Domovy 230 miliónov ľudí pod vodou. Antarktída vstúpila do nezvratnej fázy

Na okraji Antarktídy sa odohráva tiché, ale dramatické predstavenie. Vedci už viac ako desať rokov sledujú, ako sa západoantarktický ľadový štít pomaly posúva smerom k oceánu.

V roku 2014 NASA oznámila, že časť tejto obrovskej ľadovej masy vstúpila do fázy nezvratného ústupu. Ľad sa topí rýchlejšie, ako ho dokáže doplniť sneh. Otázka už dávno neznie, či sa ľadovec roztopí, ale kedy.

Ak sa jeho okrajové ľadovce zrútia, more stúpne o viac ako meter a pod vodou by sa ocitli domovy 230 miliónov ľudí. To by však bol len začiatok – úplný kolaps by zdvihol hladinu svetových oceánov o päť metrov. Vedecká komunita sa snaží odhadnúť, či sa tento scenár rozvinie v priebehu stáročí alebo už počas nasledujúcich desaťročí. A odpoveď zatiaľ nemá nik.

„Nevylúčili sme to,“ hovorí glaciologička Karen Alley z Manitobskej univerzity. „Neviem povedať, že sa to stane čoskoro, ale ani to, že sa to nestane.“ Informuje o tom web Quanta Magazine.

Ľad, ktorý stojí na vode

Západná Antarktída je geologická zvláštnosť. Kým väčšina východnej časti kontinentu leží vysoko nad morom, západná polovica sedí v obrovskej panve hlboko pod úrovňou hladiny. To znamená, že oceán sa dostáva pod ľad a pomaly ho rozožiera zospodu. Tento jav robí celý ľadový štít mimoriadne nestabilným.

Kým sa ľad posúva k moru, vytvára obrovské plávajúce dosky – ľadové šelfy, ktoré fungujú ako barikády. Zadržiavajú vnútrozemské ľadovce, aby sa nezosúvali do mora. Ak sa tieto „zátky“ rozpadnú, nič už nezastaví masy ľadu, aby sa zrýchlene posúvali do oceánu.

Rozhodujúci je bod, kde sa ľad dotýka dna a zároveň sa začína vznášať – takzvaná uzemňovacia línia. Ak sa posúva smerom do vnútrozemia, otvára cestu teplej vode, ktorá preniká čoraz hlbšie pod ľad. Odborníci to nazývajú nestabilita morského ľadového štítu. Ak sa tento proces rozbehne, môže byť veľmi rýchly – a dramaticky zvýšiť hladinu mora.

Teória zrútených útesov

V roku 2016 prišla dvojica amerických glaciológov Robert DeConto a David Pollard s modelom, ktorý šokoval vedecký svet. Na základe kolapsu ľadovej šelfy Larsen B, ktorá sa v roku 2002 rozpadla v priebehu niekoľkých týždňov, vytvorili simuláciu, podľa ktorej by sa podobné zrútenia mohli spustiť ako dominový efekt.

Ich teória – nestabilita morských ľadových útesov (MICI) – hovorí, že ak sa vytvoria ľadové steny vyššie ako 90 metrov, neudržia sa a začnú sa rúcať vlastnou váhou. Každý pád odkryje ešte vyšší útes, ktorý sa opäť zrúti. Tento reťazový efekt by mohol dramaticky zrýchliť topenie. V pôvodnom modeli z roku 2016 to vychádzalo na viac ako meter nárastu hladiny do roku 2100 len z Antarktídy.

Neskoršie výpočty však tieto čísla znížili – v roku 2021 už DeConto odhadoval nárast na necelých 40 centimetrov. Napriek tomu trvá na tom, že princíp MICI je reálny. „Fyzika je neúprosná,“ tvrdí.

Vedci sa nezhodnú

Nie všetci však s týmto pesimistickým scenárom súhlasia. Iní glaciológovia upozorňujú, že v prírode zatiaľ nevideli dôkaz o takomto „reťazovom kolapse“. Novšie štúdie ukazujú, že samotné padajúce kusy ľadu môžu vytvárať zmes ľadových krýh a snehu – mélange, ktorá dokáže na istý čas stabilizovať útes ako akási dočasná hrádza.

Ďalší stabilizačný efekt prináša samotný ľadovec. Ako sa rúca, zadná časť sa roztiahne a stenčí, čím sa zníži výška útesu – a teda aj riziko ďalšieho pádu.

Prekvapivú úlohu zohráva aj zem pod ľadom. Keď sa ľad roztápa, tlak na podložie sa zmenší a zem sa začne dvíhať. Kedysi sa myslelo, že tento pohyb trvá tisícročia, no presné GPS merania ukázali, že v niektorých oblastiach sa tak deje v priebehu desaťročí. Ak sa ľad topí pomaly, zdvíhajúce sa podložie ho môže držať nad vodou a brzdiť topenie. Ak sa však rozpadne prudko, zem sa nestíha prispôsobiť a voda sa vytláča do oceánu – čím hladina paradoxne stúpa ešte rýchlejšie.

„Pevná Zem má väčší vplyv, ako sme si mysleli,“ hovorí geofyzik Frederick Richards z Imperial College London. Nové zistenia z Austrálie navyše naznačujú, že dávne hladiny morí mohli byť nižšie, ako sa doteraz predpokladalo. To by znamenalo, že ľadové štíty nemusia byť až také extrémne citlivé na oteplenie, ako sa myslelo.

Signály z minulosti a budúcnosť, ktorá sa blíži

Keď sa na začiatku 21. storočia rozpadol ľadový šelf Larsen B, vedci pochopili, že ich modely boli príliš opatrné. Dnes už satelity jednoznačne ukazujú, že veľké ľadovce ako Thwaites a Pine Island ustupujú rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Ich uzemňovacie línie sa posúvajú do vnútrozemia už celé desaťročia – a nič nenasvedčuje tomu, že by sa proces zastavil.

Kým sa väčšina pozornosti sústreďuje na topenie odspodu, ďalšia hrozba prichádza zhora. Teplejší vzduch spôsobuje povrchové topenie a tvorbu jazierok, ktoré sa prepadávajú do ľadu a rozširujú pukliny. Tento jav, nazývaný hydrofraktúra, prispel aj k rozpadu Larsen B. Ak sa rozšíri na západoantarktické ľadovce, mohol by spustiť ďalšiu fázu kolapsu.

Podľa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) môže hladina mora do konca storočia stúpnuť o 0,5 až 1 meter, ak sa neznížia emisie. Ak by sa potvrdil MICI scenár, mohlo by to byť aj dvojnásobok. Rozdiel medzi oboma verziami je obrovský – ale v oboch prípadoch sa svetové pobrežia zmenia.

Budúcnosť našich brehov

Po stáročia sa civilizácia sústreďovala pri mori. Prístavy, mestá, kultúra aj obchod vyrastali na brehoch oceánov. Dnes tam žije viac ako miliarda ľudí – a ich budúcnosť sa odvíja od vývoja ľadu na opačnom konci planéty.

„Do konca storočia budeme hovoriť o pobrežiach, ktoré budú vyzerať úplne inak, ako tie, na ktorých sme vyrastali,“ hovorí glaciológ Jeremy Bassis z Michiganskej univerzity.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti