Terapeutka odhalila tajomstvo úspešnej výchovy detí: Skús im položiť týchto 7 otázok, posilníš ich sebavedomie

Rozhovory medzi rodičmi a deťmi patria k najjednoduchším, ale zároveň najdôležitejším formám výchovy. To, ako sa s dieťaťom rozprávame, má priamy vplyv na jeho sebaobraz, sebavedomie aj schopnosť zvládať emócie.

Psychológovia často pripomínajú, že komunikácia v rodine nie je len o odovzdávaní informácií, ale najmä o vytváraní bezpečného priestoru – miesta, kde sa dieťa cíti vypočuté bez strachu z posudzovania.

Rodičia však neraz narážajú na bariéru. Po škole sa snažia nadviazať rozhovor, no odpoveď býva strohá: „nič nové“, „bolo fajn“, „nič sa nestalo“. V skutočnosti však deti komunikujú oveľa viac, než si dospelí uvedomujú. Len potrebujú iný typ otázok. Také, ktoré v nich prebudia záujem a chuť rozprávať sa.

Odborníci sa zhodujú, že kvalitná komunikácia s dieťaťom by mala byť otvorená, empatická a bez tlaku. Deti reagujú najlepšie vtedy, keď cítia, že ich rodič nehodnotí, ale počúva.

Ako hovorí detská psychologička Amy Morin, „nie je dôležité, koľko sa s deťmi rozprávame, ale ako sa pýtame.“ Práve správne formulované otázky dokážu otvoriť cestu k rozhovorom, ktoré posilňujú nielen puto medzi rodičom a dieťaťom, ale aj psychickú odolnosť a sebadôveru samotného dieťaťa, vysvetľuje pre portál CNBC.

Ako sa pýtať detí, aby naozaj odpovedali

Hoci otázkou „Ako bolo v škole?“ ide rodičom o dobre mienený pokus nadviazať kontakt, tento typ otázky zvyčajne neprináša žiadne skutočné informácie.

Podľa terapeutky Amy by však rodičia mali meniť spôsob, akým so svojimi deťmi komunikujú. Otvorené, zmysluplné otázky totiž pomáhajú rozvíjať emocionálne uvedomenie, empatiu, schopnosť riešiť problémy a celkovo posilňujú psychickú odolnosť detí.

Začať by mali jednoduchou, no účinnou otázkou: „Čo bolo najlepšie na tvojom dni?“ Takto dieťa nasmerujú, aby premýšľalo nad tým, čo mu prinieslo radosť.

Najmä deti, ktoré nemajú školu príliš v láske alebo sa sústreďujú na negatívne zážitky, sa tak učia vnímať aj svetlé stránky dňa. Rodič môže otázku rámcovať osobne, napríklad: „Najlepšia časť môjho dňa bola prechádzka počas obeda. A čo tvoja?“ Dieťa sa tak cíti pozvané k rozhovoru a možno odpovie: „Hrali sme vybíjanú cez prestávku.“

Takéto zdieľanie podporuje vďačnosť a optimizmus, ktoré sú podľa psychológov dôležitými faktormi duševného zdravia. Deti sa zároveň učia, že aj bežné chvíle môžu byť zdrojom radosti.

zdroj: Freepik/@freepik

Hovorte o chybách

Ďalšou témou, ktorá môže otvoriť zaujímavú diskusiu, je zamerať sa pri rozhovore s deťmi aj na chyby. Ako odporúča Amy, je dobré pýtať sa ich na to, z akých chýb sa v daný deň poučili. Namiesto hanby alebo strachu z neúspechu tak dieťa vníma chyby ako príležitosti na rast.

Tento prístup deti učí zodpovednosti a samostatnosti. Navyše, keď rodič prizná aj vlastné omyly, ukazuje im, že chybovať je normálne a zlyhanie nie je hanbou, ale cestou k zlepšeniu.

Podpora empatie a záujem o druhých

Rozvíjanie emocionálnej inteligencie u detí úzko súvisí s tým, ako vnímajú ľudí okolo seba a aké správanie si všímajú. Keď sa dieťa učí všimnúť si úspechy či odvahu iných, rozvíja schopnosť empatie a porozumenia.

Môže ísť o jednoduché situácie – kamarát, ktorý sa odhodlal vystúpiť pred triedou, alebo spolužiačka, ktorá sa nevzdala napriek neúspechu. Takéto okamihy pomáhajú deťom pochopiť, že odvaha, úsilie či láskavosť majú hodnotu, aj keď si ich niekto iný možno nevšimne. Je preto dôležité pýtať sa deti aj na to, či boli v daný deň na niekoho hrdí. 

Rovnako dôležité je, keď sa deti učia pomáhať. Pravidelné vnímanie chvíľ, v ktorých niekomu prispeli, ich vedie k prirodzenej ochote konať dobro. Nemusia ísť o veľké gestá – niekedy stačí podať ruku spolužiakovi, pomôcť učiteľke s papiermi či podeliť sa o desiatu.

Pravidelné pýtanie na takéto situácie motivuje deti k prosociálnemu správaniu. Keď sa ich spýtate: „Ako si dnes niekomu pomohol?“, môžu si spomenúť aj na drobnosti, tie sa však časom stávajú súčasťou ich každodenného správania a formujú hodnoty, na ktorých možno stavať zdravé medziľudské vzťahy.

Tichá epidémia medzi deťmi: Rodičia si neuvedomujú problém svojich ratolestí a ohrozujú ich budúcnosť

Pomenovanie pocitov a hľadanie riešení

Rozhovory o každodenných zážitkoch môžu deťom naopak pomôcť lepšie rozumieť vlastným pocitom a potrebám. Keď majú možnosť premýšľať nad tým, čo by ich deň urobilo príjemnejším, učia sa pomenúvať frustráciu či sklamanie bez toho, aby v nich uviazli.

Otázky, v ktorých sa deti zamýšľajú nad tým, čo by mohlo ich deň urobiť lepším, otvárajú priestor pre hľadanie riešení. Deti začínajú chápať, že svoje prekážky môžu aktívne ovplyvniť.

Niekedy pritom pomáha, keď rodič prinesie do rozhovoru hravosť a fantáziu, napríklad formou predstavy, že majú „čarovný prútik“ a môžu niečo zmeniť. Tak sa z bežnej konverzácie stáva tvorivý proces, ktorý povzbudzuje predstavivosť aj sebareflexiu.

Rovnako dôležité je podporovať prirodzenú zvedavosť. Deti sa učia najlepšie vtedy, keď ich niečo úprimne zaujme, nie keď sú pod tlakom známok. Ak sa rodič zaujíma o to, čo ich v škole zaujalo alebo prekvapilo, dáva im najavo, že poznanie má hodnotu samo o sebe.

Niekedy ide o maličkosti – zistenie, že učiteľka hrá na hudobný nástroj alebo že spolužiak vie vyriešiť ťažkú úlohu. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že jeho skúsenosti sú vypočuté a že sa o ne niekto zaujíma. Takýto prístup nielenže posilňuje motiváciu k učeniu, ale zároveň prehlbuje dôveru medzi dieťaťom a rodičom.

Dajte priestor novým výzvam

Poslednou témou otázok, ktorá pomáha deťom rásť, je podpora odvahy a zvedavosti, píše portál IOL. Tá je u detí jedným z najcennejších darov, ktoré im rodičia môžu dať.

Keď majú možnosť skúšať nové veci bez strachu z neúspechu, učia sa riskovať zdravým spôsobom a budujú si sebadôveru. Dôležité je, aby dieťa chápalo, že cieľom nie je dokonalosť, ale samotná skúsenosť – že vyskúšať niečo nové je hodnota sama o sebe.

Rodičia môžu pritom pomôcť tým, že zmiernia tlak na výkon a ukážu, že zvedavosť je prirodzenou súčasťou rastu. Ak dieťa váha, stačí mu ponúknuť slobodu experimentu – možnosť niečo len „skúsiť“, bez záväzku pokračovať. Tak sa učenie mení z povinnosti na dobrodružstvo, v ktorom má priestor aj omyl, aj radosť z objavovania.

Z dlhodobého hľadiska práve tieto malé podnety a rozhovory vytvárajú pevné základy psychickej odolnosti. Deti, ktoré sa učia prekračovať vlastné hranice, sa stávajú samostatnejšími, sebavedomejšími a otvorenejšími svetu.

Vďaka podpore a trpezlivému prístupu rodiča si nesú do života dôležitý pocit, že aj z neznámeho sa dá mať radosť, ak sa človek odváži urobiť prvý krok.

Recept na silnejší vzťah s dieťaťom

Zmena otázky z „Ako bolo v škole?“ na hĺbavejšie a osobnejšie formy komunikácie môže zásadne ovplyvniť nielen dieťa, ale aj vzťah medzi rodičom a potomkom. Takéto rozhovory pestujú dôveru, zdieľanie a pocit, že dieťa je vypočuté. Rodič sa tak stáva sprievodcom, nie len hodnotiteľom.

Ak sa deti naučia rozprávať o svojich zážitkoch, chybách či malých úspechoch, získajú zručnosti, ktoré im pomôžu aj v dospelosti – schopnosť pomenovať emócie, hľadať riešenia a udržiavať zdravé vzťahy. Psychoterapeutka to zhrňuje jednoducho: „Nejde o to, koľko hovoríte, ale ako sa pýtate.“

Premýšľavé otázky teda nie sú len nástrojom konverzácie. Sú mostom k pochopeniu, vďaka ktorému sa z obyčajného rozhovoru po škole stane priestor, kde dieťa rastie a rodič sa učí spolu s ním.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking