„Nie sme stavaní na monogamiu.“ Uznávaný vedec vysvetľuje, prečo vernosť nie je otázkou morálky

Sociobiológia – kedysi výraz, ktorý vyvolával ostré intelektuálne spory – je dnes prevažne akademickou témou. Jej základná myšlienka pritom nie je nijako provokatívna: tak ako sa vyvíjalo telo, vyvíjalo sa aj správanie. Tak ako žirafie srdce muselo evolučne „vyriešiť“ problém pumpovania krvi do výšky, aj sociálne správanie organizmov je výsledkom výberového tlaku.

Podľa profesora Roberta Sapolského sa správanie – vrátane toho ľudského – vyvíjalo ako odpoveď na evolučné výzvy. Tento pohľad však v 70. rokoch narazil na etické a ideologické bariéry, ktoré z tejto vedeckej hypotézy urobili predmet sporov, označovaných dodnes ako „sociobiologické vojny“.

Prečo sa správame, ako sa správame?

Sapolsky vysvetľuje ľudské správanie pomocou troch jednoduchých pravidiel prírody. Prvé je individuálny výber – každý sa snaží prežiť a rozmnožiť sa. Druhé je príbuzenský výber – pomáhame členom rodiny, pretože zdieľame s nimi gény. Tretie je recipročný altruizmus – pomáhame cudzím ľuďom, ale očakávame, že nám pomoc opätujú.

Jednoducho povedané: všetko, čo robíme, má jeden cieľ – zabezpečiť, aby naše gény prežili do budúcej generácie. Niekedy to znamená mať vlastné deti. Inokedy pomôcť súrodencom, rodičom či bratrancovi, ktorí majú časť našich génov. A občas sa oplatí spolupracovať aj s úplne cudzími ľuďmi – pokiaľ máme istotu, že nám tú pomoc vrátia.

Tieto mechanizmy jasne vidieť u zvierat. Pavianí samci medzi sebou bojujú o samice – každý chce mať čo najviac potomkov. Samice sa zas častejšie starajú o príbuzných – o ich vlastné deti aj vnúčatá. A niekedy sa dvaja slabší samci spoja proti silnému alfovi. Ak si dôverujú, môžu ho spoločne poraziť. No stáva sa, že v poslednej chvíli jeden z nich druhého zradí a postaví sa na stranu silnejšieho. Presne tak, ako to robia ľudia v politike či biznise.

Človek ako ďalší primát?

Sociobiológovia pôvodne tvrdili, že človek je na tom podobne ako iné druhy. Mnoho javov tomu zodpovedá. Napríklad obrovský počet potomkov Džingischána – podľa odhadov vedcov, má až 16 miliónov živých potomkov. Podobne aj Elon Musk, ktorý má 14 detí so štyrmi ženami, sa evolučne správa „optimálne“ – aspoň z pohľadu individuálneho výberu.

Príbuzenský výber sa u ľudí prejavuje ešte extrémnejšie než u iných druhov. Píšeme závet, dedíme, investujeme do budúcnosti vlastných detí a vnúčat. Preferencie voči príbuzným sú u nás inštitucionalizované. A reciprocity? Stačí sa pozrieť na ekonomiku – od barterového obchodu po zložité zmluvné vzťahy, všetko funguje na báze dôvery, výmeny a reputácie.

Podľa Sapolského tu však začínajú problémy. Modely, ktoré vysvetľujú správanie iných druhov, u človeka často zlyhávajú. Zoberme si jednoduchý príklad: na letisku podržíš dvere cudziemu človeku. Vieš, že ho už nikdy neuvidíš. Nečakáš odmenu, reputačný zisk, nič. A napriek tomu to urobíš.

Takéto „nezištné“ správanie je z pohľadu sociobiológie nevysvetliteľné. Ukazuje, že ľudia sa nesprávajú čisto biologicky. Do hry vstupuje kultúra, osobnosť, morálka, spoločenské normy. Inými slovami – evolučné modely začnú v ľudskej spoločnosti narážať na hranice.

Sme biologicky nastavení na neveru?

Otázka, či sú muži evolučne naprogramovaní k nevere, patrí medzi najvýbušnejšie oblasti sociobiologických debát. Robert Sapolsky k tomu hovorí jasne: „Základný fakt takmer každého cicavca – a mnohých iných spoločenských druhov – je, že reprodukcia nie je pre obe pohlavia rovnako nákladná.“

Kým muž „len“ vyprodukuje spermiu, žena znáša tehotenstvo, pôrod, dojčenie a starostlivosť o potomka. Z toho podľa evolučnej logiky vyplýva, že ženy by mali byť v oblasti výberu partnera opatrnejšie a selektívnejšie, zatiaľ čo muži môžu byť menej nároční. „Mužské náklady sú minimálne, preto sú menej vyberaví. Samice majú vyššie náklady, preto sú selektívnejšie,“ vysvetľuje Sapolsky.

To však neznamená, že biologická predispozícia je osud. Príroda ponúka dva odlišné modely:

Turnajové druhy, ako paviány alebo tulene, sú charakteristické tým, že len malá časť samcov má prístup k samiciam. „Len 5 % samcov sa postará o 95 % kopulácií. Výsledkom je extrémna súťaživosť, agresivita, pohlavný dimorfizmus – samci sú väčší, silnejší, vyzbrojení, farební, okázalí. A otcovstvo? Prakticky nulové,“ hovorí Sapolsky.

Na opačnej strane sú druhy vytvárajúce párové väzby, ako napríklad labute alebo niektoré juhoamerické primáty. Tu je správanie iné: „Samec a samica vytvárajú dlhodobý zväzok, samec sa stará o mláďatá a investuje energiu do ich výchovy. V týchto druhoch je medzi pohlaviami malý rozdiel vo veľkosti aj správaní.“

A kde sú v tom všetkom ľudia? „Sme presne v strede,“ hovorí Sapolsky. „Nie sme ani klasický turnajový druh, ani druh s úplnou párovou väzbou. Mierny pohlavný dimorfizmus, mierna agresivita, mierna selektivita u mužov. A obrovská individuálna variabilita.“

História nás podľa neho učí, že väčšina spoločností síce umožňovala polygamiu, ale prakticky ju žilo len málo mužov. Väčšina bola monogamná. A kultúra v tom hrá zásadnú rolu: „Máme kultúry, ktoré oslavujú monogamiu. Máme básnikov aj rozvodových právnikov. Sme zmiešaná zmes biológie, kultúry a individuality.“

Genetické testy 

Sapolsky sa venuje aj čoraz populárnejším domácim genetickým testom. Sú tieto testy užitočné? Podľa neho jednoznačne áno – ak vieme, ako ich čítať.

V prípadoch, kde genetika určuje osud s takmer stopercentnou presnosťou – napríklad pri Huntingtonovej chorobe – majú testy jasný význam. Avšak práve tieto prípady sú výnimkou. „Väčšina genetických variantov nie je o istote, ale o pravdepodobnosti,“ upozorňuje Sapolsky.

Genetické testy nám teda nepredpovedajú, čo sa stane, ale naznačujú, na čo si dať pozor. Ak test ukáže predispozíciu na rakovinu pľúc? „Neznamená to, že ju dostaneš. Znamená to, že by si rozhodne nemal fajčiť,“ hovorí Sapolsky. „Ak máš riziko melanómu – nenatri sa olejom a nelež na pláži.“

Kľúčovým poznatkom je, že gény sú ako recepty – sami o sebe nič neprikazujú. Aktivujú sa podľa prostredia. „Najdôležitejšie na genetickom teste nie je, čo ti povie o tvojom osude. Ale čo ti povie o prostredí, v ktorom tvoje gény fungujú najlepšie.“

Genetické testy teda podľa Sapolského nepredpovedajú budúcnosť – pomáhajú ju ovplyvniť.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti