Absolútne atypický byt, ktorý ťa zaujme či pobúri, sa stal domovom známeho umelca

V útrobách panelákového kolosu na pražskom sídlisku sa odohráva tichá revolúcia. Priekopník Vladimír Bachorík, významný sochár a sklár, sa odhodlal premeniť svoj byt na živé laboratórium kreativity a experimentu.

S víziou, ktorá siaha ďaleko za hranice konvenčného, si prial vytvoriť nielen sklenársku dielňu v rámci svojho domova, ale tiež odstrániť tradičné bariéry – dvere, ktoré oddeľujú jednotlivé priestory.

Toto nevšedné zadanie odhalilo nekonečné možnosti transformácie klasického panelákového bytu a otvorilo dvere k experimentu so slobodou, svetlom a veľkorysosťou.

„Sochár a sklár Vladimír Bachorík vo svojom byte na sídlisku vždy pracoval – preto si v rámci totálnej rekonštrukcie prial navrhnúť aj sklársku dielňu. Čo si naopak neželal, boli dvere. Neobvyklé zadanie má cenný potenciál generovať neobvyklé riešenia, čo sme sa rozhodli využiť na experiment: aké sú maximálne možnosti klasického panelákového bytu? Ako ďaleko sa dá zájsť? Naším cieľom bolo využiť hybridnú typológiu a dosiahnuť čo najvyššiu mieru slobody, svetla a veľkorysosti,“ uvádzajú architekti.

Maximálne otvorený a plynúci priestor bez dverí členia iba oblúkové polopriečky z copilitu – sklenené tvárnice.

„Tieto priesvitné sklenené tvárnice vysokého radu zaisťujú prienik svetla. Ich materialita a charakter, samozrejme, odkazujú na celoživotnú prácu klienta. Kľúčovým limitom pre návrh je okrem statiky infraštruktúra. Neuralgickým bodom sa tak stáva napojenie vody a kanalizácie, ktoré definuje umiestnenie jediného, skoro uzavretého priestoru.“

Najvýraznejší prvok preto tvorí kúpeľňový oblúk s toaletou a sprchou. Kvôli vedeniu odpadu je usadený na decentnej platforme, ktorá jemne podčiarkuje jeho priestorovú dominanciu. Pôdorysnú kompozíciu dopĺňajú tri otvorené copilitové „hokejky“, ktoré nenásilne vymedzujú šatňu, sklad a dielňu, inými slovami kuchyňu.

Zvyšný priestor je voľne modulovaný medzi týmito krivkami skla a zostáva otvorený akejkoľvek budúcej interpretácii.

„Pracujeme s naším obľúbeným princípom, keď jednotný a jednoznačný priestor tvorí pozadie pre život – v tomto prípade predovšetkým tvorbu – jeho obyvateľov. Pracujeme aj s naším druhým obľúbeným princípom, kedy odstraňujeme všetko, čo nie je nosné a čo neporušuje zákon. Obdĺžny pôdorys od okna k oknu pretína železobetónová nosná stena s dvoma otvormi, ktorú sme (vďaka jej výsadnej pozícii) ako jediný prvok očistili na jej materiálovú podstatu a urobili z nej nositeľku identity miesta.“

Zvyšné steny a strop naopak ponechávajú v lapidárnej bielej omietke.

„Nemáme záujem ani preháňať betónovú manieru, ani nadmieru konkurovať elegantnému sklu či vytvárať príliš zovretý priestor. Miesta, kde dochádza ku kontaktu s vodou, sú definované špinavo bielou mozaikou. Veľkorysá kuchyňa, kde vzniká viac objektov ako jedál, je formulovaná technicistným jazykom, aby funkčne vyhovovala svojmu primárnemu účelu. Charaktery jednotlivých priestorov podčiarkuje typ použitých svietidiel: prísne linky či rozvoľnené bodovky.“

„Architektúra stelesňuje hodnoty spoločnosti, a preto sa v našich návrhoch usilujeme o prirodzenosť, racionalitu, pravdivosť a striedmu krásu. Zmysel a potenciál architektúry výrazne presahujú obyčajný vzhľad. Naším cieľom je využiť tento potenciál na 100 %,“ dodávajú autori projektu zo štúdia NEUHÄUSL HUNAL.