Základné nastavenie úzkosti je dedičné, no životné udalosti ho menia. Vedci objasnili, kedy a prečo sa úzkosť spúšťa

Stále si myslíš, že úzkosť je len v tvojej hlave? Nový výskum na tisíckach dvojčiat ukazuje opak. Štúdia zverejnená v časopise Psychological Medicine odhalila, že okolo 60% stability úzkosti vo veku 23 až 26 rokov možno vysvetliť genetickými vplyvmi. Znamená to, že tvoj sklon k úzkosti je zapísaný v DNA.

Vedci sledovali 6 429 párov dvojčiat v Anglicku a Walese od ich narodenia v 90. rokoch až po mladú dospelosť. Výsledky prekvapili aj samotných výskumníkov. Genetické faktory totiž nehrali hlavnú úlohu len pri úzkosti – ovplyvnili predovšetkým to, čo zostáva rovnaké naprieč rokmi.

Autorka štúdie Geneviève Morneau-Vaillancourt vysvetľuje: „Úzkosť v dvadsiatych rokoch je bežná a záleží na nej. Tieto roky sú citlivým obdobím pre duševné zdravie.“ Práve preto je dôležité pochopiť, prečo niektorí ľudia zostávajú úzkostní roky, zatiaľ čo iní sa dokážu zotaviť.

Informuje o tom web PsyPost a štúdia uverejnená na portáli Cambridge.

Tvoja DNA určuje základ, život formuje detaily

Výskum priniesol jedno zásadné zistenie. Zatiaľ čo stabilná časť úzkosti – tá, ktorá pretrvávala v čase – mala silný genetický základ, krátkodobé zmeny úzkosti súviseli skôr so životnými udalosťami. Zmeny príznakov úzkosti v čase súviseli silnejšie s nezdieľanými environmentálnymi faktormi – tými, ktoré sa líšia medzi dvojčatami a môžu zahŕňať životné udalosti, osobné vzťahy alebo každodenný stres.

Predstav si to takto: gény ti dávajú základné „nastavenie“ úzkosti, akési východiskové nastavenie tvojho nervového systému. Ale to, či sa tvoja úzkosť v konkrétnom momente zvýši alebo zníži, závisí od toho, čo sa deje okolo teba – stres v práci, problémy vo vzťahu, finančné ťažkosti či naopak pozitívne zmeny.

Toto zistenie dáva zmysel, keď sa pozrieš na svoj vlastný život. Možno poznáš ľudí, ktorí sú vo všeobecnosti úzkostní, ale niekedy sa cítia lepšie alebo horšie v závislosti od situácie. Alebo možno sám cítiš, že máš „náchylnosť“ k úzkosti, ale jej intenzita sa mení s tým, čo práve prežívaš.

Úzkosť má dve tváre – fyzickú a psychickú

Štúdia odhalila ešte jeden zaujímavý fakt. Príznaky úzkosti u mladých dospelých sa konzistentne delili do dvoch hlavných dimenzií. Jedna skupina príznakov odrážala „somatický stres“, ako je fyzické napätie alebo nepokoj. Druhá bola označená ako „starosť-vyhýbanie“, ktorá zahŕňala nadmerné starosti a snahy vyhnúť sa stresujúcim situáciám.

Prvý typ – somatický stres – sa prejavuje ako fyzické príznaky. Môžeš cítiť napätie vo svaloch, nepokoj, problémy so spánkom alebo rýchly tep srdca. Druhý typ zahŕňa mentálne príznaky – neustále premýšľanie, katastrofické scenáre v hlave a snahu vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo vyvolať stres.

Zaujímavé je, že hoci sa tieto dva typy úzkosti javili ako odlišné, zdieľali väčšinu svojich genetických vplyvov. To naznačuje, že pochádzajú z rovnakých biologických základov, ale prejavujú sa rôzne v závislosti od toho, aké životné skúsenosti máš.

Pandémia ukázala, ako gény a prostredie spolupracujú

Štúdia mala aj nečakanú výhodu – časť údajov sa zbierala počas pandémie COVID-19. To vedcom umožnilo vidieť, ako sa úzkosť správa počas masívnej globálnej krízy. Zatiaľ čo celková štruktúra príznakov úzkosti a vzorce genetických a environmentálnych vplyvov zostali stabilné, priemerné úrovne úzkosti boli počas pandémie vyššie.

Ešte zaujímavejšie bolo, že nová sada genetických efektov sa objavila v čase prvej vlny pandémie, možno odrážajúc to, ako stresujúce globálne udalosti môžu interagovať s genetickými predispozíciami jedinečnými spôsobmi. Jednoducho povedané, pandémia „aktivovala“ určité genetické varianty, ktoré za normálnych okolností možno nezohrávali veľkú úlohu.

Toto zistenie poukazuje na dynamický vzťah medzi génmi a prostredím. Tvoje gény nie sú statický program, ale skôr súbor možností, ktoré sa môžu aktivovať v závislosti od toho, čo sa okolo teba deje.

Čo to znamená pre tvoj každodenný život

Výsledky štúdie majú praktické dôsledky pre to, ako uvažuješ o svojej úzkosti. „Aj keď genetika hrá úlohu, neznamená to, že úzkosť je nevyhnutná,“ vysvetľuje Morneau-Vaillancourt. „Naznačuje to, že niektorí jedinci môžu mať vyššiu pravdepodobnosť rozvoja úzkosti ako iní. Prostredie, životné skúsenosti a stratégie zvládania tiež záležia a môžu robiť rozdiel.“

Ak máš tendenciu k úzkosti, neznamená to, že si odsúdený na život plný strachu a napätia. Genetická predispozícia je ako naložený revolver – nebezpečný len vtedy, ak sa spúšť stlačí. Životné skúsenosti, spôsob života, terapia a stratégie zvládania môžu pomôcť kontrolovať, či a kedy sa táto predispozícia prejaví.

Navyše, keďže zmeny úzkosti súvisia hlavne s environmentálnymi faktormi, máš možnosť aktívne ovplyvniť svoju situáciu. Môžeš pracovať na zmenách v životnom štýle, hľadať podporu, učiť sa nové techniky zvládania stresu alebo zmeniť prostredie, ktoré ti spôsobuje problémy.

Výskum tiež naznačuje, že raná dvadsiatka je kritickým obdobím pre duševné zdravie. V tomto veku prechádzaš veľkými životnými zmenami – vstupuješ do práce, žiješ samostatne, buduješ vážne vzťahy. Je prirodzené, že úroveň úzkosti v tomto období kolíše. Dôležité je rozoznať, čo je dočasná reakcia na stres a čo môže byť trvalejší vzorec vyžadujúci pozornosť odborníka.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti