Adam opisuje, ako sa mu po 14 rokoch pitia zmenil mozog aj vzťahy: „Kradlo mi to život po kúskoch“

Adam, ako mnohí iní, začal piť preto, že si myslel, že mu to zjednoduší život. V tom čase nenávidel svoju prácu aj šéfa a mal pocit, že urobil obrovskú chybu, keď štyri roky študoval odbor, v ktorom sa teraz márne trápil.

Bol na dne. Jeho 14-ročná závislosť začala úplne nevinne – presne tak, ako všetky alkoholové závislosti – jedným drinkom.

Na vysokej škole popíjal cez víkendy, nič neobvyklé. No tentoraz bolo niečo iné. Po ďalšom bezvýznamnom dni v práci si doma spomenul, že im ostala whisky z nedávneho večierka. V myšlienkach si povedal: „Prečo si nedám pohárik? Veď to robia všetci vo filmoch, keď si chcú oddýchnuť po náročnom dni.“

Nalial si, jemne pohojdával pohár, upíjal a pritom si čítal knihu. Mal pocit, že pôsobí sofistikovane. „Tá noc začala jedným drinkom,“ spomína.

Zlozvyk, ktorý sa zmení na závislosť

O pár dní neskôr bola fľaša whisky prázdna. V hlave mu prebleslo, že má ešte fľašu vodky od kamaráta z Fínska. Bez váhania sa pustil do nej. Jeden drink sa čoskoro zmenil na jeden a pol… a ďalej to už išlo rýchlo. Pitie sa stalo súčasťou každého večera a dni bez alkoholu sa postupne vytrácali.

Adam naletel na najväčšiu lož, ktorú alkohol šepká všetkým: „Oddýchni si, uľahčím ti to. Všetko bude jednoduchšie.“ Táto ilúzia ho držala celé roky v pevnom zovretí.

„Som ADHD človek, môj mozog nemá vypínač. Nevie sa zastaviť. Tá nepokojná myseľ viedla k nude, úzkosti a zlej životospráve – ako napríklad k nedostatku spánku. Alkohol na to ponúkal jednoduché riešenie,“ vysvetľuje.

Nielen že mu pomáhal večer „zabudnúť“, že premárňuje život v nenávidenej práci, ale slúžil aj ako umelý vypínač pre mozog. Potrvá mu však viac než 10 rokov každodenného „otravovania sa jedom“, aby konečne pochopil pravdu.

Ilúzia, ktorá človeka drží pri alkohole

Ľudia pijú, pretože veria, že alkohol zjednodušuje život – to je jadro klamstva, ktoré udržiava závislosť pri živote. Adam si to spätne pomenúva presne: „Práca bude znesiteľnejšia, keď si večer dám drink a zabudnem na ňu. Stretnutia budú jednoduchšie, keď si trochu pripijem, lebo som hanblivý. Som úzkostný a smutný, ale keď pijem, som šťastný.“

A potom príde poznanie, ktoré je zároveň smutné aj vzrušujúce: všetko je v skutočnosti jednoduchšie bez alkoholu. Len si na to zabudol.

Znie to ako klišé, ale Adam je dôkazom, že to funguje. Keď definitívne prestal piť – mal vtedy 41 rokov – zistil, že život nie je taký hrozný, ako si pamätal z čias, keď s alkoholom začínal. Stres a výkyvy osobnosti zostali, no konečne ich vedel zvládať. Nepotláčal ich, ale čelil im. A to malo hodnotu, ktorú si predtým vôbec neuvedomoval. „Už som nebol stále unavený,“ hovorí.

Alkohol ho vtiahol do bludného kruhu: únava zo stresu v práci – drink na úľavu – alkohol zničil kvalitu spánku – ráno ešte väčšia únava – opäť alkohol. Nešlo o riešenie. Bola to pasca.

„Ak sotva prežiješ noc plnú prebúdzania, lebo si musel na záchod a alkohol ti zničil regeneráciu, ako chceš mať večer energiu na to, aby si si hľadal novú prácu alebo pracoval na vlastnom biznise?“ pýta sa.

Druhá výrazná zmena prišla v oblasti duševného zdravia. „Väčšina mojej úzkosti jednoducho zmizla.“

Keď začínal piť, mal už v sebe istú mieru úzkosti. No alkohol ju len zhoršoval. Pribudla fyzická úzkosť – mozog bol každý deň v abstinenčnom režime, ktorý si pýtal ďalší drink. Jasné, dokázal pár hodín otupiť myseľ pri telke. Ale každé ďalšie bdelé minúty boli plné napätia.

Najťažšie na odvykaní neboli fyzické abstinenčné príznaky, ale tichá a vytrvalá úzkosť. „Ten pocit tiesne sa vznášal nado mnou ako mrak. No keď som si uvedomil, že je to len produkt alkoholu, ktorý ma má udržať v kolobehu, dokázal som to prelomiť.“

Mozog sa vráti do života

„Opäť som sa vedel sústrediť.“ Adam otvorene priznáva, že nikdy nebol schopný dlhodobo sa sústrediť na veci, ktoré ho nebavia – čo pripisuje ADHD. No po tom, čo prestal piť, sa jeho schopnosť koncentrácie zlepšila.

„Problém s neustálym pitím je, že všetko ostatné v živote sa oproti tomu zdá nudné. Alkohol z tvojho mozgu spraví chemický lunapark – ale čím dlhšie jazdíš, tým viac alkoholu potrebuješ, aby si sa znova dostal na atrakciu. A medzitým sa život míňa.“

Po ukončení „jazdy“ sa motivácia vrátila. Dokončiť pracovné úlohy, pravidelne cvičiť, budovať vlastný projekt – to všetko sa stalo zvládnuteľnejším. Už to nebol neuskutočniteľný plán, ale reálny cieľ.

Prestaň utekať pred sebou

Jedna z najväčších lekcií, ktoré si odniesol? Že to nie je o tom, stať sa niekým iným. Ale o prijatí seba samého. „Zistil som, že vlastne nie som až taký znudený, ako som si myslel. A že nemusím byť dušou každej párty,“ opisuje.

Aby dokázal prestať piť, musel sa zmieriť s tým, kým je. ADHD introvert. Človek, ktorého úzkosť a nepokoj sú súčasťou jeho povahy, nie niečo, čo alkohol vylieči. Keď to pochopil, nahradil večerné pitie večerným cvičením.

„Ak sa mi nechce ísť do spoločnosti, kde sú ľudia, ktorých nemám rád, jednoducho nejdem.“

A to je podľa neho najväčšia sloboda. Prestať potláčať to, čo ťa robí tebou. Keď prestaneš používať alkohol ako nástroj na útek pred sebou, život sa – konečne – stane ľahším.

Keď triezvosť začína byť čudná

Adam si dobre spomína na zvláštny moment, ktorý prišiel asi tri týždne po tom, čo prestal piť. Na povrchu bolo všetko v poriadku – žiadne abstinenčné záchvaty, len tá nevyspytateľná prázdnota.

„Cítil som sa divne. Nie ako po opici. Len akoby mi niekto rozobral mozog a zabudol ho poskladať späť. Nedokázal som sa sústrediť, všetko ma rozčuľovalo a nič ma nebavilo. A v tej chvíli som si začal klásť otázku – je to vôbec pre mňa? Nie je to celé len omyl?“ spomína.

Dnes vie, že to, čo prežíval, bolo niečo, čo odborníci nazývajú dopamínový deficit. Roky si mozog zvykal na to, že radosť prichádza z alkoholu – rýchlo, výdatne, umelo. Tak sa prispôsobil. Znížil vlastnú tvorbu dopamínu a zredukoval receptory. A potom, keď prišla triezvosť, zostal zaskočený. Radosť z bežných vecí zmizla. Všetko bolo matné, fádne, bez chuti.

„Nevedel som sa tešiť ani z obyčajných vecí. Ako keby niekto zobral môjmu životu farby a nechal len sivú,“ hovorí Adam.

Tento stav môže podľa odborníkov trvať týždne až mesiace. Mozog sa učí od začiatku – ako si oddýchnuť bez alkoholu, ako sa odmeniť, ako zvládnuť stres či nudu. A práve nuda bola pre Adama ďalším veľkým šokom.

„Netušil som, čo robia ľudia o ôsmej večer, keď sa nenapijú. Chodil som po byte ako stratený pes a mal som pocit, že už nemám žiadnu osobnosť.“

No aj to bol len prechod. Nervový systém sa zbavoval závislosti od neustáleho podnetu a adrenalínu, ktoré alkohol prinášal. Až keď sa Adam naučil vydržať v tom tichu a nepohodlí, začal sa znova počuť.

„Zistil som, že tá nuda nie je nepriateľ. Je to priestor, v ktorom sa konečne môže objaviť niečo nové – niečo moje.“ Spolu s tým sa otvorili aj emócie. Nahromadené, potlačené, nevybavené. Keďže alkohol roky tlmil jeho limbický systém, najmä amygdalu – centrum strachu a hnevu – zrazu to všetko vytrysklo. Veci, ktoré by predtým prešiel s úsmevom, ho teraz rozhádzali.

„Rozčúlil ma tón e-mailu. Dojalo ma, že si ma baristka zapamätala. Cítil som sa ako človek bez kože. Všetko som vnímal desaťnásobne silnejšie.“

Nebola to precitlivenosť, ale návrat reality. Emócie, ktoré roky utápal v pohári, sa museli naučiť existovať bez pomôcok. Prefrontálny kortex – časť mozgu, ktorá riadi rozhodovanie a impulzy – sa znova snažila prevziať volant. Ale po rokoch pitia to nešlo zo dňa na deň. „Cítil som sa ako cudzinec vo vlastnom tele. Ako keby som sa musel naučiť byť človekom odznova.“

Najťažšie však pre Adama nebolo ani to. Bolo to strácanie identity. Odrazu už nebol ten, kto si dá vždy pivo, kto ťahá vtipy pri bare, kto vie rozprúdiť večer. Ostal len sám so sebou. „Pýtal som sa sám seba: Kto vlastne som, keď nepijem? Páčim sa ešte niekomu? Páčim sa sám sebe?“

Zabudnuté ja sa začalo pomaly hlásiť o slovo. Niekedy rozpačito, inokedy neisto. Mozog prechádzal neuroadaptáciou – preusporiadaním celého vnútorného systému. A trvalo, kým sa z Adama, ktorý pil, stal Adam, ktorý vie, kým je aj bez alkoholu.

„Triezvosť zo začiatku vôbec nevyzerá ako víťazstvo. Skôr ako chaos. Ale keď v ňom vydržíš dosť dlho, začneš spoznávať samého seba bez filtra.“

A vtedy to začne dávať zmysel.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking