Zomrel muž, ktorý naučil Trumpa zneužívať moc. Bez Dicka Cheneyho by bol Trump nikým (KOMENTÁR)

Zomrel muž, ktorý naučil Trumpa, ako zneužívať moc. Bez Cheneyho by bol Trump nikým. Nie ako človek, ale ako prezidentský „vladár“, opierajúci sa o takmer neobmedzené právomoci, právne kľučky a rozmazané hranice medzi vojnou, bezpečnosťou a domácou politikou.

Dick Cheney, nenápadný byrokrat bez charizmy, zanechal po sebe systém, v ktorom môže prezident konať ďaleko za hranou pôvodných ústavných zámerov – a Donald Trump doň jednoducho vstúpil pripravenými dverami.

Dedič impéria, nie rebel

Cheney bol architektom modelu „silného prezidenta“, ktorý si môže nárokovať široké právomoci v mene národnej bezpečnosti. Cheney považoval prezidentskú autoritu vo „vlastnej sfére“ takmer za absolútnu.

Po 11. septembri využil šok a konsenzus na presadenie opatrení, ktoré zásadne zmenili rovnováhu moci: globálny mandát na použitie sily, vytvorenie právneho rámca pre Guantánamo, koncept „nepriateľských bojovníkov“, obmedzenie ochrany podľa Ženevských konvencií a zriadenie siete tajných väzníc. Súčasťou tejto mozaiky bol aj masový elektronický dohľad, ktorý vznikol mimo verejnej kontroly.

Tieto kroky neboli epizódou, ale investíciou do trvalej zmeny. Veľká časť tejto infraštruktúry prežila aj zmenu administratív: demokrati ju síce kritizovali, no zväčša ju prevzali. Tým sa z výnimky stala norma. Práve na tomto základe dnes stojí prezidentská moc, ktorú Trump využíva pri vojenských akciách či pri obchádzaní Kongresu.

zdroj: Flickr/The U.S. National Archives.

Ako Cheney prekreslil hranice moci

Cheneyho ambícia vznikla ešte v ére po Watergate, keď podľa neho Kongres príliš zviazal prezidentský úrad. Dick dlhodobo presadzoval doktrínu tzv. jednotného exekutívneho centra. V praxi znamenala presvedčenie, že prezident má riadiť celý výkon moci bez výraznej autonómie jednotlivých úradov a s minimom zásahov legislatívy či súdov.

Jeho právnické zázemie – od osobného právnika Davida Addingtona po autorov stanovísk na Office of Legal Counsel – poskytlo Bielemu domu argumenty, že v čase „vojny proti teroru“ možno výrazne rozšíriť rozsah tajných operácií, zadržiavania aj použitia sily. Kritici to označovali za obchádzanie systému bŕzd a protiváh, no mechanizmus sa udomácnil. A podstatné je, že vytvoril precedens, kde exekutíva môže konať prvá a pýtať sa až potom.

Keď sa dnes cituje, že „prezidentove právomoci pri ochrane krajiny sú veľmi rozsiahle a nebudú spochybňované“, ako to kedysi formuloval Trumpov poradca Stephen Miller, znie to ako priama ozvena Cheneyho éry. Rozdiel je v tom, že kedysi sa opierala o atmosféru po 11. septembri, dnes o oveľa voľnejšie definované „núdzové stavy“ a politické priority.

Trump na pripravenom bojisku

Donald Trump nevybudoval mechanizmus, ktorý dnes využíva. Zdedené má rozšírené právomoci definovať hrozby, pružne nasadzovať silu v zahraničí a opierať sa o právne výklady, ktoré oslabujú kontrolnú úlohu Kongresu. Trump využíva logiku národnej bezpečnosti pri krokoch, ktoré sa odvolávajú na núdzové stavy a medzinárodné hrozby, a to v prostredí bez jednotiacej traumy typu 11. septembra.

Paralela s Cheneym je zreteľná v spôsobe práce s exekutívnou mocou, nie v identickej politike. Cheney bol tvárou invázie do Iraku a „vojny proti teroru“, Trump buduje vlastné priority, no koná v systéme, kde je už prirodzené, že Bieleho domu sa Kongres často iba dodatočne pýta, nie mu vopred udeľuje mandát.

Kritici Bushovej éry roky varovali, že vytvárajú nástroje, ktoré raz môže zdediť nekontrolovateľný líder – a práve toto varovanie sa naplnilo.

Ironiou zostáva Cheneyho neskorší obrat. Po pokuse Donalda Trumpa spochybniť výsledky volieb a po útoku na Kapitol varoval, že „neexistuje jednotlivec, ktorý by bol väčšou hrozbou pre republiku než Donald Trump“, a v roku 2024 podporil Kamalu Harris. Napriek tomu platí, že Trump stojí na základoch, ktoré Cheney pomohol položiť: posilnený prezidentský úrad, oslabené zábrany, zvyknutá administratíva.

Dedičstvo bez brzdy

Bez Cheneyho systematického rozširovania prezidentskej moci by Trumpovo vládnutie vyzeralo inak – menej jednostranne a viac viazané na explicitné rozhodnutia Kongresu. Cheneyho projekt ukázal, že exekutíva môže tvoriť fakty, opierať sa o tajné právne analýzy, neoverené spravodajstvo a posúvať hranice „normálneho“, až kým sa extrém nestane štandardom.

To, že na konci života varoval pred prezidentom, ktorý tieto nástroje používa, nemení nič na tom, že ich pomohol vybudovať. Jeho vízia silného predsedníctva mala podľa vlastných slov chrániť Ameriku a obnoviť autoritu úradu po Watergate. Výsledkom je prostredie, v ktorom môže ďalší prezident (vrátane Trumpa) siahať po rozšírených právomociach bez nutnosti vyvolať novú globálnu krízu.

Cheney tak zostáva paradoxnou figúrou. Mužom, ktorý zásadne posilnil prezidentský úrad, formoval „vojnu proti teroru“, prispel k masívnym vojenským kampaniam, vytvoril právny rámec tvrdých bezpečnostných nástrojov a neskôr s obavami sledoval, ako sa tieto páky moci ocitajú v rukách politika, pred ktorým varoval. Ak dnes hovoríme, že Trumpova éra je o extrémnej personalizácii moci, treba dodať presné meno autora manuálu. Dick Cheney ho napísal. Trump ho už len číta nahlas.