„Keby som žil v Estónsku, mal by som obavy,“ vyhlásil bývalý diplomat. Článok 5 je pod paľbou pochybností

Článok 5 Severoatlantickej zmluvy je považovaný za kľúčový pilier kolektívnej obrany NATO. Jeho formulácia znie jednoznačne: „Útok proti jednej alebo viacerým zmluvným stranám bude považovaný za útok proti všetkým.“ Menej často sa však cituje pokračovanie: „… každá strana podnikne takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojených síl.“

Práve tento dodatok je jadrom pretrvávajúcej diskusie. V praxi totiž neexistuje právne záväzné ustanovenie, ktoré by nútilo členské štáty NATO nasadiť armádu.

Bývalý americký veľvyslanec v Srbsku a Pakistane Cameron Munter to pre Hospodárske noviny pomenoval priamo: „Článok 5 vlastne nie je právne vymáhateľný. Keby som žil v Estónsku a napadli ho Rusi, mal by som vážne obavy, že Američania neprídu.“

Historická vágnosť ako zámer

Nejasnosť článku 5 nie je náhodná. Už pri jeho vzniku v roku 1949 prebiehala ostrá debata v americkom Senáte. Izolacionistické nálady po druhej svetovej vojne boli silné a americkí vyjednávači trvali na tom, že vstup do vojny musí byť vždy schválený Kongresom.

Bývalý minister zahraničných vecí USA Dean Acheson vtedy vysvetlil: „Neznamená to automaticky, že Spojené štáty vstúpia do vojny, ak bude niektorá zo signatárskych krajín napadnutá.“

V praxi sa článok 5 uplatnil iba raz – po teroristických útokoch 11. septembra 2001 v USA. Ani vtedy neprišlo k automatickému kolektívnemu vojenskému zásahu. Štáty konali individuálne a podľa vlastných vnútroštátnych procesov. Spojené kráľovstvo sa pridalo k USA hneď 7. októbra, Nemecko potrebovalo súhlas Bundestagu, Španielsko vojakov do Afganistanu neposlalo vôbec.

Odstrašovanie alebo len symbol?

Význam článku 5 je dnes opäť pod drobnohľadom. Invázia Ruska na Ukrajinu obnovila otázky o jeho uplatniteľnosti. Hoci Ukrajina nie je členom NATO, jej snaha o vstup a výzvy prezidenta Zelenského vyvolali obavy, že by kolektívna obrana mohla byť zneužitá či príliš ľahko spustená.

Napätie sa zvýšilo aj po tom, čo francúzsky prezident Emmanuel Macron pripustil možnosť vyslania francúzskych vojakov na Ukrajinu. Niektorí sa obávali, že ak by tam padli francúzski vojaci, mohlo by to teoreticky vyvolať aktiváciu článku 5. V skutočnosti sa článok týka výlučne územia členských štátov, nie ich jednotiek pôsobiacich mimo územia NATO.

Ako upozorňuje aj komentátorka Clara Riedenstein pre thinktank CEPA, kolektívna obrana je často vnímaná ako dramatický a automatický zásah, no v realite funguje skôr ako flexibilný politický nástroj. V 90. rokoch, po skončení studenej vojny, sa dokonca diskutovalo o tom, či má článok 5 ešte vôbec význam. Dnes, po agresii Ruska, sa jeho existencia opäť javí ako kľúčový prvok odstrašovania.

Ideály namiesto paragrafov

Munter počas diskusie v Prahe upozornil aj na širší kontext fungovania aliancie: „NATO nie je silné v konkrétnej právnej a vymáhateľnej podobe, ale skôr stojí na ideáloch, ktoré členské štáty presadzujú.“ Podobne ako pri iných multilaterálnych dohodách, aj tu zohrávajú hlavnú úlohu dôvera, politická vôľa a spoločné hodnoty.

V súčasnosti, keď sa zahraničná politika USA polarizuje a bývalý prezident Donald Trump otvorene spochybňuje záväzky voči spojencom, sa diskusia o spoľahlivosti článku 5 stáva ešte naliehavejšou. Napriek tomu ostáva pre mnohé členské štáty symbolom bezpečnosti – aj keď v praxi nemusí znamenať záchranné vojská na obzore, ale možno len „desať galónov petroleja“, ako ironicky poznamenal americký senátor Forrest Donnell už v roku 1948.

Článok 5 teda ostáva základným stavebným kameňom NATO – nie kvôli paragrafom, ale kvôli politickej dohode, že útok na jedného je útokom na všetkých. Napriek svojej vágnosti je práve táto myšlienka to, čo ho robí silným.

Čítaj viac z kategórie: Zahraničie