Slovenský pár sa vzdal kariéry v Austrálii, pobalil sa a odišiel na cestu okolo sveta

Ahojte, v prvom rade sa nám trochu predstavte. Odkiaľ ste, kde ste študovali a prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?

Ahojte, sme Maťo a Veronika a spoločne tvoríme pár už 13 rokov. Maťo pochádza z Janovej Lehoty a vyštudoval herectvo na VŠMU. Veronika je zo Žarnovice, má vyštudovaný Manažment na FMUK. Obaja sme cestovali na vlastnú päsť ešte dávno predtým ako sme sa spoznali a vždy bolo našim snom precestovať celý svet. Problémom boli vždy len peniaze.

Príspevok, ktorý zdieľa MatoVeve Have Gone Mad (@matoveve_gone_mad), 8 Jan 2018 o 7:06 PST

Preto, keď prišla pre Veroniku príležitosť po vysokej škole zapojiť sa do programu Európskej únie Leonardo da Vinci na získavanie zahraničných skúseností, neváhali sme ani minútu. Vďaka tomuto programu sme získali pracovné skúsenosti v Írsku, nasporili si a naša cesta okolo sveta mohla začať. Ako prvú destináciu sme si vybrali Austráliu, najmä kvôli slnku a teplu.

Do Austrálie ste sa vydali na vlastnú päsť alebo ste mali dopredom dohodnutú prácu? Čo bolo potrebné na to, aby ste sa na tak konkurenčnom trhu presadili?

Keď sme pred 9 rokmi odchádzali do Austrálie, jedinou možnosťou boli študentské víza. Aj keď sme obaja mali už dokončené vysoké školy na Slovensku, kvôli vízam sme museli znova začať študovať. Dali sme sa preto na športovú školu. Prácu sme nemali dohodnutú žiadnu, všetko sme si riešili sami na mieste.

Prvý rok sme študovali a popritom pracovali na postoch v rámci gastronómie. Vďaka tejto práci sme mali dostatok slobody aj na pár mesiacov. Dva mesiace sme preto pracovali a ďalšie dva cestovali. Takže sa nám už prvý rok podarilo cestovať štyri mesiace z dvanástich. Tento čas sme využili na dôkladné spoznanie krajiny. Nakoľko sa nám v Austrálii veľmi zapáčilo, rozhodli sme sa zabojovať a uchytiť sa vo vlastnom obore. To znamená, že sme si museli nájsť firmy, ktoré boli ochotné nás zasponzorovať, zaplatiť za nás nemalé peniaze a zobrať na seba zodpovednosť našich víz.

Posledných 6 rokov v Austrálii bolo skvelých. Maťo sa zamestnal v obore ako režisér, kameraman, producent a nakoniec si založil vlastnú produkčnú spoločnosť. Točil krátke filmy, videoklipy a korporátne videá. Veronika sa vypracovala na obchodnú riaditeľku v americkej softérovej firme a mala na starosti predaj softvéru pre celý región, od Japonska cez Pacifik a Áziu až po Austráliu a Nový Zéland.

Kedy nastal ten zlom, že už vám nestačila ani Austrália a vydali ste sa na dlhodobú výpravu? Koľko ste mali našetrené a aký ste mali v hlave plán?

Veronika v práci cestovala aj 50% jej času. Je však iné cestovať pracovne a iné cestovať a užívať si s priateľom. V hlavách sme pritom stále mali nedokončený sen o ceste okolo sveta a cítili sme, že ak to neurobíme teraz, tak asi už nikdy. Napriek tomu čo od nás očakávala spoločnosť (hypotéku, dom, manželstvo, deti) sme sa zbalili, rozdali a predali všetky veci a vydali sa plniť si sen. Aj preto sme svoj cestovateľský projekt nazvali MatoVeve sa zbláznili: MatoVeve have gone mad.

