Z reprezentanta v slalome na divokej vode sa stal technologický líder v USA: Obednú prestávku v práci využívam na šport

Ak si človek, ktorý má za sebou reprezentačnú kariéru v slalome na divokej vode, doktorát z technického odboru, viac ako desať rokov v jednej firme a ešte stále si nájde čas denne športovať, väčšina ľudí by si o ňom pomyslela, že má jasno vo svojich prioritách.

No Ľubomír Janček nie je človek, ktorý by o sebe hovoril v superlatívoch. Skôr než bombastické výroky ponúka triezvy pohľad, zdravý nadhľad a množstvo skúseností, ktoré sa nedajú naučiť cez noc.

Jeho cesta biznisom nie je o prudkých zvratoch ani virálnych momentoch, skôr o tichom, dôslednom budovaní. Krok po kroku – od rannej disciplíny na vode, cez prvé IT projekty popri štúdiu až po vedenie medzinárodného tímu v americkej firme GoHealth.

Tam dnes využíva analytické myslenie, ktoré mu zostalo zo športu, na prácu s dátami a digitálnymi produktmi. No čo je ešte zaujímavejšie: nezanevrel na šport, nevymenil súťaženie za pohodlie a nezabudol, ako dôležité je vedieť, kedy vypnúť hlavu.

V rozhovore pre Startitup rozpráva o tenkej hranici medzi výkonom a vyčerpaním, o tom, prečo sa stále rád spotí cez obed a prečo nie je hanbou mať plán B. Hovorí otvorene o tom, ako sa mení firemná kultúra, keď startup vyrastie, aj o tom, čo by dnes odkázal mladým športovcom, ktorí sa obávajú sveta mimo tréningového plánu.

• Môže byť šport lepšou školou života než akýkoľvek kurz?
• Čo sa stane, keď reprezentant vymení vodu za klávesnicu?
• Ako sa dá súťažiť každý deň aj bez pódia?
• Čo robí vývojár cez obed namiesto návštevy jedálne?
• Prečo sa niektoré kariéry nerozbehnú, ale vyrastú?

Spomenuli ste, že ste svoju mladosť nepreflákali. Keď sa obzriete späť, čo pre vás táto veta dnes znamená? Cítite, že práve vaša športová disciplína a zodpovednosť vás pripravili lepšie na kariéru, než akýkoľvek kurz alebo školenie?

Určite áno. Od mladosti som sa prirodzene musel učiť, že úspech neprichádza len tak, ale je to výsledok dlhodobej systematickej práce. Keď s tým človek vyrastá a ovplyvní to jeho životný štýl, tak ho to vyformuje neporovnateľne viac než nejaký krátkodobý kurz či školenie.

Keď ste ukončili reprezentáciu a pustili sa naplno do práce v technológiách, pre mnohých by to bol obrovský zlom. U vás to pôsobí skôr ako plynulé pokračovanie. Ako ste vtedy vnímali túto zmenu identity – zo športovca na vývojára?

Ja som bol vždy športovec telom aj dušou. Obetoval som tomu veľmi veľa, no nebol som až natoľko talentovaný, aby som sa tým dokázal uživiť. Myšlienka na to, že raz budem musieť s kariérou vrcholového športovca „seknúť“, ma strašila. Nakoniec sa to vyvinulo tak, že ten prechod bol plynulý. Prvé projekty boli skôr taká part-time práca popri doktorandskom štúdiu a športovaní. Naplno som začal pracovať až po dokončení dizertačnej práce.

Ale keďže som nemal rodinu a práca bola flexibilná, stále som mal pomerne dosť času aj na šport. Dokonca som sa popri full-time práci vývojára v roku 2015 ešte dokázal dostať do reprezentácie a štartovať na niekoľkých kolách Svetového pohára. Postupne sa mi preklápali priority a objavovali sa nové výzvy mimo športu. A tiež som to už začínal cítiť tak, že sa už nechcem toľko naháňať za športovými úspechmi. Hlavne cestovania do zahraničia som mal už dosť. Nechcel som, aby mi unikli iné aspekty života.

zdroj: archívístico Ľubomír Janček

Počas doktorandského štúdia ste už spolupracovali s Kamilom Krauspem a začali ste sa dotýkať sveta startupov, WordPressu, aplikácií. Pamätáte si, čo vás na tých prvých IT projektoch najviac nadchlo? Kedy prišiel ten pocit, že „toto je niečo, čo chcem robiť naplno“?

Tie prvé roky boli veľmi turbulentné a môj nábeh do pracovného kolotoča bol postupný. Stále nové projekty, technológie, firma sa rýchlo rozrastala. Ale neviem identifikovať jeden konkrétny moment. Boli sme kamarátsky kolektív, v ktorom som sa cítil dobre, práca bola zaujímavá a neustále sme sa učili niečo nové, rýchlo sme napredovali. Som človek, ktorý nerád stagnuje, a tá dynamika ma bavila.

Dnes vediete medzinárodný tím v GoHealth a zameriavate sa na prácu s dátami. Čo vám na tejto oblasti najviac imponuje? Je to analytické myslenie, ktoré je blízke aj športu, alebo pocit, že dáta môžu reálne zlepšovať životy ľudí, ak sa dobre používajú?

Vždy ma bavilo riešiť náročné úlohy a hľadať efektívne riešenia. Náš tím sa zameriava na použitie dát pre potreby marketingu či lepšej identifikácie existujúcich zákazníkov s cieľom poskytnúť im kvalitnejšiu službu.

Hovorí sa, že v športe je možno lepšie veci nepreanalyzovať. Ja si však myslím, že aj vďaka tomu, že som veľa rozmýšľal, ako ten šport robím, a vedome hľadal spôsoby, ako eliminovať svoje slabé stránky, sa mi podarilo porážať oveľa talentovanejších športovcov.

24-ročná Slovenka si vybudovala rešpekt v Dubaji: „Prvý kontrakt s 300 miliónovou firmou som podpísala v 18 rokoch“

Spomínali ste, že vaše dni často kombinujú pracovné porady s Američanmi, vlastný vývoj a do toho ešte šport cez obed. Ako vyzerá váš bežný deň dnes? A čo je pre vás ten kľúčový moment, keď si poviete: „teraz to malo zmysel“?

Obzvlášť teraz, keď už máme deti, musím mať time management vždy dobre premyslený. Večer vopred mám v hlave celý nasledujúci deň rozplánovaný tak, aby som zbytočne premrhal čo najmenej času.

Pracovný deň sa snažím začať čo najskôr, aby som mal nejaký focus time, kým ma ostatní začnú bombardovať správami. Kým som ráno čerstvý, venujem sa najnáročnejším úlohám, ktoré vyžadujú najviac sústredenia. Keď sa postupne pripájajú členovia môjho tímu, snažím sa im byť k dispozícii, aby mali všetko, čo potrebujú pre svoju efektívnu prácu.

Na obedy s kolegami zvyčajne nechodievam. Obednú prestávku využívam na šport, lebo vtedy je najmenšia šanca, že ma bude niekto urgentne potrebovať. Telefón mám však pri sebe vždy, takže nejakú rýchlu komunikáciu si viem vybaviť aj počas tréningu. To odreagovanie mi veľmi pomáha, najmä ak sa zacyklím pri riešení nejakej úlohy. Veľakrát sa mi stalo, že mi to pomohlo získať odstup a prísť na nové riešenie hneď po návrate k práci. Niekedy mi to dokonca napadne už počas športovania.

zdroj: archívístico Ľubomír Janček

Obedujem zvyčajne pri počítači. Čítam si pritom správy, ktoré mi medzičasom prišli, alebo robím code reviews. Poobede sa postupne prihlasujú kolegovia z Ameriky, najmä produktoví manažéri, s ktorými veľmi úzko spolupracujem. Takže poobedia už mám väčšinou vyplnené mítingami a komunikáciou ohľadom projektov, na ktorých pracujeme.

Večer sa už snažím venovať rodine, ale nevyhnem sa ani občasným mítingom v neskorších hodinách. Počas celého večera si zvyknem ešte vymieňať správy s americkou stranou.

Mnohí mladí ľudia dnes zápasia s tým, ako si udržať rovnováhu medzi výkonom a regeneráciou. Vy ste dokázali kombinovať vrcholový šport, doktorát aj kariéru v IT. Kde podľa vás leží hranica medzi disciplínou a preťažením?

Kým som bol slobodný, tento problém som veľmi nevnímal. Mal som dostatok spánku aj času na oddych. Ale posledný rok, odkedy sa nám narodilo druhé dieťa, som to dosť pocítil aj ja. Tá hranica je veľmi tenká a nie je problém spadnúť do vyhorenia.

Prvýkrát sa mi stalo, že som musel vedome oddychovať a naučiť sa nemyslieť na povinnosti alebo na to, čo ma ďalšie dni čaká. Veľa je to o psychickom nastavení a o tom, ako veľmi si človek pripustí vonkajší tlak.

Vo všeobecnosti sa mi osvedčilo sústrediť sa na to, čo práve robím. Ak pracujem, tak sa sústredím na prácu, neprokrastinujem a nemyslím na iné povinnosti. Ak športujem alebo oddychujem, snažím sa vypnúť hlavu, nech si psychicky oddýchnem.

Dnes už nie ste aktívny kajakár, ale venujete sa aj maratónom na horských bicykloch. Je šport pre vás stále len spôsob, ako si vyčistiť hlavu, alebo niečo viac? Vnímate ho ako formu vnútornej rovnováhy, ktorú si chránite bez ohľadu na to, čo sa deje v práci?

Som veľmi súťaživý človek a šport mi dáva priestor, kde si to viem vybiť. Aj tak však od manželky stále počúvam, že „s tebou je všetko súťaž“. Určite je to prospešné aj v práci, lebo tam nesúťažíme medzi sebou, ale snažíme sa o čo najlepší kolektívny výsledok.

Zároveň je to pre mňa priestor, kde mám čas byť sám so sebou a dobiť si baterky, ktoré si v práci alebo pri iných povinnostiach postupne vybíjam.

V GoHealth pôsobíte viac ako desať rokov, čo je v dnešnom technologickom svete pomerne vzácne. Čo sú tie hodnoty, ktoré vás pri firme držia tak dlho? A ako sa podľa vás mení firemná kultúra, keď startup postupne dospieva?

Začínali sme ako maličká „garážová“ firma s pár ľuďmi. Všetci sme sa poznali zo školy a panovalo tam kamarátske až rodinné prostredie. Firma síce narástla a startupová kultúra sa postupne nahradila korporátnou, ale vzťahy na ľudskej úrovni tam zostali a stále sa tam cítim ako doma.

Zároveň je to dnes úplne iná firma, ako keď som začínal. Neustále riešime nové typy problémov, nové technológie a projekty, stále sa učíme nové veci. Nemám pocit, že by som sa niekde zasekol alebo profesionálne stagnoval. Práve naopak. Každý rok priniesol nové výzvy a mám pocit, že najmä posledné dva až tri roky boli najviac turbulentné.

zdroj: archívístico Ľubomír Janček

Hovoríte, že mnohí z kolegov, s ktorými ste firmu budovali od začiatku, sú tam dodnes. Ako sa podľa vás dá udržať tím pokope tak dlho? Je to o osobnej dôvere, alebo o tom, že ľudia cítia, že ich práca má dlhodobý zmysel?

Nemôžem hovoriť za ostatných, ale myslím si, že väčšina to vníma podobne ako ja a v GoHealth sa cítia dobre. Alebo sme možno len jednoducho spohodlneli.

Čo je pre vás osobne najdôležitejšie, keď vediete ľudí? Aké hodnoty sa snažíte prenášať do svojho tímu ako líder, ktorý sám zažil tlak, disciplínu aj náročné situácie v športe?

Pre mňa je kľúčové, aby som sa na ľudí v mojom tíme mohol spoľahnúť a dôveroval im, že svoje úlohy dotiahnu do konca v požadovanej kvalite a načas. Od začiatku som sa snažil v členoch tímu budovať pocit ownershipu nad našimi projektmi, aby do nich dávali aj kúsok srdca.

Pokiaľ ide o zvládanie náročných situácií a tlaku, skúsenosti ma naučili, že najlepšie je byť dobre pripravený. Potom sa aj náročné momenty zvládajú oveľa ľahšie. Napríklad sa snažím, aby sme si pri projektoch nechávali časovú rezervu na nečakané komplikácie alebo zmeny v požiadavkách na poslednú chvíľu.

Musím však povedať, že som mal vždy šťastie na ľudí, s ktorými som mohol pracovať. Bez silného tímu by to jednoducho nešlo.

V mnohých odpovediach pôsobíte veľmi skromne, no zároveň mimoriadne cieľavedome. Je nejaký moment vo vašej kariére, na ktorý ste skutočne hrdý, nie preto, že bol viditeľný, ale preto, že vás vnútorne posunul ďalej?

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy