100-tisíc vojakov pre Európu. Spoločná masívna armáda naberá reálne obrysy

Európska armáda nemusí byť len snom. Štyri roky po začiatku plnohodnotnej ruskej invázie na Ukrajinu sa otázka európskej obrany vracia s novou intenzitou. Rastúce napätie s Ruskom, neistota ohľadom budúceho postoja USA a tlak na vyššie výdavky na obranu oživili debatu o tom, či by Európa mala mať vlastnú spoločnú armádu.

Myšlienka nie je nová – objavila sa už začiatkom 50. rokov minulého storočia. Doteraz vždy narazila na politické a praktické limity, píše CNBC. 

Európska armáda ako jedno z riešení

Najnovšie myšlienku európskej armády oživil eurokomisár pre obranu Andrius Kubilius, ktorý navrhol úvahy o stálej európskej sile s približne 100-tisíc vojakmi. Podľa jeho predstavy by Európa mala byť schopná „bojovať ako Európa“ a nahradiť prípadné znižovanie americkej prítomnosti na kontinente, uvádza zdroj.

Návrh však okamžite vyvolal otázky. Pod koho velením by takáto sila fungovala, kto by rozhodoval o jej nasadení a ako by sa začlenila do existujúcich štruktúr NATO?

Zásadným problémom je, že obrana je stále primárne národnou kompetenciou. Neexistuje medzinárodná armáda v pravom zmysle slova – ani NATO nemá vlastné stále jednotky, ale spolieha sa na príspevky členských štátov. Vojaci zostávajú pod národnou zodpovednosťou aj pri nasadení v aliančných operáciách. V prípade „európskej armády“ by bolo nevyhnutné vyriešiť, či by išlo o trvalo vyčlenené jednotky, alebo o rotačný model, v ktorom by štáty dočasne poskytovali svoje sily.

Podľa Euractiv je ďalšou výzvou rozhodovací proces. Nasadenie síl v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ si vyžaduje jednomyseľnosť členských štátov. V krízovej situácii by tak jediná vláda mohla blokovať kolektívnu reakciu. To je obzvlášť citlivé v kontexte rozdielnych postojov niektorých krajín k podpore Ukrajiny či k Rusku. V prípade náhlej vojenskej hrozby by pritom bolo potrebné konať rýchlo, nie čakať na zdĺhavé politické dohody.

Mnohí lídri preto uprednostňujú posilnenie „európskeho piliera NATO“ namiesto budovania paralelnej armády. Fínsko či ďalšie krajiny zdôrazňujú, že európske kapacity by mali byť použiteľné v rámci Aliancie, nie mimo nej. NATO už disponuje vybudovaným velením, plánovaním a logistickými štruktúrami, ktoré EÚ zatiaľ nemá v porovnateľnom rozsahu. Európska únia síce realizovala niekoľko misií, no išlo prevažne o menšie operácie bez intenzívneho bojového nasadenia, uvádza zdroj. 

Verejná mienka sa otáča

Napriek tomu sa verejná mienka mení. Podpora hlbšej obrannej integrácie v EÚ rastie a prieskumy ukazujú, že väčšina občanov v mnohých krajinách podporuje spoločnú obrannú politiku. Vojna na Ukrajine a neistota transatlantických vzťahov zvýšili pocit ohrozenia a potrebu väčšej sebestačnosti. A teda aj európskej armády. Zároveň však odborníci upozorňujú, že voliči skôr podporia koordináciu, spoločné obstarávanie a zdieľanie kapacít než úplne suverénnu európsku vojenskú silu, píše Defence24.

Praktickejšou cestou sa preto javí hlbšia integrácia obranného priemyslu, spoločné nákupy munície a systémov protivzdušnej obrany, zjednotenie štandardov a interoperabilita, zdôrazňuje CNBC. Európske armády dnes používajú rozdielne typy techniky, čo vedie k duplicite a neefektívnym výdavkom. Lepšia koordinácia by mohla priniesť vyššiu bojovú pripravenosť bez potreby vytvárať úplne novú nadnárodnú spoločnú európsku armádu.

Zelenskyj ukázal tajný bunker v Kyjeve. „Tu som povedal, že potrebujem muníciu, nie odvoz“ (VIDEO)

Otázka teda nestojí len tak, či je Európa pripravená na vlastnú armádu, ale skôr či je politicky ochotná vzdať sa časti národnej suverenity v prospech spoločného velenia. Kým sa nevyriešia právne, rozhodovacie a operačné otázky, bude myšlienka jednotnej európskej armády skôr predmetom diskusie než realitou. V krátkodobom horizonte je pravdepodobnejšie posilňovanie európskych kapacít v rámci NATO. Pre vznik plnohodnotnej európskej armády však podľa VoltEurope už teraz hovorí prevažujúca mienka obyvateľov kontinentu.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie