Zuzana ťa vezme na jesennú „špacírku“ po 3 európskych metropolách. Odhalila TOP miesta, ktoré Slováci obchádzajú (ROZHOVOR)

Sprievodkyňa Zuzana Janogová už odmalička s rodičmi veľmi rada cestovala. Obaja boli učitelia a po revolúcii v roku 1989 sa vybrala so sestrou a rodičmi do Salzburgu na zájazd učiteľov a ich rodín. Bola ešte dieťom, no spomína si, že s nimi cestoval sprievodca a jeho výklad jej učaroval natoľko, že si vtedy povedala, že sa sama stane sprievodkyňou

Učí ľudí vnímať krásu

„Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo robím sprievodkyňu a nie ,niečo iné, rozumnejšie‘ – napriek viacerým vysokoškolským štúdiám, odpovedám po pravde: učím ľudí vnímať krásu,“ uviedla Zuzana pre Startitup. Sama tvrdí, že profesia sprievodkyne je veľmi psychicky a fyzicky náročná, ak ju človek robí poctivo. Podľa jej slov za takouto prácou stojí množstvo neviditeľnej prípravy a administratívy, nízke finančné ohodnotenie a tiež realita dnešnej spoločnosti, ktorá sa od čias pandémie výrazne zmenila.

„Klienti prichádzajú s veľmi rôznymi očakávaniami: mnohí krásnymi a inšpiratívnymi, ale čoraz častejšie aj s nerealistickými, čo vie našu prácu poriadne skomplikovať,“ dodáva. Zuzana sprevádza turistov najčastejšie po talianskom Ríme a Florencii a francúzskom Paríži. Pre čitateľov Startitup prezradila svoje TOP 3 tipy z každej metropoly, ktoré by si mal počas života rozhodne navštíviť. Jeseň je ideálnym ročným obdobím na „špacírku“ po turistických pamiatkach.

Ako vraví samotná Zuzana: „Človek sa nemôže pomýliť, kedykoľvek sa vyberie, mesto má vždy čo ponúknuť. Pre mňa je každé obdobie krásne, nič také ako ,zlé počasie‘ podľa mňa neexistuje.“ Jeden známy jej raz povedal: „Vieš, ja by som chcel aspoň raz zmoknúť v Paríži.“  V tej chvíli zmenil Zuzaninu optiku. Uvedomila si, že práve náš pohľad rozhoduje, ako vnímame destináciu. Odvtedy prijíma dážď, vietor či drobné nezdary ako súčasť zážitku a často ich vníma takmer romanticky. 

• Ako správny sprievodca dokáže urobiť cestu nezabudnuteľnou pre rodiny s deťmi aj akčných cestovateľov
• Aké sú jej tajné tipy na miesta v Paríži, Ríme a Florencii, ktoré v bežných sprievodcoch nenájdeš
• Zuzanine rady, ako si užiť gastronómiu a vyťažiť z ciest maximum
• Prečo je podľa nej najlepšou radou na cesty „vypnúť Instagram“ a nechať očakávania doma
• Ako fungujú najčastejšie triky zlodejov a prečo doklady a peniaze nikdy nepatria do ruksaku
• Podľa čoho spoznáš typickú „pascu na turistov“ v reštauráciách a ako sa jej vyhnúť

Na ktoré miesta chodíš sprevádzať turistov najčastejšie a prečo práve tie?

Je toho veľa, ale mám niekoľko miest, ktoré sú pre mňa skutočnými srdcovkami. Na prvom mieste je určite Florencia, mesto, kde sa zrodila renesancia. Pre mňa je fascinujúce sledovať, ako sa tu prelína história s umením na každom kroku: od Brunelleschiho kupoly cez Michelangelove sochy až po jemné detaily v galérii Uffizi.

Paríž je zasa miestom, kde sa miesia vrstvy dejín s moderným pulzom veľkomesta. Ľudia sa ma často pýtajú, či je vôbec možné, aby sa mi Paríž po toľkých rokoch zunoval, a moja odpoveď je vždy rovnaká: nikdy. Každá návšteva je iná, každá prináša nový detail, ktorý ma prekvapí.

Rím je ďalšia zastávka môjho sprievodcovského srdca. „Večné mesto“ je výzvou – obrovské množstvo pamiatok, príbehov, vrstiev histórie. Ale zároveň je to miesto, kde turisti často zažívajú svoj „aha-moment“, keď si uvedomia, že stoja na mieste, kde sa písali dejiny civilizácie. Zo strednej Európy mám veľmi blízko k Prahe a Krakovu.

Praha je pre mňa mesto s neopakovateľnou atmosférou, mosty, veže, zrkadlenie Vltavy a príbehy Karla IV. Krakov zasa v sebe spája stredovekú noblesu s dramatickými dejinami 20. storočia a duchovným odkazom Jána Pavla II. A potom sú tu zájazdy športovo-turistické. Milujem Vysoké Tatry, ich drsnosť a majestátnosť, ktorá si od každého turistu vyžiada rešpekt.

Plitvické jazerá v Chorvátsku sú zase číra poézia prírody: priezračná voda, kaskády a ticho lesa, ktoré dokáže turistov úplne pohltiť. Každé z týchto miest je iné, ale všetky majú spoločnú schopnosť – otvárajú ľuďom oči a srdce. A to je dôvod, prečo sa k nim rada stále vraciam. 

Ktorá parížska štvrť je podľa teba najromantickejšia? 

Na túto otázku sa vlastne ani nedá odpovedať. Alebo skôr – odpoveď znie: každá. V Paríži je romantika všadeprítomná, len si treba ujasniť, čo od nej človek práve očakáva. Niekedy je to tiché posedenie pri Seine, inokedy šum Montmartru s kaviarničkami a umelcami.

Romantiku nájdete aj v uličkách Marais, kde sa za každým rohom otvára kúsok histórie, alebo pri večernom pohľade na Eiffelovku, keď sa rozžiari tisíckami svetiel. Paríž sa vie prispôsobiť vašej nálade, akoby s vami hral nekonečnú hru obrazov a dojmov. Preto sa nedá vybrať len jedno miesto. Vždy záleží na tom, čo v tej chvíli potrebuje vaša duša: raz je to ticho, inokedy pulzujúci ruch, niekedy len obyčajná prechádzka cez most. 

zdroj: archív Zuzany Janogovej

Florencia je kolískou renesancie. Ktoré umelecké dielo alebo miesto ťa osobne najviac fascinuje a odporučila by si ho turistom?

Pri sprevádzaní Florencie, najmä ak ide o viacdňový pobyt, rada turistov prekvapím návštevou chrámu, ktorý sa na prvý pohľad nezdá ako „to najlepšie z Florencie“. Zvonka pôsobí jednoducho, nenápadne. Ale vo chvíli, keď vojdeme dnu, vždy vidím na ich tvárach úžas a prekvapenie. Hovorím o kostole San Salvatore di Ognissanti. 

Je to miesto, kde sa dejiny renesancie akoby zhmotnili do jedného priestoru. Fresky od Giotta, ktoré patria k jeho posledným dielam, fascinujú svojou nadčasovou silou. Ghirlandaio tu namaľoval fresky, v ktorých sa ukázal ako majster perspektívy a detailu.

A potom sú tu hroby – miesto posledného odpočinku môjho obľúbeného Sandra Botticelliho, ale aj krásnej Simonetty Vespucci, (možno) jeho múzy, ktorú poznáme z obrazov ako Primavera či Zrodenie Venuše. A nesmiem zabudnúť ani na Ameriga Vespucciho, moreplavca, po ktorom nesie meno celý kontinent. 

Ognissanti je pre mňa chrámom, kde sa Florencia ukazuje v plnej hĺbke, nielen ako galéria slávnych mien, ale aj ako mesto živých príbehov, osudov a inšpirácií.

Aký výlet by si odporučila pre rodiny s deťmi, čo nesmú v týchto 3 mestách vynechať?  

Rodiny s deťmi sa nemusia báť žiadneho poznávacieho zájazdu. Často sa stretávam s obavami rodičov, že „to deti nevydržia“ alebo že program bude príliš náročný. Ale práve tu je úloha sprievodcu: vieme poradiť, ako prechádzku mestom moderovať, kam zaradiť oddych, kde sa najesť, kde si deti môžu trochu zabehať či objaviť niečo hravé. A tak sa aj „dospelácky“ program stane dobrodružstvom, ktoré si užijú všetci. 

Prosím, nikdy sa nebojte sprievodcu (slušne) osloviť. Ak treba zmierniť tempo, pridať prestávku alebo nájsť detský prvok vo výklade, na to sme tu a robíme to radi. Deti často reagujú spontánnejšie ako dospelí, takže ak ich niečo zaujme, vedia strhnúť aj rodičov a celú skupinu. Ak je sprievodca otvorený a tvorivý, aj pre rodiny s deťmi sa poznávací zájazd môže zmeniť na nezabudnuteľnú hru objavovania. 

V Paríži to môže byť napríklad rozprávanie pri Notre Dame o zvonárovi Quasimodovi, vo Florencii hľadanie rodového znaku Mediciovcov, malých guličiek na ich erbe, ktoré deti s nadšením vyhľadávajú na budovách. A v Ríme? Tam sa nikdy nemýlite s Koloseom, kde si deti okamžite predstavia gladiátorov a dávne súboje.

Kam by si vzala dobrodruhov a akčných cestovateľov, ktorí chcú zažiť viac než len klasické pamiatky?

Úprimne, ak má človek pocit, že na dovolenke potrebuje dávku adrenalínu, klasický skupinový poznávací zájazd na to nie je stavaný. Tam ide predovšetkým o kultúru, históriu, umenie, miestnu gastronómiu. Pre vyslovene akčných cestovateľov sú skôr určené špecializované cestovné kancelárie, ktoré sa zameriavajú na športové či dobrodružné zájazdy: rafting, horolezectvo, cyklotrasy či expedície v prírode. 

Ale aj v rámci poznávacích zájazdov sa dajú nájsť malé „dobrodružstvá“. Vo Florencii je to výstup na kupolu Santa Maria del Fiore, ktorý preverí kondičku aj odvahu, veď tých viac než 400 schodov nie je len tak. V Paríži je to zas vyjsť pešo na Montmartre, namiesto použitia lanovky a odmeniť sa výhľadom na celé mesto. A v Ríme je akčným zážitkom napríklad prechádzka po ruinách Palatína a Forum Romanum v letných horúčavách, kto ju zvládne, má pocit malého víťazstva.

Talianska aj francúzska gastronómia sú preslávené na celom svete. Čo by si turisti jednoznačne nemali nechať ujsť?

V gastronómii by som odporučila predovšetkým jedno: otvorenú myseľ. Nemusíte mať detailný zoznam „čo ochutnať“, pretože práve v tom je čaro cestovania, nechať sa prekvapiť a objaviť niečo, čo ste nikdy predtým nejedli. 

Ako sa hovorí, „o vkuse a farbách sa nediskutuje“, a to platí aj pri jedle. Každý z nás má iné chute, niekto hľadá tradičné špeciality, iný experimentuje, ďalší ostane pri overenej klasike. Dôležité je nebáť sa skúšať, aj keď to nie vždy dopadne podľa predstáv. Aj malý neúspech sa raz zmení na spomienku, na ktorej sa budete smiať. 

Pre mňa osobne je gastronómia vždy o atmosfére. Či už je to espresso v malej kaviarničke v Ríme, croissant na lavičke pri Seine v Paríži alebo pohár šľahačky na terase galérie Uffizi vo Florencii, práve tieto drobné momenty chutia najviac. Nie je to len jedlo, ale aj miesto, ľudia a okamih, v ktorom ho vychutnávate.

Sú tieto mestá naozaj také drahé, ako sa hovorí? Máš overený tip, ako a kde sa dá ušetriť na vstupnom či doprave? 

Otázka cien je vždy relatívna. Áno, Paríž, Rím či Florencia patria medzi drahšie destinácie, ale všetko záleží od sezóny, od toho, čo si človek vyberie a aký komfort očakáva. Osobne si myslím, že je lepšie počítať s tým, že cestovanie je jednoducho drahé a nenechať sa tým rozhodiť. 

Samozrejme, dobrý sprievodca vám vždy poradí podľa aktuálnej situácie, kde sa dá ušetriť či už ide o dopravu, vstupy, alebo výhodné balíčky. Ale cestovať s nastavením, že hlavnou prioritou je šetrenie, podľa mňa nie je dobrý nápad. Ľahko sa môže stať, že namiesto toho, aby ste si vychutnali zážitok, budete iba kontrolovať ceny a porovnávať účtenky. A podstata cestovania vám unikne. 

Cestovanie vnímam ako investíciu; nie do luxusu, ale do skúseností, spomienok a chvíľ, ktoré vám zostanú navždy. A tie majú svoju hodnotu bez ohľadu na to, koľko stála vstupenka či lístok na metro. 

V Paríži každý pozná Eiffelovku či Louvre. V Ríme zas Koloseum a Fontánu Di Trevi a vo Florencii Ponte Vecchio a galérie Uffizi. Prezraď nám tzv. skryté poklady. Čo sú tvoje TOP 3 tipy? 

Máš overený „life hack“ na cestovanie? Trik, ako ušetriť, vyhnúť sa davom alebo nájsť tie najlepšie informácie o danom mieste? 

Priznám sa, nemám žiadny „life hack“. A ak vám niekto tvrdí, že našiel trik, ako cestovať lacno, bez davov a bez problémov, neverte mu. Cestovanie nie je o tom, ako sa všetkému vyhnúť, ale o tom, čo sa pritom naučíme; nielen o mieste, ktoré navštívime, ale aj o sebe samých. 

Práve tie chvíle, keď nás prekvapí horúčava v preplnenej doprave, keď spoj mešká alebo keď nás „preťaží“ krása pamiatok, sú príležitosťou objaviť, kto vlastne sme a ako reagujeme. Cestovanie je vždy určitá skúška, a práve preto je také obohacujúce. 

Áno, môže byť drahé. Nie, ľuďom sa jednoducho nevyhnete. A nie, ani vstávať o štvrtej ráno, aby ste si urobili „dokonalú fotku“ pri Fontáne di Trevi, podľa mňa nie je skutočná romantika. Ideálne je cestovať s riadne licencovaným sprievodcom, ktorý obetuje veľa vlastného času na to, aby vám poskytol tie najlepšie informácie a kontext.

A najväčší „life hack“, ak by som predsa len mala nejaký ponúknuť? Vypnite Instagram, Facebook či TikTok. Prestaňte cestovať podľa obrázkov či videí a začnite cestovať očami a srdcom. To je jediná skutočná cesta. 

Na čo by si mali dať turisti pozor, aby sa vyhli sklamaniu alebo zbytočným chybám? 

Na túto otázku najradšej odpovedám slovami Borisa Filana: „Prvé stretnutie s neznámym mestom je lov, na ktorom pred nami bežali tri poľovnícke psy: očakávanie, prekvapenie a sklamanie. Tie dokážu korisť uštvať aj roztrhať na kúsky. Pri prvom návrate si myslíte, že už viete, čo vás čaká. A ste šokovaní, že ste videli niečo iné.“ (Boris Filan: Rozhovor s tigrom, kapitola Benátky, pozn. redakcie). 

S tým sa úplne stotožňujem. Najväčšie riziko sklamania prinášajú práve naše vlastné očakávania. V cestovaní, a obzvlášť na poznávacích zájazdoch, sa stáva, že ak ich človek nevie prispôsobiť realite a dynamike skupiny, dokáže znepríjemniť zážitok nielen sebe, ale aj ostatným. Sprievodcovia to poznajú: stačí jedna, jediná osoba s neústupnými predstavami, ktorá dokáže skaziť náladu celej skupine. 

Preto moja najlepšia rada znie: skúste nechať očakávania doma. Každé mesto vám ponúkne niečo iné, než si predstavujete, a práve v tom je jeho krása. Byť otvorený a vnímavý na to, čo sa deje tu a teraz, je kľúč k tomu, aby ste si cestu naozaj užili. Vtedy sa aj drobné nezdary stanú súčasťou dobrodružstva a nie dôvodom na frustráciu. 

zdroj: archív Zuzany Janogovej

Čoraz častejšie sa hovorí o „turistických pasciach“. Máš nejaké konkrétne varovanie alebo radu, ako sa nenechať oklamať pri reštauráciách, taxíkoch či kúpe suvenírov?

Pravdupovediac, samotné cestovanie je svojím spôsobom turistická pasca. Všetci do nej vstupujeme, pretože v momente, keď sa vyberieme objavovať svet, prijímame riziko, že niečo nebude podľa našich predstáv. A to je úplne v poriadku. 

Najlepšia rada znie: nechajte doma zbytočné očakávania a vezmite si so sebou vlastné kritické myslenie. Ak niečo pôsobí príliš lákavo alebo príliš lacno, väčšinou to tak aj je. V reštauráciách sa radšej spoľahnite na miesta, kde jedia miestni, než na podniky s veľkými pestrofarebnými obrázkami jedál pred dverami. Pri suveníroch je dobré myslieť na to, že „skutočné umenie“ sa v stánku na rohu väčšinou nepredáva. A pri doprave sa nebáť overiť si ceny dopredu, či už ide o taxi alebo iný spôsob presunu. 

Drobné chyby sa stávajú každému cestovateľovi. Ale ak sa k nim postavíme s humorom a otvorenosťou, stávajú sa súčasťou zážitku. To najcennejšie na cestovaní totiž nie je to, že sa nám podarí všetkému vyhnúť, ale to, že si aj z malých „pascičiek“ dokážeme odniesť skúsenosť, ktorá nás posunie ďalej.

Čo by mal mať každý cestovateľ vždy pri sebe a na čo nezabudnúť, aby boli cesty bezpečné?  

Bezpečnosť je dnes téma, ktorej treba venovať čoraz väčšiu pozornosť. Najdôležitejšia rada znie: nespoliehať sa na to, že „mne sa to nemôže stať“. Aj skúsení cestovatelia sa občas nechajú zaskočiť. Preto vždy odporúčam počúvať rady sprievodcu, ktorý pozná miestne špecifiká a vie upozorniť na riziká. 

Áno, znie to ako klišé, ale stále platí: doklady a peniaze nepatria do ruksaku ani do kabelky, ktoré nosíme na chrbte či cez rameno. Najbezpečnejšie je mať ich pri sebe, v kapsičke na tele alebo v skrytej taške. V reštauráciách nikdy neodkladať veci na stôl či vedľa stoličky a nespúšťať ruksak z dohľadu. Zlodeji sú vynaliezaví a každý rok pribúdajú nové triky, ako turistov oklamať. 

Sama musím klientom venovať vyše štvrťhodinový výklad o tom, ako fungujú rôzne „finty“, od inscenovaných hádok, ktoré majú odlákať pozornosť, až po profesionálne organizované skupiny v metre či pri pamiatkach. A je úžasné, keď sa potom ľudia vrátia a povedia: „Presne na to, čo ste hovorili, som si spomenul a ušetrilo mi to veľa nepríjemností.“ 

Takže moja rada je jednoduchá: cestovať s otvorenými očami, vnímať okolie a nerobiť si ilúzie, že sa nám nemôže nič prihodiť. Zodpovedný prístup neuberá nič z krásy cestovania, naopak, umožňuje nám vychutnať si ho v pokoji a bezpečí.  

Stala sa počas tvojej cesty nejaká kuriozita alebo naopak niečo vtipné, na čo dodnes spomínaš?  

Kuriozít a vtipných situácií bolo počas rokov naozaj veľa. Ale keďže hlavnými aktérmi sú takmer vždy samotní klienti, nepovažujem za korektné zdieľať ich bez ich súhlasu. To, čo sa udeje na zájazde, ostáva naším spoločným zážitkom aj tajomstvom. 

Môžem však povedať, že práve tieto momenty robia z práce sprievodcu povolanie plné energie a ľudskosti. Niekedy ide o drobné nedorozumenie v jazyku, inokedy o nečakanú reakciu na miestnu kultúru a zrazu sa celá skupina smeje. Takéto chvíle sú vzácne, lebo spájajú ľudí, ktorí sa predtým nepoznali, a na pár dní z nich vytvoria malú cestovateľskú rodinu.

Vždy závisí od toho, s akým pohľadom a srdcom tam vstúpime

Zuzana na záver dodáva, že cestovanie pre ňu nikdy nebolo len o presune z bodu A do bodu B. „Je to cesta do iných kultúr, do dejín, do umenia, ale aj do vlastného vnútra. Mesta ako Paríž, Rím či Florencia nám otvárajú dvere k obrovskej kráse, no to, čo si z nich odnesieme, vždy závisí od toho, s akým pohľadom a srdcom tam vstúpime.“

„Myslím si, že podstatou cestovania je otvorenosť, schopnosť prijať nielen krásu, ale aj nepohodlie, nielen romantické chvíle, ale aj preplnené metro či dážď. Všetko toto patrí k zážitku. A práve vtedy, keď sa prestaneme snažiť napĺňať očakávania a dovolíme mestu, aby nám samo ukázalo svoju tvár, zažijeme to najkrajšie.“

„Preto by som každému cestovateľovi popriala jedno: aby si z ciest neodnášal len fotografie, ale hlavne spomienky a príbehy, ktoré v ňom zostanú navždy,“ uzatvára pre Startitup.

Čítaj viac z kategórie: Cestovanie