

Súčasťou obranného systému bol aj mechanizmus na vhadzovanie granátov mimo zorného poľa obrancov. Objekt mal vzduchotechniku poháňanú bicyklovým pedálom, schopnú vymeniť 800 kubických metrov vzduchu za hodinu. Napriek svojej robustnej výzbroji sa však nikdy nezúčastnil bojov, ostal tichým svedkom napätých čias, ktoré predchádzali Mníchovskej dohode.

„Bunker sa po desaťročiach zabudnutia stal experimentálnym priestorom, ktorý spája minulosť s prítomnosťou a umožňuje ľuďom fyzicky cítiť ducha doby,“ hovoria architekti z TOITO.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bunker B-S 10 (@bunkerbs10)

Obnova s rešpektom k betónu aj histórii

Obnova bunkra sa začala v roku 2017, keď na zanedbanú stavbu upozornil kultúrny aktivista Martin Kleibl z občianskeho združenia Konduktor. Ten neskôr prevzal aj zodpovednosť za prevádzku celého objektu. Cieľ bol jasný – zachovať autenticitu a súčasne vytvoriť miesto, kde sa dá prenocovať bez toho, aby sa stratila atmosféra histórie, píše portál Stirworld.

Masívne steny bunkra z 1,5-metrového železobetónu architekti očistili na „kožu“, bez akýchkoľvek obkladov či náterov. V interiéri sa objavujú len nevyhnutné prvky – postele, kuchynský ostrov či police – všetky navrhnuté z pozinkovanej ocele a masívneho dreva. Každý kus nábytku je zároveň funkčný, odolný a pripravený na tvrdé podmienky.

„Charakteristickým rysom projektu je oddelenie nových a pôvodných vrstiev… pôvodná konštrukcia je odhalená bez povrchových úprav a nové prvky, ako napríklad kuchyňa, postele a police, sú funkčné, odolné a strohé. “ vysvetľujú architekti.

Bunker dnes pojme šesť až osem návštevníkov. Okrem postelí je v interiéri malá kuchyňa so systémom filtrácie vody, ktorého modré nádrže kontrastujú s chladnou sivou betónu. Využívajú sa aj vonkajšie betónové vane, pôvodne určené na uskladnenie nábojníc, ktoré teraz slúžia na zber sivej vody zo sprchy a kuchyne.

zdroj: IG/bunkerbs10

Ostrov uprostred poľa

Z vonkajšej strany sa objekt takmer stráca v krajine. Je zapustený do terénu a prekrytý zelenou strechou, ktorá mu poskytuje prirodzenú tepelnú aj akustickú izoláciu. Architekti pri práci objavili detaily, ktoré zmenili pôvodné plány.

Historická dokumentácia napríklad naznačovala existenciu priamej strieľne smerom k hranici, ktorá bola neskôr zabetónovaná. Po vykopaní miesta vzniklo malé átrium s terasou a ohniskom, nový priestor, ktorý symbolicky otvára pohľad smerom k bývalému „nepriateľovi“.

„Horúca sprcha v útrobách betónového bunkra je zvláštny pocit. Ohnisko s terasou je orientované na nepriateľa,“ uvádzajú architekti v opise projektu.

Zelený val okolo bunkra vytvára optickú hranicu medzi poľom a stavbou. Z jeho strechy sa ponúka panoramatický výhľad na Kamzík, veterné elektrárne v Hornom Rakúsku a nekončiaci sa prúd áut na diaľnici D2, vzdialenej len 17 metrov. Paradoxne práve ruch moderného sveta kontrastuje s tichom vojenskej pevnosti, ktorá mala kedysi chrániť krajinu pred konfliktom.

Bunker je dnes úplne sebestačný. Elektrinu získava z fotovoltaických panelov, voda pochádza zo studne a kompostovacia toaleta je umiestnená hneď vedľa vonkajšej sprchy. Všetky technologické riešenia boli navrhnuté tak, aby objekt fungoval off-grid, bez potreby napojenia na verejné siete.

„Bunker je úplne sebestačný – voda pochádza zo studne, fotovoltaické panely dodávajú elektrinu a kompostovacie WC sa nachádza v prednej časti, vedľa vonkajšej sprchy,“ uvádzajú architekti.

Z vojenskej pevnosti moderný úkryt

Bunker B-S 10 dnes slúži ako zážitkové ubytovanie pre tých, ktorí chcú na chvíľu zažiť minimalizmus a izoláciu. Prostredie má úmyselne chladnú, až surovú estetiku – holý betón, oceľ, biele svetlo a strohé línie vytvárajú atmosféru napätia, ktorá pripomína vojnové roky. A práve v tom tkvie jeho sila.

Projekt architektov z TOITO neidealizuje minulosť, no ukazuje, že aj temné symboly histórie možno premeniť na priestor dialógu a reflexie. Stavba nie je múzeom, ale živým priestorom, ktorý pozýva človeka cítiť, dotýkať sa a premýšľať.

„Bunker B-S 10 rešpektuje svoju pôvodnú funkciu, no nesnaží sa ju vizuálne napodobniť. Je to spojenie surovosti a nového života,“ vysvetľujú architekti.

Pocit „bývania v minulosti“ je umocnený aj akustikou – hlboké ozveny krokov, ticho prerušované len zvukom vetra či vzdialenej premávky. V kombinácii s minimalistickým vybavením a svetlom z LED reflektorov pôsobí interiér ako introspektívny priestor, kde sa človek stáva súčasťou architektonického experimentu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Bunker B-S 10 (@bunkerbs10)

Pamäť v betóne

Projekt TOITO architektov sa stal unikátnym príkladom adaptívneho znovuvyužitia vojenskej architektúry na Slovensku. Z objektu, ktorý bol kedysi súčasťou obranného systému proti nacistickému Nemecku, vznikol sebestačný a poeticky tvrdý priestor, ktorý spája architektúru, históriu a prírodu.

Zatiaľ čo iné petržalské bunkre sú dnes múzeami, B-S 10 predstavuje nový prístup – architektonickú skúsenosť namiesto expozície. Návštevníci tu nestrávia desať minút prehliadkou vitrín, ale celé hodiny v priestore, ktorý im dovolí prežiť históriu vlastným spôsobom.

Bunker, ktorý bol postavený ako ochrana pred hrozbou vojny, sa po deväťdesiatich rokoch stal útočiskom pre pokoj a premýšľanie. Ako píšu architekti: „Z priestoru postaveného pre boj vznikol priestor pre zastavenie. Nie múzeum, ale živá spomienka.“

Čítaj viac z kategórie: Architektúra