Audiokomentár k filmu stojí 300, titulky 350 eur. Natália pomáha sprístupniť kino ľuďom so zdravotným znevýhodnením

Predstav si, že chceš ísť do kina, no film na plátne nevidíš. Alebo nepočuješ dialógy, ktoré posúvajú príbeh dopredu. Pre mnohých ľudí so zdravotným znevýhodnením nie je návšteva kina samozrejmosťou. Problémom pritom nemusí byť len samotné premietanie, ale aj cesta do kina, neprístupná webová stránka či nedostatok informácií o dostupných možnostiach.

V košickom Kine Úsmev sa tieto bariéry snažia odstraňovať Natália Centková spolu s Barborou Andor Tóthovou a celým tímom – sprístupňujú filmy nevidiacim, nepočujúcim, ľuďom s autizmom aj seniorom. Ich práca však dávno presiahla hranice jedného kina. Skúsenosti odovzdávajú kultúrnym inštitúciám po celej Európe a Natália ich napríklad predstavila počas prestížneho filmového festivalu Berlinale.

Kino, v ktorom má miesto každý

Natália sa vďaka svojmu úsiliu zaradila do rebríčka Forbes 30 pod 30 a absolvovala Community Solutions Program v USA. Je tiež súčasťou programu Impact Summit #nextgen, ktorý organizuje Nadácia Pontis pre aktívnych mladých ľudí vo veku od 18 do 35 rokov.

Nadácia z prihlásených vyberie 10 účastníkov a účastníčok, ktorým ponúkne príležitosť stretnúť sa s inšpiratívnymi osobnosťami a tiež účasť na Impact Summite 2026, ktorý sa uskutoční 3. decembra 2026 v Bratislave.

Natália v rozhovore pre Startitup približuje, prečo bezbariérový vstup ešte automaticky neznamená prístupné kino, ako dokážu filmy podporiť ľudí s demenciou a čo by sa Slovensko mohlo naučiť od zahraničia. Ukazuje, že sprístupňovanie filmov nemusí byť pre kiná len ďalším výdavkom, ale môže im priniesť tisíce nových návštev.

 

• Čo pomáha nevidiacim ľuďom porozumieť dianiu na plátne?
• Prečo v Kine Úsmev počas niektorých premietaní úplne nezhasínajú svetlá?
• Ako dokázal starý muzikál oživiť spomienky seniorky s kognitívnym ochorením?
• Prečo môže byť návšteva kina na Slovensku pre nevidiaceho človeka oveľa komplikovanejšia než v Nemecku?
• Koľko stojí sprístupnenie jedného filmu?

V košickom Kine Úsmev sprístupňujete filmy aj ľuďom, ktorí nevidia alebo nepočujú. Ako si dokáže film naplno vychutnať človek, ktorý nikdy nevidel jeho obraz?

Nie som nevidiaca ani nepočujúca, preto túto realitu neviem opísať z vlastnej skúsenosti. Môžem sa podeliť o skúsenosť nevidiacej diváčky z Česka: „Keď si sadnem do kina, cítim sa energicky. Je to neskutočný zážitok. Po filme odchádzam s pocitom, že som si ho užila rovnako ako ostatní.“

Neexistuje jeden správny zážitok z filmu – každý si všimne iný detail, herecký výkon či myšlienku bez ohľadu na to, či má zdravotné znevýhodnenie. Vďaka audiokomentáru, deskriptívnym titulkom či tlmočeniu do posunkového jazyka sa dá obraz aj zvuk plnohodnotne sprostredkovať.

Preto radšej nehovoríme o „pozeraní filmu“, ale o účasti na premietaní. Kino nie je len vizuálny, ale spoločný a multisenzorický zážitok.

Pre človeka s autizmom môže byť návšteva kina náročná kvôli hlasným zvukom či množstvu ľudí. Ako vyzerá premietanie prispôsobené jeho potrebám a čo sa pri ňom mení?

Autizmus je široké spektrum a každý človek, ktorý s ním žije, má vlastné potreby – to, čo jednému pomáha, môže byť pre iného spúšťačom. V Kine Úsmev premietame pre deti a mládež s autizmom a ich rodiny.

Svetlá nezhasíname úplne, len ich stlmíme, zvuk je tichší, nepúšťame reklamy ani trailery a začíname presne načas. Deti sa môžu voľne pohybovať po sále a nahlas sa prejavovať. Najlepšie fungujú kratšie animované filmy bez prudkých audiovizuálnych podnetov a pomáha aj tichý priestor s pomôckami na hranie.

Jedna z našich návštevníčok, mama dospievajúceho syna s autizmom, nám povedala, že je to pre nich skôr o návšteve kultúrneho priestoru a budovaní návykov ako o samotnom filme, a návštevu kina opísala ako emancipujúcu.

Mnohí ľudia so zdravotným znevýhodnením do kina vôbec nechodia. Čo ich podľa vašich skúseností odrádza najviac, aj keď je samotná budova bezbariérová?

Osoby so znevýhodnením čelia obrovským bariéram a je to chyba systému, ktorý je nastavený pre osoby bez znevýhodnenia. Na Slovensku sú často neprístupné verejné budovy aj doprava (úrady, magistráty, autobusy a pod.), alebo sú prístupné len „na zvonček“, „na zavolanie“, bočným vchodom a s asistenciou.

Mnohí preto majú veľkú nedôveru voči štátu aj spoločnosti a kvôli týmto bariéram sú vylučovaní z verejného, ale aj spoločenského a kultúrneho života. Často ich berú len ako symbol (tzv. tokenizmus), nikto ich nepočúva, alebo si ich rady síce vypočujú, ale nepretavia ich do praxe.

My ako kultúrne centrá a kiná preto začíname prakticky od nuly – najprv si s nimi musíme vybudovať vzťah založený na otvorenosti, dôvere a zodpovednosti a potom postupne a trpezlivo budovať návyk chodiť do kina.

Musíme odstrániť komunikačné, programové aj priestorové bariéry – inak budeme priestormi len pre vybraných. Príklad: ako sa má nevidiaci človek dozvedieť o premietaní v bezbariérovej budove, keď ho propagujeme na webe, ktorý nie je prístupný pre čítačky obrazovky?

Stretli ste sa s človekom, ktorý vďaka vašej práci navštívil kino prvýkrát v živote? Čo vás na jeho reakcii najviac prekvapilo?

Takúto situáciu si konkrétne nevybavujem, ale pamätám si na návštevu kina po veľmi dlhom čase. Premietame aj pre seniorov a osoby s kognitívnymi a neurodegeneratívnymi ochoreniami (demencia, Alzheimerova či Parkinsonova choroba), a to v spolupráci s miestnymi domovmi sociálnych služieb.

Vyberáme filmy s nostalgickou hodnotou, v polovici robíme prestávku a zakrývame zrkadlá. Raz na premietanie staršieho muzikálu prišla pani, klientka jedného z domovov, ktorá mi celá šťastná porozprávala, ako bola nedávno v kine so svojimi rodičmi.

V skutočnosti išlo o spomienku z jej detstva, ale bolo veľmi milé vidieť, ako vďaka filmu ožila ona aj jej spomienky. Prekvapilo ma, akú silu film má – pre mnohých ľudí kino nie je len zábava, ale spojenie s vlastným životom.

Vyvinuli ste tréningový program pre pracovníkov kín a kultúrnych inštitúcií z celej Európy. Kedy prišiel ten moment, že ste sa rozhodli vytvoriť vlastný program?

Inkluzívne aktivity v Kine Úsmev iniciovala moja kolegyňa Barbora Andor Tóthová, ja som ich ďalej rozvíjala a dnes na nich pracujeme spolu – Barbora vedie Inkluzívny filmový festival, vzdelávacie aktivity a výskum. Keď sme začínali, urobili sme veľa vecí správne, ale máme za sebou aj množstvo chýb. Ako kino máme veľa medzinárodných projektov a kontaktov, takže sme sa prirodzene dostali k spolupráci na tejto téme aj so zahraničnými partnermi.

Ako som spomínala, veríme, že chyba je v systéme, a ten určite nezmeníme sami, ale jedine v spolupráci s ostatnými – preto hľadáme spojencov. Tréning sa mi zdal ako skvelý spôsob, ako prepojiť tých, ktorí sa téme už venujú, s tými, ktorých zaujíma, a otvorene sa rozprávať o tom, ako môžeme situáciu zmeniť spoločnými silami.

Vďaka nemu sme sa mohli podeliť o skúsenosti a poznatky, ktoré účastníci mohli priamo uplatniť vo svojich kinách. Nie je to jednoduchá téma a príležitostí rozprávať sa o nej bez odsudzovania a strachu je málo – tak ako pre návštevníkov, aj pre kiná sme chceli vytvoriť bezpečný priestor, ktorý podporuje rast a udržateľné riešenia.

Viete uviesť konkrétne kino, ktoré po absolvovaní vášho programu zaviedlo nové opatrenia? Čo zmenilo a ako na to reagovali diváci?

Bíó Paradís je jediné artové kino na Islande a náš dlhoročný partner. Keďže na Islande neexistuje spoločnosť, ktorá by vyrábala audiokomentáre, angažovali hercov a herečky a audiokomentár nahrali sami.

