Mozog v pasci krimi príbehov: Psychológ odhaľuje šokujúce fakty, ako true-crime mení vnímanie našej reality (ROZHOVOR)

Milióny ľudí po celom svete sa každý deň ponárajú do príbehov o vraždách, únosoch a ďalších brutálnych zločinoch. True-crime podcasty trhajú rekordy v počúvanosti, dokumentárne seriály o sériových vrahoch lámu sledovanosť a diskusie o nevyriešených prípadoch zaplavujú sociálne siete. Čo je za touto masívnou fascináciou temnou stránkou ľudskej prirodzenosti?

S rastúcou popularitou true-crime obsahu sa začínajú objavovať aj otázky o tom, ako tento druh zábavy ovplyvňuje našu psychiku. Môže pravidelné počúvanie príbehov o násilí zmeniť náš pohľad na svet? Prečo práve ženy tvoria väčšinu publika tohto žánru? A kde je hranica medzi zdravou zvedavosťou a nezdravou obsesiou?

O psychologických mechanizmoch, ktoré stoja za našou láskou k skutočným zločinom, sme sa rozprávali s psychológom Jakubom Mihaľom, ktorý sa venuje vplyvu médií na ľudskú psychiku a správanie.

Prečo nás vraždy a kriminálne prípady tak priťahujú? Aký je za tým psychologický mechanizmus?

Priťahujú nás, lebo krimi príbehy spúšťajú naše evolučné „radary na hrozby“ a pritom ich môžeme skúmať z bezpečia. V mozgu sa rozbieha napätie–uvoľnenie, ktoré udržiava pozornosť a prináša pocit odmeny pri každom „aha“ momente (dopamín). Zároveň ide o učenie bez rizika, pretože sledujeme signály nebezpečenstva, motívy a chyby obetí či páchateľov a získavame (aspoň subjektívny) pocit, že budeme vedieť lepšie reagovať. Krimi tiež napĺňa potrebu zvedavosti a uzatvárania príbehov – chceme poznať „kto, prečo a ako“, aby svet pôsobil zrozumiteľnejšie. Silnú úlohu má aj morálka: hnev na zlo, súcit s obeťou a želanie spravodlivosti v nás vytvárajú emočné „lepidlo“, ktoré priťahuje k obrazovke. Výsledkom je kombinácia zvedavosti, bezpečného tréningu na hrozby a morálneho napätia, ktoré je psychologicky veľmi lákavé.

Je fascinácia true-crime prejavom našej “temnej strany” alebo normálna ľudská zvedavosť?

Pre väčšinu ľudí ide o bežnú, zdravú zvedavosť – snahu pochopiť, ako zlyhá rozhodovanie, aké signály si všímať a ako sa systém spravodlivosti vysporiada so zlom. True-crime funguje ako kognitívna skladačka a morálna reflexia, nie ako túžba po krutosti. „Temná strana“ sa objaví až vtedy, keď sa utrpenie stáva atrakciou, páchateľ je stavaný na piedestál a obsah sledujeme kompulzívne na úkor spánku, vzťahov či empatie. Rizikom je aj to, keď sa po počúvaní výrazne zvyšuje podozrievavosť a strašidelný filter preniká do bežného dňa. Zjednodušene: ak nám počúvanie rozširuje porozumenie a nezvyšuje dlhodobý stres, je to normálna zvedavosť, ale, ak otupuje súcit, je čas pribrzdiť.

zdroj: unsplash

Čím sa líši naša reakcia na skutočné zločiny oproti fiktívnym v seriáloch a filmoch?

Pri skutočných zločinoch reagujeme intenzívnejšie, lebo ide o reálne utrpenie a nejednoznačné konce, napríklad prípad môže byť nevyriešený, vinník neznámy a následky trvajú. To znižuje psychologický odstup, zvyšuje empatiu k obetiam a môže dočasne zvýšiť ostražitosť v bežnom živote. V hre je aj pocit blízkosti („mohlo sa to stať aj mne“) a morálna zodpovednosť za to, ako o prípadoch hovoríme. Pri fikcii máme väčšiu kontrolu: vieme, že ide o konštrukt, príbeh býva žánrovo predvídateľný, násilie je často štylizované a zväčša príde záver či spravodlivosť. Táto „bezpečná vzdialenosť“ uľahčuje sledovanie bez dlhodobého dopadu. Zjednodušene: realita vyvoláva hlbšie emócie, súcit a niekedy aj nepokoj, a fikcia skôr ponúka hádanku a napätie v rámci hraníc, ktoré mozog vie označiť ako „to nie je skutočné“.

Prečo práve teraz zažívajú true-crime podcasty takú obrovskú popularitu? Hrá rolu v popularite fakt, že väčšina posluchačov sú ženy? Ak áno, prečo?

True-crime podcasty „pasujú“ do dneška: dajú sa počúvať popri bežných činnostiach, hlas rozprávača vytvára pocit blízkosti, formát epizódy drží napätie a zároveň ponúka poriadok v chaose – kto/čo/prečo. Že medzi poslucháčmi prevažujú ženy, nepatologizuje – skôr odráža ich každodennú „bezpečnostnú matematiku“. Príbehy fungujú ako mentálne skúšky hraníc a prevencie, validujú skúsenosť strachu vo verejnom priestore a ponúkajú komunitu, kde sa obete berú vážne. Výsledkom je mix zvedavosti, potreby porozumenia a praktického „čo s tým“, ktorý práve audio forma napĺňa mimoriadne dobre.

Ako sociálne médiá ovplyvnili náš vzťah k skutočným zločinom?

Sociálne médiá nás k zločinom pripájajú „naživo“ a bez filtra: zmenšujú vzdialenosť, zrýchľujú šírenie informácií a premieňajú tragédie na nekonečný feed. Algoritmy zvýrazňujú šok a konflikt, takže hrozby vnímame ako častejšie, než sú, a vzniká dojem, že nebezpečenstvo je všade. Objavuje sa aj „kolektívne vyšetrovanie“ – ľudia pátrajú, komentujú, hodnotia – čo môže pomôcť pri osvete či tlaku na spravodlivosť, no rovnako ľahko šíri omyly, doxxing a sekundárne zraňuje obete a ich rodiny. Pozitívom môže byť mobilizácia komunity a rýchla pomoc, no rizikom je preťaženie, otupenie alebo úzkosť. Zdravý prístup – overovať zdroje, rešpektovať súkromie obetí, dávkovať expozíciu a pamätať, že za príbehmi stoja skutoční ľudia.

Môže pravidelné počúvanie true-crime podcastov ovplyvniť našu psychiku?

Áno — závisí od dávky, načasovania a citlivosti človeka. Pre niekoho zvyšujú základné napätie a „negativity bias“: ľahšie naskakujú čierne scenáre, rastie ostražitosť, objaví sa nespavosť, vtieravé predstavy či vyhýbanie sa bežným situáciám. Sledujte varovné signály: zhoršený spánok, zvýšená podozrievavosť, kontrolné rituály, zhoršená nálada. Vtedy pomôže ubrať, počúvať skôr cez deň, po epizóde sa „uzemniť“ (dych, krátky pohyb), striedať žánre, obmedziť binge-počúvanie a voliť tvorcov, ktorí rešpektujú obete a pracujú s faktami. Jednoducho: ak vám počúvanie rozširuje porozumenie bez dlhodobého stresu, je v poriadku; ak zvyšuje úzkosť, dajte pauzu alebo to preberte s odborníkom.

Existuje riziko, že sa staneme „znecitlivení“ voči násiliu?

Áno, riziko existuje – najmä pri častej a bezhraničnej expozícii grafickému násiliu. Mozog si na podnet zvyká (habituácia), emócie otupnú a na vyvolanie rovnakého efektu treba silnejší obsah. To však neznamená, že sa z nás stanú bezcitní. Varovné signály: slabšia reakcia na reálne správy o utrpení, cynické vtipy o obetiach, potreba „tvrdšieho“ obsahu, menšia ochota pomôcť. Chráni nás empatický rámec (dôraz na obete, kontext a následky), dávkovanie a pauzy, striedanie žánrov, skôr audio než krvavé videá, počúvanie cez deň a vedomé „uzatváranie“ dielu krátkou reflexiou. Ak spozorujete otupenie či zvyšujúcu sa podráždenosť, je to signál na pauzu a návrat k obsahu, ktorý posilňuje empatiu, nie ju znižuje.

zdroj: unsplash

Aký typ osobnosti je najviac náchylný na túto formu zábavy?

Najčastejšie priťahujú true-crime tri „typy“ čŕt, ktoré sa môžu prelínať. Prvý je vigilantný: vyššia úzkostnosť, citlivosť na hrozby a potreba kontroly – títo ľudia hľadajú návody a chcú byť pripravení. Druhý je analytik: vysoká zvedavosť a „need for cognition“, baví ich skladať motívy, dôkazy a sled udalostí. Tretí je vyhľadávač adrenalínu: mierne vyššie senzorické vzrušenie a chuť na silné emócie, ale v bezpečnom prostredí. K true-crime zároveň prirodzene priťahuje aj empatia a zmysel pre spravodlivosť – mnohých zaujímajú obete a systém, nie násilie samo. Menšia menšina s temnejšími črtami môže vyhľadávať oslavovanie páchateľov, no to nie je typické pre väčšinu publika.

Ako vnímať true-crime tvorbu z etického hľadiska voči obetiam a ich rodinám?

True-crime by sme mali posudzovať zásadou „neubližovať“ a rešpektovať. Ťažisko má byť na dôstojnosti obetí, nie na oslavu páchateľov. Eticky to znamená: overené fakty, minimum grafických detailov, žiadne šírenie domnienok či doxxingu, citlivé narábanie s identitou a súkromím rodín, nepoužívať intímne záznamy bez výslovného súhlasu. Pri živých kauzách platí prezumpcia neviny a opatrnosť, aby obsah neovplyvňoval vyšetrovanie. Pre publikum platí: dávkovať, nešíriť bulvárne špekulácie a všímať si, či forma posilňuje empatiu. Jednoduché meradlo: ak by tón a spracovanie neboli v poriadku, keby sedeli v miestnosti príbuzní obete, tak možno ide o etický problém.

Môžu true-crime podcasty pomôcť pri vyriešení starých prípadov?

Ako psychológ to neviem kompetentne posúdiť – to je oblasť vyšetrovania a forenzných tímov. Z psychologického pohľadu však platí, že publicita môže zvýšiť pozornosť verejnosti a občas priniesť nové tipy či svedectvá. Sú tu aj riziká: šírenie domnienok, „trial by media“, znečistenie pamäti svedkov, sekundárne zraňovanie obetí a falošný pocit, že „vieme lepšie než vyšetrovatelia“. Ak má mať takýto obsah zmysel, mal by byť eticky vedený, spolupracovať s kompetentnými orgánmi a zdôrazňovať fakty, nie senzáciu.

Kde je hranica medzi zdravou zvedavosťou a nezdravou obsesiou?

Zdravá zvedavosť rozširuje porozumenie a necháva vám voľbu: viete epizódu vypnúť, striedate žánre, spíte normálne a po vypočutí sa vrátite k bežnému dňu bez zvýšenej podozrievavosti. Nezdravá obsesia sa začína, keď obsah „berie“ čas spánku, prácu či vzťahy, zvyšuje napätie a kontrolné rituály, láka k binge počúvaniu, tlačí k stále tvrdšiemu materiálu a oslabuje empatiu (obetiam sa odľudšťujú príbehy). Dôležitý je aj pocit kontroly: ak počúvate skôr preto, že „musím“ a po skončení sa cítite horšie, než predtým, je to varovný signál.

Dáva nám sledovanie zločincov falošný pocit bezpečnosti a kontroly nad nebezpečenstvom?

Čiastočne áno. Sledovanie páchateľov môže navodiť pocit, že „viem, ako sa to deje“ a tým aj ilúziu kontroly. Mozog pritom robí dve skratky: preceňuje dostupné príklady (máme ich „v hlave“ čerstvé) a podceňuje skutočnú pravdepodobnosť, že sa nám niečo podobné stane. Výsledkom býva paradox: cítime sa pripravení, no zároveň viac podozrievaví a v strehu.

Ako sa z psychologického hľadiska dá vysvetliť obľuba sériových vrahov v populárnej kultúre?

Obľuba „sériových vrahov“ spája viac psychologických magnetov naraz: porušenie noriem a tajomno zvyšujú zvedavosť, extrémne správanie pôsobí ako rarita a chceme pochopiť motívy, vzorce, chyby v rozhodovaní aj to, ako ich odhaliť. Zároveň ide o bezpečné skúmanie temných tém: testujeme hranice dobra a zla, konfrontujeme vlastný tieň bez reálneho rizika a prežívame silné morálne emócie (zdesenie, hnev, túžba po spravodlivosti). Popkultúra navyše často pridá štylizáciu a charizmu, ktorá príbehy zjednoduší a udrží pozornosť – tu vzniká riziko romantizácie a odľudštenia obetí.

Aký vplyv má true-crime na naše vnímanie spravodlivosti a bezpečnosti v spoločnosti?

True-crime formuje naše vnímanie spravodlivosti aj bezpečia dvojsečne. Na jednej strane zvyšuje citlivosť na zlyhania systému, dáva hlas obetiam a môže podporiť angažovanosť (petície, prevencia, tlak na transparentnosť). Na druhej strane skresľuje „základné miery“: dostupné, emotívne prípady sa zdajú bežnejšie, než sú (dostupnostná skratka), čo zvyšuje strach z kriminality a niekedy aj trestnú prísnosť bez dôkazov. Silné príbehy môžu tiež posilniť „trial by media“ a nedôveru v inštitúcie, alebo naopak falošnú nádej, že každá kauza sa uzavrie ideálnym koncom. Efekt závisí od kvality spracovania: faktický, empatický rámec podporuje pochopenie a prevenciu; senzácia a romantizácia páchateľov zvyšujú strach, cynizmus a otupenie. Pomáha dávkovať obsah, overovať zdroje, pamätať na kontext a pripomínať si, že jednotky extrémov nepredstavujú každodennú realitu väčšiny ľudí.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti