69-ročný Slovák s majetkom 270 miliónov eur: Najväčšia výhoda mojej generácie bola, že sme boli pri prerozdeľovaní majetku

Keď sa Alexej Beljajev pozrie na svoje podnikateľské impérium, vidí za ním roky trpezlivej práce, intuície, osobnej zodpovednosti a aj veľké šťastie.

Jeho životná cesta od referenta v prístave k prezidentovi najväčšej zamestnávateľskej organizácie na Slovensku ukazuje, ako sa z „obyčajného človeka“, ako o sebe hovorí, môže stať európsky priemyselník.

Na začiatku bol písací stroj, ruda a celofán

„Začínal som v starom prístave, v podniku zahraničného obchodu Čechofracht. Sedel som v drevenej búde a celý deň som klepal nákladné listy na písacom stroji,“ spomína Beljajev v podcaste. Štátna špedícia, obchodné oddelenie, predaj celofánu a dopravných pásov – to boli jeho prvé profesijné kroky.

V revolučnom novembri 1989 bol práve v Prahe. Po návrate z večere so švajčiarskym obchodným partnerom sa ho kolegovia pýtali, či bol na Václavskom námestí. Nebol. O niekoľko mesiacov neskôr však už menil svoj život.

Po revolúcii pôsobil ako vedúci zahraničného obchodu v Moskve, kde sa zároveň začal pohrávať s myšlienkou na vlastné podnikanie.

„Cítili sme tú príležitosť. Založili sme spoločnosť, boli tam viacerí manažéri z Petrimexu a rozhodli sme sa to skúsiť. Nebolo to bez strachu, ale boli sme pripravení,“ hovorí Beljajev o svojich začiatkoch.

Privatizácia ako kľúčová etapa

Prvú fabriku kúpil v roku 1994. Boli to závody ťažkého strojárstva v Sabinove. Podiely získal od pôvodných akcionárov z prvej vlny kupónovej privatizácie. Skúsenosti z tohto obdobia mu neskôr pomohli pri akvizícii popradského klenotu – Tatravagónky.

„Tá fabrika bola v dezolátnom stave. Banky ju označili za defaultnú a nikto ju nechcel. Oslovil nás pán Spurný z VÚB s tým, že ak dokážeme kúpiť 100 % akcií, banky odpíšu polovicu pohľadávok. Tak sme do toho išli, a dodržali slovo,“ spomína.

Tatravagónka bola vtedy pod vplyvom podsvetia, prešla dvoma problematickými majiteľmi. Jedného nikdy nenašli, druhý bol zastrelený. Beljajev s partnerom Michalom Lazarom ju kúpili s vierou, že ak prežila toľko, musí mať potenciál.

Najväčší výrobca nákladných vagónov v Európe

Dnes má skupina pod Tatravagónkou viac než 5 000 zamestnancov a výnosy blížiace sa miliarde eur. Pôsobí na Slovensku, v Srbsku, Chorvátsku, Nemecku a cez menšinový podiel v Jupiter Wagons aj v Indii. Spoločnosť sa tak zaradila medzi najväčších výrobcov nákladných vagónov a podvozkov v Európe.

Polovicu Tatravagónky vlastní Budamar, druhú polovicu Beljajevova Optifin Invest. Po smrti Michala Lazara ovládajú druhý podiel jeho dedičky – dcéra Michaela a manželka Yveta.

„Každý tretí, štvrtý vagón, ktorý sa dnes v Európe vyrobí, je z našich závodov,“ hovorí hrdý Beljajev.

Spoločnosť TATRAVAGÓNKA, a. s., dosiahla v roku 2024 čistý zisk vo výške 29,45 milióna eur, čo predstavuje medziročný nárast o 16 %, hoci jej tržby mierne klesli o 2 % na úroveň 583,5 milióna eur.

zdroj: TASR/Adriána Hudecová

Filozofia práce: Nepodnikať len pre zisk

„Nikto z nás nerobí len ziskové obchody. Podnikanie je aj o stratách, ale ak ste pracovitý a máte snahu, väčšinou sa to podarí,“ vysvetľuje. Úspech podľa neho nie je len o peniazoch. Je o zodpovednosti k zamestnancom, firme aj spoločnosti.

Beljajev dnes vlastní aj firmy mimo strojárstva, napríklad spoločnosť Alfafin z odpadového hospodárstva či sieť fitnes centier Golem, ktorú vedie jeho dcéra Alexandra. Jeho syn Alexej mladší je členom vedenia Tatravagónky. V portfóliu má aj bioprodukčné farmy, ktorých produkty sám konzumuje.

„Všetky naše farmy sú v bio režime. Žiadne antibiotiká, žiadne chemikálie. Trvám na tom, aby sa k pôde a zvieratám pristupovalo s rešpektom,“ hovorí.

Zodpovednosť, ktorú nemožno ignorovať

„Nie sme medzinárodný koncern s anonymnými akcionármi. Naši ľudia prídu každý mesiac a povedia – my sme tu pracovali, chceme výplatu. A my ju musíme mať,“ hovorí. V čase prudkého nárastu cien energií musel niekoľko mesiacov držať straty.

Preto verí, že priemysel má mať spoločenskú oporu. Ako prezident Asociácie priemyselných zväzov a dopravy volá po reformách v školstve, doprave a zdravotníctve. „Školstvo je budúcnosť. Bez kvalitnej infraštruktúry sa nedá budovať ekonomika. A zdravotníctvo je lakmusový papierik spokojnosti spoločnosti,“ tvrdí.

V podnikaní navyše neustále sleduje nové príležitosti. Do výroby postupne zavádza prvky umelej inteligencie. „Vidíme, že sa rozhodnutia čoraz viac opierajú o obrovské množstvá dát. A to je oblasť, kde bude AI hrať zásadnú úlohu,“ hovorí.

Vo svojich fabrikách postupne zavádza inteligentné systémy a uvažuje o tom, kde by vedeli ešte efektívnejšie nahradiť rutinné ľudské činnosti. Nie však ako nástroj prepúšťania, ale ako posun v kvalite rozhodovania. „Táto zmena sa nedá zastaviť. Otázka nie je či, ale ako rýchlo sa prispôsobíme,“ konštatuje s dôrazom na to, že kto zaspí, zostane mimo hry.

Investične ho lákajú aj teritóriá mimo Európskej únie, kde cíti väčší rastový potenciál. Napríklad India s trhom, ktorý tvorí 1,4 miliardy ľudí, ktorý sám dokáže spotrebovať všetko, čo vyrobí. „Tam sa stále počíta s tým, že ľudí bude viac a viac, a podľa toho sa stavia celý priemysel.“

Ak by mal svojmu 30-ročnému ja niečo odkázať, bolo by to: „Ešte raz, ešte raz, ešte raz.“ Pretože, ako sám tvrdí, najväčšou výhodou jeho generácie bola účasť na najväčšom povojnovom prerozdelení majetku. Ale úspech si aj tak vyžaduje prácu, zvedavosť, trpezlivosť a vedomosti.

„Dnes veľa mladých vie výborne prezentovať, ale nemajú odbornosť. Bez nej to dlhodobo nefunguje. My sme vždy vyhrávali vďaka trpezlivosti,“ uzatvára Alexej Beljajev.

Motivácia, ktorá presahuje zisk

Aj keď dnes Alexej Beljajev disponuje podľa časopisu Forbes majetkom vo výške 270 miliónov eur s medziročným nárastom majetku o 90 miliónov eur, osobnú motiváciu už nehľadá v ďalších nulách na účte.

„Dnes to možno robím aj preto, aby som druhým dokázal, že som lepší ako oni,“ priznáva s úprimnosťou. Táto zdravá súťaživosť sa však mieša so zodpovednosťou, ktorú vníma ako kľúčovú.

„Okrem materiálnej zodpovednosti musí mať človek aj tú spoločenskú. Niekto tú robotu jednoducho urobiť musí,“ hovorí o svojom pôsobení vo verejnom priestore.

Pre Beljajeva podnikanie nikdy nebolo len o súkromnom úspechu, ale aj o tom, ako môže cez svoje firmy formovať ekonomické prostredie Slovenska a inšpirovať ďalších.

Priemysel ako pilier národnej stability?

Beljajev otvorene hovorí o tom, že Európa musí nájsť rovnováhu medzi zelenou transformáciou a realitou priemyselnej výroby. Elektromobilita či Green Deal sú podľa neho prirodzeným vývojom, nie dogmou.

„Vlaky sú najstarší elektromobil. My sme len uverili, že budúcnosť je v železnici a dnes sa to potvrdzuje,“ vysvetľuje. Upozorňuje však, že priemysel potrebuje stabilné prostredie, dlhodobú víziu a politickú kontinuitu.

„Nemôžeme budovať moderný štát len na humanitných vedách. Potrebujeme kvalitné školstvo, infraštruktúru a priemyselnú základňu. Bez toho sa ekonomika nerozbehne,“ hovorí Beljajev s presvedčením človeka, ktorý vie, ako z rozpadajúcej sa fabriky postaviť európsky podnik s miliardovým obratom.

Indický trh a podnikateľská lekcia

Jedným z najambicióznejších ťahov skupiny okolo Tatravagónky bola expanzia do spomenutej Indie. Do krajiny, kde nie je preprava tovaru otázkou komfortu, ale nevyhnutnosti pre prežitie obrovskej masy ľudí.

„V Indii som pochopil, prečo nepotrebujú mäso. Oni tú zeleninu dokážu pripraviť na toľko spôsobov, že je to úplne geniálne,“ hovorí Beljajev so zaujatím. Okrem jedla ho však fascinuje aj samotný dopyt.

„Po slovenskej železnici sa ročne prepraví 30 až 50 miliónov ton tovaru. V Indii? 1,4 miliardy. Tam je ten trh taký veľký, že aj keby nikdy nič neexportovali, uživia celý svoj priemysel,“ vysvetľuje. V krajine má spoľahlivého lokálneho partnera a tím, ktorý rešpektuje, no zároveň kontroluje cez svojich ľudí v dozornej rade.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy