Tajný plán USA z čias Studenej vojny. Šéf SAV: Mohla to byť zbraň posledného súdu, ktorá by zamorila celú Zem (ROZHOVOR)

V polovici 50. rokov, uprostred studenej vojny, sa v laboratóriách v Livermore objavila vízia, ktorá predbiehala dobu: projekt Sundial. Šlo o návrh extrémnej jadrovej zbrane s odhadovanou silou 10 gigaton, čo je stovky-krát viac než najsilnejšie atómové bomby, ktoré kedy svet poznal. Oznámil ju Edward Teller na zasadnutí Generálneho poradného výboru Komisie pre atómovú energiu.

Väčšina informácií zostala utajená

Sundial nikdy nebola vyrobená ani testovaná, samotná koncepcia odhaľuje fascinujúce, no desivé možnosti, kam môže viesť kombinácia vedy, technológie a geopolitickej ambície. Tento projekt zostáva varovaním, že niektoré myšlienky sú natoľko mocné, že ich realizácia by mohla ohroziť celý svet.

Väčšina informácií tohto projektu zostala dodnes utajená, a to je aj jeden z dôvodov, prečo sme si pre teba pripravili rozhovor s jadrovým fyzikom Mgr. Martinom Venhartom, DrSc. pre lepšie pochopenie toho, čo sa v tej dobe dialo. Doktor Martin Venhart je experimentálny jadrový fyzik a od júna 2025 je predsedom Slovenskej akadémie vied.

• Čo bol tajný Projekt Sundial
• Prečo bola superbomba nepraktická a neefektívna
• Aký mohol byť jej skutočný desivý účel
• Prečo moderné mocnosti idú inou cestou
• Prečo je Putinov dron Poseidon hlúposť

Čo vás na tejto téme zaujalo?

Je to šialená myšlienka. Už Tsar bomba, najväčšia, ktorá reálne vybuchla, ani nebola zamýšľaná ako zbraň. Ona je ako zbraň nepraktická. Je príliš veľká a ťažko dopraviteľná na cieľ. Vážila 27 ton a ďalších 15 ton vážil padák, na ktorom musela padať, aby lietadlo malo aspoň ako takú šancu uniknúť. Ani to nebolo úplne isté, či bude stačiť.

Bol to najväčší padák, aký kedy bol vyrobený, a bolo to technologicky na hrane toho, čo sa dá spraviť. Tu sa rozprávame o bombe ešte 100-krát väčšej.

Myslíte si, že by bolo vôbec možné v tej dobe alebo aj dnešnej takúto bombu reálne vyrobiť?

Teoreticky to možné je, ale netrúfam si odhadnúť, aká by bola veľká. Jedna bomba z Nagasaki má svoj horný limit, nedá sa postaviť ľubovoľne veľká. Zato Tellerova vodíková bomba teoreticky horný limit nemá, dá sa škálovať, pridávať ďalšie stupne a teoreticky má mať neobmedzenú veľkosť. Je to ale na úkor hmotnosti a veľkosti, čiže 50 megatonová bomba, alebo 100, lebo tak bola projektovaná, mala 27 ton.

Na tie rozmery možno nebola tak veľká, ale bola veľmi ťažká. Prenášalo ju jedno z najväčších lietadiel Tu-95, ktoré dodnes bojuje na Ukrajine, ale ani doňho sa nevošla. Bolo na ňu špeciálne upravené a nieslo ju zospodu pod trupom. Nebola vnútri, pretože sa tam nezmestila.

Sundial mala fungovať ako tzv. skyburner, ako by dostali do vzduchu niečo také masívne, keď mali s týmto ťažkosti?

Toto je ten problém, ktorý nedokážem zodpovedať. Nemyslím si, že bolo vtedy k dispozícii také lietadlo. Museli by postaviť nejaké šialene veľké, ktoré by sa asi ale k cieľu nikdy nedostalo. Myslím si, že raketa je aj momentálne vylúčená, pokiaľ neprišli na niečo v rámci toho, čo je dodnes tajné. Museli by to byť ale nové fyzikálne javy, o ktorých ja neviem. Jadrová fyzika už nič účinnejšie, ako vodíková bomba, nedokáže ponúknuť, tú sa dá len zväčšovať.

Atmosferické výbuchy, ako aj nad Hirošimou a Nagasaki, búchali vo vzduchu. Jeden z efektov je, že sa tým maximalizuje ničivý účinok na zemi a ten druhý je taký, že sa minimalizuje rádioaktívne zamorenie. Je tam snaha vyhnúť sa tomu, aby sa ohnivá guľa dotkla zeme. Je tam potom podstatne väčšia kontaminácia. Tá aj na nepriateľskom území nie je príliš žiadúca.

Druhá vec je, že atmosferické výbuchy boli testované vo veľmi veľkej výške, aj 250 kilometrov nad zemou. To je tzv. elektromagnetický pulz. Nič nezničíte na zemi, pretože tlakové a tepelné účinky sú v obrovskej výške, ale elektromagnetický pulz vyradí všetku elektroniku. V modernej spoločnosti by to predstavovalo nepredstaviteľné škody, ale na to rozhodne nepotrebujete takú veľkú zbraň.

Je možné postaviť takú bombu inak, ako ju len zväčšovať?

Tsar bomba bola 50-60 megatonová, bola projektovaná ako 100, ale Sacharov sa bál a tretí štiepiaci stupeň dal preč. Nebola by o moc ťažšia, keby tam bol aj tretí stupeň. Je tam len obal, ktorý bol z olova. Na Sundial by bol z uránu, a to by zdvojnásobilo bombu, pretože je o niečo ťažší a má väčšiu hustotu ako olovo. Výkon by mala dvojnásobný.

Ako ho ale zoškálovať na 10-násobok alebo 100-násobok inak ako len zväčšovať, vám neviem povedať, ak teda neexistuje nejaký jav, ktorý objavili a ktorý je dodnes tajný, o čom trošku pochybujem. Je tam cesta len zväčšovať. Netvrdím, že sa to nedá urobiť, lebo sa to dá, ale za cenu toho, že bude veľká.

Na východe zažiješ Mars či Mesiac: Slovensko má prvú simulovanú vesmírnu misiu

Najväčšie hlavice, ktoré boli vo výzbroji, boli 25 megatonové. Aj rakety Vojvoda, ktoré sú dodnes vo výzbroji, alebo rakety Minuteman, ich boli schopné nosiť a boli na nich namontované, ale tie boli zlikvidované v rámci dohôd. Väčšina z nich ešte skôr, pretože nie je jasné vojenské využitie takého veľkého výbuchu. Ďaleko výhodnejšie je umiestniť na raketu 10 hlavíc s tým, že by každá mala 400 kiloton a zasiahnuť ciele separátne.

Toto je filozofia dnes, vyspelé jadrové štáty majú tzv. „jadrovú triádu“, teda sú na ponorkách, pozemných odpaľovacích zariadeniach a na lietadlách. Prvým úderom nezvládnete zničiť všetky z týchto troch, čiže vždy im zostane možnosť odvetného úderu a tým sa vzájomne držia v šachu.

Ktoré štáty majú plnú triádu?

Plnohodnotnú jadrovú triádu majú Spojené štáty, Ruská federácia, India a Čína. Veľká Británia má vlastné hlavice, 4 ponorky triedy Vanguard, ale nemajú vlastné nosiče, sú na nich americké rakety Trident a oni im to aj servisujú. Francúzsko malo tiež plnohodnotnú triádu, ale opustilo od rakiet odpaľovaných zo zeme, pretože má pomerne malé územie a neoplatilo sa to. Má ale 4 ponorky a na lietadlách. Je to jediný štát v EÚ, ktorý má všetko vlastné. 

Urobiť jeden takýto šialený výbuch je v podstate zbytočné, je ďaleko jednoduchšie urobiť veľké množstvo menších výbuchov a dosiahnuť veľmi podobný výsledok, ak nie väčší.

Podľa výpočtov by takýto výbuch spôsobil požiare v okruhu cca 400 kilometrov, nie je to optimistické číslo?

Rozumiem, že sa vám to zdá málo. Je to realita, v tých účinkoch sa často robí chyba. 2 000-krát silnejšia ako bomba v Hirošime, to znamená, že 2 000-krát väčšia energia je uvoľnená, ale neznamená to, že má toľkokrát väčšie účinky. Oni sa neškálujú lineárne, pretože energia ide z bodu všetkými smermi. Pri takom veľkom výbuchu drvivá časť energie odletí do vesmíru, nepôjde smerom k zemi.

Preto boli 25 megatonové hlavice, lebo pri hrúbke zemskej atmosféry to od 25 megaton v podstate začína byť jedno. Tak to nazvem: za veľa peňazí získate málo muziky. Atmosféra je príliš tenká a veľmi veľa energie odletí, čiže toto číslo je reálne, hoci sa zdá, že na to, aká veľká bomba to je, by to malo byť viac.

Kozmické lepidlo a motor vesmíru: Vedci si lámu hlavu nad 2 najväčšími záhadami, ktoré formujú našu realitu

Aký by bol dôvod na postavenie takejto bomby, keď stačí viacero menších s lepším účinkom? Nie je tam možnosť spustenia reťazového efektu, ktorý by napokon zničil planétu?

To je zmýšľanie ako v 50. rokoch minulého storočia, keď bola tendencia škálovať to ďalej. Druhá možnosť, čo môže byť v pozadí, je tzv. Kobaltová bomba. Je to hypotetický koncept jadrovej zbrane, s ktorou prišiel Leo Szilard. Teda spravme obal vodíkovej bomby z kobaltu a pri tej reakcii, keď kobalt vystavíme kope neutrónov, sa stane rádioaktívnym. Kontaminuje veľké oblasti, žije dosť dlho a emituje veľkú energiu.

Používa sa v medicíne na ožarovanie pacientov práve tým, že emituje veľkú energiu, zároveň je ale strašne nebezpečný. Szilard spočítal aj veľkosť bomby, ktorá by kobaltom kontaminovala celú zem a v horizonte pár rokov by všetok život zničila radiácia. Tento typ zbrane, samozrejme, nikdy nebol otestovaný, to sa ani nedalo. Mohlo byť v pozadí aj to, že to bude zbraň posledného súdu a keď vojnu budú prehrávať, tak ju odpália a nebude tu nikto. Toto mohlo byť v pozadí, takéto uvažovanie, ale že by zem roztrhol taký výbuch, tak to ani náhodou.

A čo sa týka jadrovej zimy, mohlo by to niečo také spustiť?

Netrúfam si toto odhadnúť. Jadrová zima je koncept, ktorý by zrejme nastal aj pri oveľa menšom rozsahu. Čítal som odhady, už výmena medzi Indiou a Pakistanom, kde na každej strane majú 100 malých bombičiek, v porovnaní s týmto, už to by viedlo k hladomoru a asi miliarda ľudí by zomrela. Nehovoriac o plnej výmene medzi Ruskom a Spojenými štátmi, tam ten efekt jednoznačne je. Či by bol väčší pri takom obrovskom výbuchu, no asi áno, toto môže byť tiež v pozadí.

Fakt je, že Teller uvažoval týmto spôsobom, to sa vie. Aj Curtis LeMay, veliteľ amerického letectva, ktorý bol veľkým presadzovateľom toho, aby sa použili vodíkové bomby proti Sovietskemu zväzu, akonáhle ich mali a druhá strana ešte nie. Tá možnosť škálovateľnosti vodíkovej zbrane jednoznačne je.

Aký je proces výroby týchto zbraní? Najmä takej veľkej, akou mala byť Sundial?

Každú jadrovú zbraň štartuje bomba z Nagasaki, najprv musí vybuchnúť táto bomba a všetko ostatné sú nadstavby, nie bomba z Hirošimy, medzi nimi je dosť veľký rozdiel. Bomba z Nagasaki je základom všetkých moderných jadrových zbraní. Tých typov bolo postavených len zopár. Rusko napríklad nepostavilo ani jednu hlavicu Hirošimského typu.

Môže byť pomerne malá, gro energie sa nezískava štiepením jadier ale zlučovaním. Na to potrebuješ materiál, ktorý sa volá deuterid lítny, lítium zlúčené s deutériom. Deutérium je ťažký vodík, ktorý na rozdiel od toho bežného má ešte navyše jeden neutrón v jadre. Pravdepodobne sa takáto zbraň nedá postaviť týmto spôsobom, čiže musíte ísť na trícium.

Zmes deutéria a trícia, ktoré tam treba udržiavať kryogénne, to bola prvá bomba Ivy Mike, no nebola to bomba, to vybuchla celá fabrika. Bola to demonštrácia, že to teda ide, prvá použiteľná sa volala Shrimp a bola z deutéria lítneho, ale ja si myslím, že takéto niečo by muselo ísť na tríciu, aby to nebolo zase šialene veľké.

V každom prípade, jedno alebo druhé. Deutérium sa nachádza v prírode, ale je veľmi ťažké ho získať. Keď si napustíte pohár vody, je tam vodík, asi 2 % vodíka sú v podobe deutéria. Dá sa takýto vodík získať, ale je to veľmi náročné a drahé.

Je možné tieto izotopy vytvoriť umelo?

Dá sa vytvoriť aj umelo, ale to je už naozaj drahá záležitosť. Ak by ste chceli trícium, ten v prírode takmer nie je, nachádza sa vo veľmi malých množstvách. Musí sa vyrobiť na reaktoroch, ale cena je astronomická. Aby ste mali predstavu, liter ťažkej vody momentálne môže stáť nejakých 1 500 eur a tam sú potrebné tony. Zoberte si lítium, sám o sebe je pomerne vzácny kov, ale má 2 izotopy, lítium 6 a lítium 7, líšia sa o jeden neutrón v jadrách.

Lítia 6 je asi 7 %, zvyšok je lítium 7, ktorý vám je na nič v tomto prípade, preto ho musíte obohatiť. Akonáhle sa obohacujú izotopy, to je veľmi drahá záležitosť, čiže za momentálnej ekonomickej situácie si to neviem predstaviť. V rámci konjunktúry v 60. rokoch si to dokážem predstaviť, ale za cenu toho, že veľmi veľká časť HDP by musela smerovať do tohto.

Dá sa to ekonomicky vôbec zvládnuť?

Ekonomicky je to šialená záležitosť, zrejme jedine Spojené štáty by to v 20. storočí boli schopné urobiť, Sovietsky zväz určite nie. Už na Sovietsky jadrový program zaplatilo strašne veľa ľudí životom, zomreli od hladu. Lavrentij Berija sa vôbec nepozeral doľava a doprava. Toto chceme a absolútne všetky zdroje pohlcoval jadrový priemysel. V druhej svetovej vojne projekt Manhattan Američania nezvládli sami, aj tí mali podporu Britov, lebo to je ekonomicky neuveriteľne náročná vec.

Existuje moderný ekvivalent projektu Sundial?

Nie, reálne vo výzbroji sú asi 1,2 megatonové hlavice, väčšie nie sú kvôli tomu, že je výhodnejšie použiť ich viac. Navyše bežná technika sem-tam nefunguje. Jadrové zbrane nie sú iné, odhad je, že ich zhruba 10 % nevybuchne. Čiže keď ich vypustíte 10, tak typicky jedna nevybuchne, ale keď vypustíte len jednu, tak môže vybuchnúť, ale aj nemusí. To je ďalší dôvod, prečo je lepšie ich mať viac.

Putin pred 4 rokmi vytasil tzv. Poseidon, podmorský dron, ktorý by mal robiť 500-metrové tsunami. Je to hlúposť, propaganda. 200 megatonový výbuch na to rozhodne nestačí. Sundial by možno spravila niečo podobné, ale skôr sa prikláňam k možnosti, že nie. V tsunami sa morské dno pohne jedným smerom a všetka energia ide jedným smerom, toto stále ide do všetkých smerov, navyše 200 megatonovú bombu ani nemajú. Tsar mala 100 a ani by sa tá 200 megatonová na ten ich podmorský dron nevošla. Môj odhad je, že realita budú tak 2 a nie 200.

Prečo sú takéto drony nebezpečné?

Pre lietadlové lode. Keby to vybuchlo v ich blízkosti, tak nálož ju úplne spoľahlivo potopí. Je to na ničenie zväzov lietadlových lodí, zo vzduchu je k lietadlovej lodi veľmi ťažké niečo dostať, lebo sa dokáže veľmi účinne brániť, ale keď ide potichu, tak sa dokáže k nej ďaleko jednoduchšie dostať. To je jedinýkrát, keď sa hovorilo o väčších megatonových bombách.

Do čoho sa skôr investuje v dnešnej dobe?

Zaujímavé technológie sú niektoré dnešné jadrové zbrane, ktoré sú škálovateľné a miera výbuchu sa dá nastaviť dopredu. Bomba B61, ktorú aj 16-tky sú schopné nosiť, lebo nie je veľmi veľká, ale môže byť od 0,3 do 300 kiloton, nedá sa ľubovoľne nastaviť presne, ale má okolo 4 alebo 5 možností.

V takomto rozsahu od relatívne maličkého výbuchu do 300 ton TNT, čo viac menej urobí aj niekoľko veľkých lietadiel, ktoré keď nesú 6 ton a bude ich 50, tak to urobí 50 lietadiel bežnými bombami ako z druhej svetovej vojny. Takou, akú našli v Bratislave nevybuchnutú, až po 300 kiloton, čo je 20-násobok Hirošimskej bomby, toto je asi cesta, ktorou sa uvažuje. Jadrové zbrane a ich vývoj je uzavretá záležitosť. To, čo sa vyvíja dnes, sú skôr sofistikované nosiče a spôsoby, ako bomby dostať niekam, lebo ako sa zlepšujú obrany voči nim, tak sa neustále zlepšujú aj nosiče. Jadrová fyzika už veľmi nemá čo ponúknuť v tomto smere.

Pre vás ako vedeckého pracovníka, kde sa nachádza hranica toho, čo je ešte v norme v rámci výskumu a čo je už cez hranicu?

Etická hranica. Základný výskum je motivovaný zvedavosťou, hranica neexistuje. Keď narazíte na nejaký jav, tak ho budete skúmať. Kľúčové číslo, ktoré viedlo ku konštrukcii jadrových zbraní, je priemerný počet neutrónov uvoľnených na jeden akt štiepenia, pokiaľ je väčší ako jeden, tak sa dajú zostrojiť jadrové zbrane, pokiaľ by bol menší ako jeden, tak by sa nedali, lebo nemôže bežať neriadená reakcia. Potrebujete mať jeden neutrón a pri uráne je to niekde medzi 2,3 – 3,3.

Traja ľudia ho odmerali ako prví simultánne, Irène Joliot-Curie s manželom Frédéric Joliot-Curie a ešte aj Enrico Fermi. Szilard ich presviedčal, aby to číslo nepublikovali. Fermiho presvedčil, ten si ho nechal pre seba, ale Curie chcel Nobelovu cenu, tak s tým šiel von. Vďaka tomu však existujú aj elektrárne, čo je dobrá vec.

Fritz Haber, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu, ktorú dostal za umelú výrobu amoniaku, čo znamená výrobu umelých hnojív, je objav, ktorý zmenil poľnohospodárstvo a zachránil zrejme stovky miliónov, možno aj miliardy ľudí od hladu. On bol ten, čo vymyslel chemické zbrane ako také. Teda on prišiel s nápadom pustiť na vojakov na západnom fronte chlór. Skutočne to aj vyrobil v dostatočných množstvách a viedol jednotku, ktorá to na nich ako prvá vypustila a následne vyvíjal chemické zbrane. Pravdepodobne tam kvôli tomu padlo asi 10 000 vojakov.

Na jednej strane sú tu miliardy ľudí, ktorých zachránil, a na druhej strane utrpenie vojakov na západnom fronte. Sú to závažné etické otázky. Ja ako jadrový fyzik s tým mám veľké skúsenosti. Musíme byť veľmi opatrní s tým, čo publikujeme, ako publikujeme a hlavne s kým spolupracujeme. Tam sú vyslovene limity. Napríklad štát, ktorý je momentálne problematický na spoluprácu je Čína.

Čítaj viac z kategórie: Veda a vesmír