Pre nevidiacich ľudí na Islande to bolo revolučné – vôbec prvýkrát mohli zažiť film v kine s audiokomentárom. Nebolo to len vďaka tréningu, ale aj vďaka dlhodobej spolupráci. Za svoje inkluzívne aktivity získali ocenenie od islandského prezidenta aj od asociácie nevidiacich.

Svoje skúsenosti ste predstavili aj na prestížnom festivale Berlinale. Čo vás pri kontakte so zahraničnými odborníkmi naučilo najviac o tom, ako pristupujú k divákom so zdravotným znevýhodnením?

Mám šťastie, lebo v tomto sektore sú všetci veľmi rozhľadení, citliví a majú chuť sa vzdelávať a zdieľať skúsenosti. Najdôležitejšia lekcia je pre mňa princíp „nič o nás bez nás“: najlepšie to funguje v kinách, ktoré zapájajú ľudí so zdravotným znevýhodnením do plánovania, programu aj komunikácie od začiatku, nie až na konci ako publikum – dávajú im možnosť rozhodovať o sebe.

Predstavme si nevidiaceho človeka, ktorý chce ísť do kina na Slovensku a napríklad v Nemecku. Aké rozdiely by pravdepodobne zažil?

Na Slovensku môže nevidiaca osoba ísť na premietanie s audiokomentárom len niekoľkých miestach vrátane Kina Lumière (Bratislava), Kina Úsmev (Košice) či na festivale Jeden svet. Možnosti sú teda veľmi obmedzené.

Najväčší rozdiel bude v tom, že v Nemecku sa vo veľkej miere používajú aplikácie, napríklad Greta, ktoré umožňujú divákom prísť na film a na vlastnom telefóne so slúchadlami si spustiťaudiokomentár či titulky prakticky ku každému filmu v kine, ku ktorému sú v aplikácii k dispozícii. Je to príklad systémového riešenia, ktoré zabezpečuje rovnaký prístup pre všetkých – u nás ide zatiaľ o izolované riešenia.

Prevádzkovatelia menších kín môžu namietať, že na špeciálne premietania nemajú peniaze. Koľko v skutočnosti stoja základné úpravy a dajú sa nejaké urobiť takmer zadarmo?

Súhlasím – nemajú na to prostriedky a ani to nemá byť ich úloha. Táto agenda by mala patriť k produkcii alebo distribúcii, teda ku komerčným subjektom, ktoré majú väčšie finančné kapacity než neziskové či nízkoziskové kiná (alebo na to môžu získať podporu zo štátnych audiovizuálnych fondov).

Je to logické aj preto, že distribučné spoločnosti ponúkajú kinám filmové tituly – a ich súčasťou by mali byť aj audiokomentáre a titulky. Distribútori ich dokážu dostať do všetkých kín, čo jednotlivé kino nedokáže. Dôvod, prečo to riešia kiná, a nie distribútori či producenti, je jednoduchý – my ako kinári prichádzame do priameho kontaktu s návštevníkmi, ktorí sprístupnenia potrebujú, oni nie.

Cena audiokomentára sa pohybuje okolo 300 €, titulkov okolo 350 € – závisí to od spoločnosti a minutáže filmu. Na Slovensku spolupracujeme s Kinom Lumière a náklady si delíme na polovicu. Keby sa do spolupráce zapojilo viac kín, bolo by to ešte lacnejšie – a to je asi jediný spôsob, ako to môžu kiná robiť udržateľne.

Poznáte zo zahraničia príklad, keď sa investícia do prístupnosti kina vyplatila aj ekonomicky? Dokáže takéto kino prilákať nových divákov?

Áno, u nás sa to veľmi oplatilo (+5 000 návštev ročne). V zahraničí je to podobné – v kinách Bio Central v Hradci Králové a Bíó Paradís v Reykjavíku sa príjmy z týchto premietaní počas nášho spoločného projektu IncluCine takmer zdvojnásobili, rovnako ako u nás. Navyše ide o veľmi cenných divákov – nie sú to jednorazoví návštevníci, ale lojálni diváci, ktorí chodia do kina pravidelne.

Umelá inteligencia už dnes dokáže vytvárať titulky či opisovať obraz. Mohla by v budúcnosti umožniť nevidiacim a nepočujúcim ľuďom sledovať prakticky každý film?

Určite môže byť revolučná, čo sa týka prístupnosti, a v mnohých ohľadoch pomôcť. Rozdiel medzi audiokomentárom či titulkami od skúseného človeka a od AI je v kontrole kvality podľa štandardov a v porozumení spoločenským konotáciám, ktoré AI chýbajú.

Myslím si, že zlatou strednou cestou bude, keď AI budú používať experti, ktorí sa tejto oblasti dlhodobo venujú – môže sa tak znížiť cena, zefektívniť príprava a zvýšiť počet sprístupnených filmov.