Na cestu sme šetrili naozaj dlho (približne 4 roky). Zistili a prerátali sme si náklady na život na 2 roky dopredu. Stanovili sme si finančné ciele, bez ktorých by sme nevycestovali. Na cestách máme denný budget, ktorý sa mení podľa krajiny v ktorej sme. Denne si zapisujeme a nakoniec publikujeme naše náklady na každú krajinu, aby aj ostatní ľudia mali taký základný prehľad o jednotlivých destináciách a nákladoch v nich. Nie sme však celkom low cost budget cestovatelia. Milujeme streetfood a hlavne dobré jedlo, avšak nemáme problém spať v stane alebo stopovať.

Ako ste to mali premyslené so zarábaním na cestách. Spoliehali ste sa na úspory alebo ste sa plánovali zamestnať?

Chceli sme mať 2 ročnú dovolenku, všetko riešiť z úspor. Zatiaľ nám to skvele vychádza. Pritom sme vôbec neplánovali ani točiť videá ani písať blogy. Chceli sme si iba užívať. To že si privyrobíme blogom, prednáškami a podobne sme vôbec neplánovali, jednoducho to prišlo samo.  

Ako ste riešili víza? Predsa len, nešli ste len na mesačnú dovolenku.

V Austrálii sme permanentnými rezidentmi a preto nie je problém vycestovať alebo sa do krajiny vrátiť. Južná Amerika je pre Slovákov skvelá. Nemuseli sme nič vybavovať vopred. Jednoducho sme na hraniciach dostali pečiatku a mohli zostať v krajine poväčšine 90dní. Teraz na ceste naprieč Európov je to naozaj jednoduché. Milujeme náš pas z Európskej únie.

Čo obsahuje vaša základná výbava? Čo je vaše “must have” na cestách?

Naša základná výbava sa celá točí okolo elektroniky, to znamená laptop, iPady, kamera, dron, batérie, nabíjačky. Okrem toho máme celú kempovaciu výbavu spolu s kuchyňou. V Južnej Amerike sme museli mať oblečenie do každého počasia, ku ľadovcom v Patagónii, do vody na Galapágoch, do 5-tisíc metrových výšok na treky v Peru a na všetko medzi tým, vrátane slušného oblečenia do divadla.

Kebyže netočíme a spíme iba po hosteloch, vedeli by sme batožinu zredukovať na 12kg, takto každý vláčime 20kg na chrbte, čo je naozaj veľa. „Must have“ sú určite vlhké utierky, vreckový nožík a pre Veroniku ľadvinka. Znie to vtipne, ale bez nej už ani na krok. Nekrivý sa chrbtica, zmestí sa do nej len to najdôležitejšie a všetko máme po ruke.

7 mesiacov ste cestovali naprieč Južnou Amerikou. Ktoré krajiny ste navštívili, akú ste využívali dopravu? Čo vás najviac prekvapilo?

Začali sme štúdiom španielčiny v Ekvádore a pomaly sa posúvali smerom na juh cez Peru, Bolíviu, Argentínu, Chile, Uruguay a juh Brazílie. Prepravovali sme sa hlavne miestnymi autobusmi, vlaky v tých kopcoch príliš nefungujú. Dole na juhu v Chile a Argentíne bolo veľmi draho, preto sme sa po 10 rokoch dali opäť na stopovanie a bolo to skvelé.

Prekvapilo nás, najmä to ako je v Argentíne a v Chile draho, ceny by sa dali porovnať pokojne aj s Austráliou. Prekvapilo nás, že všetci vo svete vedia o Inkoch ale takmer nikto nepozná kmene Kečuáncov, ktorí dominovali Južnej Amerike dávno pred Inkami. Prekvapilo nás však aj to veľmi sa nám tu páčilo. Jedlo, ľudia, príroda, pamiatky, majú tam úplne všetko. A preto sa vraciame späť už v novembri.  

Akú by ste dali radu každému, kto by chcel cestovať naprieč Južnou Amerikou len s minimom nákladov?

Zoberte si stan, jedzte a nakupujte tam, kde to robia domáci. Vyhýbajte sa klasickým “gringo” hostelom, reštauráciam so západným jedlom a vždy keď prešvihnete budget, vyberte sa na 5 – 10 dňový trek do hôr, to vždy pomôže.

Kde ste počas tejto cesty boli ubytovaní? Aký najväčší problém ste zažili?

V Ekvádore, Peru a Bolívii, kde bolo lacno sme vždy mali vlastnú izbu s kúpeľňou. Tam, kde boli ceny vyššie sme naplno využívali stan, či už v kempe alebo v rámci wild campingu na miestach, ktoré sa nám páčili najviac.

To čo pre ostatných môže byť problém, pre nás už problém nie je. To že sa cesta autobusom predĺži zo 16 na 24 hodín uˇu nepovažujeme za nešťastie. Vždy keď autobus zastane, miestni sa vrhnú dovnútra a začnú vám predávať jedlo. Takže sme hlad a smäd vôbec neriešili.

Keď sú štrajky alebo barikády okolo celého mesta v Bolívii a nikam sa nedá dostať, ani nič vidieť (múzeá, pamiatky), nie je to žiaden problém. Vtedy sa vydáme do ďalšej destinácie vzdialenej 160 km pešo, mimo mesta snáď niečo stopneme a tak aj bolo. Naša Slovenská výchova nám nedovolí nechať sa oklamať. Doteraz na nás nikto nikdy nevytiahol zbraň. Takže naozajstný problém sme ešte nemali. Vďaka cestovaniu sme vlastne znovu uverili v “človečinu” a ľudskosť.

Vedeli by ste si predstaviť život v Južnej Amerike? Ktorá krajina vám učarovala najviac a prečo?

Buenos Aires v Argentíne, Lima v Peru a La Paz v Bolívii nás každé svojim spôsobom nejak uchvátili a vedeli by sme si tam predstaviť prežiť rok alebo aj dva na stáži. Ešte stále sme ale nevideli miesto, ktoré by nás doslova opantalo úplne. Ešte sme nevideli dostatočne veľa zo sveta, aby sme dokázali jednoznačne povedať, kde sa chceme usadiť.

Najviac nás prekvapila Bolívia a zároveň sa stala našim najväčším miláčikom. Tam sme snáď zažili úplne všetko. šamanov, streetfood, 65 miliónov rokov staré stopy dinosaurov, jedlo u najlepšej kuchárky sveta. Málo turistov, autentickí ľudia, plus táto krajine je finančne veľmi prijateľná aj pre Slovákov. 

Ako prebiehala vaša cesta naprieč Európou na bicykloch?

Kvôli tomu, že sme boli mimo Európy tak dlho, chceli sme si ju užiť naplno. Napriek tomu, že nie sme cyklisti, vymysleli sme si cestu naprieč Európou, od Atlantiku po Čierne more cez 10 krajín. Je to fuška. Predsalen, je iné bicykolvať s 20 kg batožiny ako ísť doma na výlet okolo hrádze. Objavili sme bolesti tela na miestach, ktoré sme netušili že máme.

Prešli sme cez Liore Valley vo Francúzsku, navštívili zámky, množstvo viníc, je to nádhera. Všade je tu úžasná infraštruktúra pre cyklistov. Nie len vyhradené cyklistické cesty, značenie, opravovne bicyklov a kempy ale aj to ako sa šoféri správajú k cyklistom ale aj k sebe navzájom na cestách.  

Takže okrem bolesti, na ktorú si pomaly zvykáme je to skvelé. Objavili sme čaro pomalého cestovania a nevieme či sa nám podarí sa vrátiť späť do starých koľají. Určite niečo takéto odporúčame aj ako tip na dovolenku pre športovcov alebo rodiny s deťmi. Návod ako si takúto cestu, alebo jej časť naplánovať dávame na náš web.

Čo plánujete po návrate na Slovensko?

Popravde na Slovensko sa v najbližšej dobe na stálo vrátiť neplánujeme. Cestovanie nás naozaj napĺňa a pokiaľ to pôjde, chceli by sme v tom pokračovať. Už teraz máme naplánovanú cestu do Južnej a Strednej Ameriky. Potom opäť leto 2019 v Európe a ostatné sa uvidí.