Návratu do skutočného života sa po pandémii bojíme

Slovensko sa postupne lieči z pandémie. Aspoň teda fyzicky, ekonomika si na svoj impulz bude musieť počkať trochu dlhšie. Možno to bude niekomu znieť ako absolútne banálny problém, na samotný návrat do reálneho života sa spája s rôznymi myšlienkami.

Mnoho párov to dokonca prirovnáva k návratu z rodičovskej dovolenky, kedy je tvoje sebavedomie o niečo nižšie a aj pocit byť rovnako schopný ako tvoji kolegovia sa kdesi vytratil.

Reálny život však nie je len pracovná sféra. Znovu sa obnovujú fyzické kontakty s ľuďmi, na komunikáciu odraz nestačí len obrazovka počítača či telefónu a dobré internetové pripojenie. A ty tak musíš vyjsť z komfortnej zóny svojej domácnosti a zaradiť sa do normálneho, aj keď stále tak trochu spomaleného života. 

Strach vraj prichádza, keď nevieme, čo nás čaká. Je to zvláštna emócia, no dobrou správou je, že so strachom ako takým vieme pracovať.

• Prečo sa bojíme?
• Môžeme strach povýšiť na našu cnosť?
• Či je návrat do reality horší, než bol strach z pandémie
• Či zvládajú neistotu a frustráciu lepšie ženy alebo muži

Vraj už nič nebude ako predtým

Túto vetu počúvame z úst mnohých sociológov, politikov ale aj bežných ľudí, ktorí aktuálne aj bývalé prežívanie analyzujú na dennej báze. Asi na tom niečo bude. Vedel si, že strach má okrem obrannej funkcie aj motivačnú? Záleží od konkrétnej osoby, ako ho prijme a spracuje. Na jednej strane ťa môže motivovať podať lepší výkon a prekonať samého seba, no na tej druhej dokáže paralyzovať.

„Môže sa viazať aj na vlastné osobnostné charakteristiky, ktoré môžu podnietiť zvýšenie úzkosti, ale taktiež sa môže týkať aj externých faktorov. Na tieto jednotlivec nemá moc a vplyv. Vo všeobecnosti však platí, že ak má človek nadhľad, môže získať aj hlbší vhľad. Preto ak si ľudia dodržia odstup od často primárnych emócií a pozrú sa skôr na potreby, ktoré sú za emóciami skryté, môžu zvýšiť aj vlastnú bázu poznania celej situácie,“ vysvetľuje psychológ Robert Krause. To v preklade znamená, že nič sa neje také horúce, ako sa to uvarí. 

Vôbec však emócie spojené s návratom do predkoronného života netreba podceňovať. Staré známe vytesňovanie ťa môže skôr alebo neskôr dobehnúť.

Trauma, ktorú treba prekonať

Sú ľudia, ktorí tento návrat späť vnímajú veľmi tragicky. Nechcú sa rozprávať s čašníkom pri stole, boja sa pohľadov okoloidúcich alebo prísediacich, nechcú prezentovať svoje názory a námety na porade v práci inak, ako cez Zoom. Zvykli sme si na komfort. A zvykali sme si ťažko. Pred troma mesiacmi sme netušili, že ťažšie si bude odvykať.

zdroj: Unsplash.com/Tonik

Prispôsobiť sa situácii doslova zo dňa na deň spôsobilo, že sme si zabudli reálne uvedomiť, že toto celé raz skončí. Postupné zotavovanie sa z pandémie a návrhy na pomalý návrat v nás niekedy vyvolávajú opačné emócie, ako sme predpokladali. Je potreba si vybudovať nové priority? Toto prechodové obdobie je koniec-koncov ešte viac stresujúce, ako to predošlé. 

Keďže väčšina ľudí podobnú pandémiu predtým ešte nezažila, je pochopiteľné, že prežívajú strach z toho, akým štýlom bude prebiehať opätovné začlenenie do stereotypu, na ktorý boli zvyknutí a ktorý im vyhovoval. 

Túžime po tom, čo nemáme

„Ľudia môžu mať strach o svoje pracovné miesto, okrem toho sa ich strach môže týkať zdravotného stavu, zvýšená úzkosť môže reflektovať množstvo prijatých negatívnych informácií počas poslednej doby,“ hovorí Krause a svoje tvrdenie spája s tým, že práve takéto informácie môžu mať primárne negatívny dopad na ďalšie uvažovanie a prehodnocovanie návratu do reality.

Často totiž podľa jeho slov túžime po tom, čo nemáme a keď to máme, chceme opäť niečo iné.

Každá rapídna zmena je pre nás zlá. Dokonca aj pre toho, kto stereotyp neobľubuje. Keď sa človeku siahne na slobodu v čomkoľvek, či už ide o nariadenia spojené s nosením ochranných prvkov, zákaz vychádzania či stretávania sa, začnú sa búriť. Verejne alebo vnútorne. 

Postupné uvoľňovanie spôsobilo, že na ulici už rúška nosiť nemusíme, môžeme ísť dokonca pokojne do kina alebo na večeru do reštaurácie. A aj tak to mnohí nerobíme. Zo strachu.

Čísla nových nakazených pacientov v našej krajine sú nízke, denne pribúda jeden, niekedy traja, niekedy dokonca nikto. Testujeme veľa a výsledky z v podstate už vyhratého boja nás tešia. Niektorí odborníci už dokonca tvrdia, že pandémia je prakticky za nami, treba však počkať na oficiálne stanovisku Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). 

Frustrácia naprieč pohlaviami

Virálnymi sa však často stávajú správy, ktoré sú negatívne. Preto sa strach v ľuďoch kulminuje a návrat do normálu statočne odkladáme. 

„Ľudia potrebujú cítiť istotu a bezpečie, aby dokázali opustiť ochranné formy správania. Istota a bezpečie sú významne ovplyvnené aj osobnosťou človeka a preto je možné, že budú ľudia aj naďalej nosiť ochranné prvky, a to práve kvôli ich pocitu ohrozenia a potrebe bezpečia,“ reaguje Robert Krause na situáciu z bratislavských ulíc, kde ešte stále vo zvýšenej miere pozorujeme ľudí, ktorí sa maskami a rukavicami chránia aj na miestach, kde to povinné nie je. Boja sa vrátiť do života spred pandémie. 

Preto je treba dbať a často poukazovať na fakt, že ľudia sa v spoločnosti necítia pokojne ani bezpečne. Ak sa tak majú cítiť, musíme na tom spoločne ako krajina pracovať. 

S frustráciou sa však vyrovnávajú inak muži a inak ženy

Paradoxom je, že spočiatku rúška evokovali hrozbu, nakoľko boli spájané s chorobou a nemocničným prostredím, no časom sa stali módnym doplnkom či ochranným prvkom. „Je preto pochopiteľné, že sa ho ľudia možno budú ťažšie zbavovať,“ dodáva Krause. 

S frustráciou sa však vyrovnávajú inak muži a inak ženy. Harward Business Review (HBR) odsledoval, že ženy si dokážu frustrujúce alebo stresujúce situácie prehrávať v hlave omnoho dlhšie ako muži a vyburcujú ich tak do enormných rozmerov.

Nezovšeobecňujeme, výnimky potvrdzujú pravidlo. V spojitosti s navonok prejavovanými emóciami žien môže ich frustrácia pôsobiť oveľa intenzívnejšie ako mužská. Oni si svoje emócie nechávajú pre seba. 

zdroj: Unsplash.com/Adrian Infernus

Ak hovoríme o návrate do reality a strachu s ním spojený, podľa psychológa hovoríme o obave z vlastných predstáv. Tie si totiž interne vytvárame vo svojej mysli. Mnohokrát nám opäť chýba už v úvode článku spomínaný nadhľad. 

„Sú však aj ľudia, ktorým sa zrútili pomyselné piliere istoty a bezpečia, napríklad prišli o prácu, respektívne sa ich náplň práce modifikovala, prípadne sa im zhoršili rodinné vzťahy. Aj preto sa môžu cítiť nestabilne a nekomfortne. Je však dôležité, aby ostatné pomyselné piliere dočasne suplovali funkciu tých zrútených a človek ich začal opätovne budovať,S frustráciou sa však vyrovnávajú inak muži a inak ženy radí psychológ. 

Netreba zaspať na vavrínoch. Vôbec nevadí, ak si sa počas karantény nikam neposunul. Nenavštívil si ani jeden plánovaný kurz, nenaučil si sa variť ani si neumyl okná. O týchto svojich plánoch, rovnako ako o negatívnych scenároch zo vstupu do normálneho života, vieš len ty sám. Nič sa nemusí diať spôsobom, aký si si v myšlienkach vytvoril. 

Nie je to hanba

Ak máš však pocit, že sám odvahu nenaberieš, vôbec nie je hanbou vyhľadať pomoc, ktorá ťa opätovne nakopne. 

Ľudia vyhľadávajú tých, ktorí im potvrdia ich presvedčenia a scenáre. Aj preto sú medzi nami takí, ktorí sú nadšení z uvoľňovania opatrení, no potom aj tí, ktorí ešte prežívajú strach, prípadne úzkosť a môžu vykazovať aj určité znaky depresívneho naladenia.

„Preto aj samotná situácia v sebe nenesie až toľko pozitív či negatív, záleží to skôr od jednotlivcov a ich postojov, presvedčení a názorov na celú situáciu. V tomto bode odporúčam, aby si jednotlivci uvedomili, že majú moc a silu ovplyvniť svoje názory, presvedčenia a majú obmedzený vplyv na situácie, v ktorých sa vyskytnú,“ posmeľuje každého jedného vágneho psychológ Krause a dodáva, že dôležité je dopriať si od situácie odstup a vyjsť na mentálny balkón. Je len na tebe, ako budeš prichádzajúce zmeny vnímať.