4 „P“, ktoré z tvojich hádok urobia most k porozumeniu: „Konflikt začína tam, kde sa prestaneme počúvať“ (ROZHOVOR)

Štyrmi jednoduchými krokmi môžeš zmeniť spôsob, akým komunikuješ v konfliktných situáciách. Peter Kukliš, certifikovaný tréner nenásilnej komunikácie, vysvetľuje, prečo väčšina ľudí v strese prestáva byť úprimná a ako sa naučiť hovoriť o svojich potrebách namiesto obviňovania druhých.

Nenásilná komunikácia pomáha riešiť konflikty

• Čo predstavuje nenásilná komunikácia
• Prečo táto metóda funguje a ako ju aplikovať v bežnom živote
• Ako sa naučiť štyrmi krokmi komunikovať tak, aby ťa ľudia počúvali
• Ako by podľa odborníka malo vyzerať vzdelávanie v oblasti komunikácie od útleho veku

Vo vašej práci sa venujete nenásilnej komunikácii. Môžete čitateľom vysvetliť, v čom podľa vás spočíva jej revolučnosť v porovnaní s bežnými komunikačnými prístupmi?

Keď dodržíte postup nenásilnej komunikácie, môžete vstúpiť aj do veľmi náročných či nepríjemných rozhovorov transparentne – s otvorenými kartami. Nejde o to, presvedčiť druhú stranu argumentami alebo ju zmanipulovať, ale o snahu porozumieť potrebám všetkých zúčastnených a hľadať win-win riešenia – ak je to možné.

Postup nenásilnej komunikácie si viete zapamätať cez štyri ľahko vysvetliteľné kroky, štyri „Pé“ (pozorovanie, pocit, potreba, požiadavka).

Pre mňa je najradikálnejšie na nenásilke to, že prepája naše pocity s potrebami – teda s pozitívnou motiváciou za tým, čo robíme, hovoríme alebo chceme. To je silný odkaz humanistickej psychológie, z ktorej nenásilná komunikácia pochádza. Ľudia majú vo svojej podstate prirodzenú túžbu napĺňať svoje univerzálne potreby, no často si vyberajú spôsoby, ktoré nerešpektujú potreby druhých.

Možno to nie je radikálne, ale rozhodne je to praktické. Nenásilná komunikácia má dnes po svete množstvo fanúšikov, komunít aj certifikovaných trénerov.

Hovorili ste o štyroch P nenásilnej komunikácie – pozorovaní, pocitoch, potrebách a požiadavkách. Ktorý z týchto krokov je podľa vašich skúseností pre ľudí najnáročnejší a prečo?

Prvá výzva je, že pocity nás väčšinou nikto neučil vnímať, nieto ešte vyjadrovať. Druhá výzva je prepojiť to, čo v tomto momente cítim, s mojou potrebou. Pre jednu skupinu ľudí je výzvou už len dovoliť si mať potreby. Pre druhú je náročné prijať, že aj ostatní môžu mať podobné potreby ako oni sami.

Koncept opisu potrieb je pre mnohých nový – aj keď ho v praxi žijeme. Napríklad: „Som unavený (pocit), chcem sa dobre vyspať (potreba), vypneme budík? (požiadavka).“

Len o našich potrebách a pocitoch nehovoríme, keď je to najviac treba. Keď príde do tuhého, tak namiesto hovorenia o sebe, mojom prežívaní a potrebách obviňujem a súdim, čo zlé a nenormálne je na tom druhom. V strese – v tzv. „horúcom stave“ – je všetko ešte náročnejšie.

Je ťažké rozlíšiť objektívne pozorovanie od našich dojmov a interpretácií, je ťažké vnímať, čo cítim, a nepopliesť si to s príbehom o tom, ako mi kto krivdí, je ťažké pomenovať vo svojej hĺbke to, o čo mi vlastne ide, čo je moja potreba, a väčšinou moja požiadavka vyznieva ako príkaz. Keď to ale zvládnem podľa štyroch P odčítať a vyjadriť, tak ja hovorím, že som úprimný.

Ako sa líši vaše vnímanie „úprimnosti“ v komunikácii od toho, ako ju vníma väčšina ľudí? Prečo dochádza k tomuto nepochopeniu?

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory