Banky mu nepožičali, na prvú reštauráciu si zarobil v rafinérii. Teraz má majetok 17 miliárd eur

Reštaurácia, ktorá by predávala len kuracie kúsky? V polovici 90. rokov v Louisiane to znelo ako nezmysel. Profesor na vysokej škole dal takému nápadu najhoršiu známku v triede a banky sa Toddovi Gravesovi vysmiali. On si však peniaze na prvú prevádzku zarobil tvrdou prácou v rafinérii a na rybárskej lodi, a dnes je jeho sieť Raising Cane’s jednou z najrýchlejšie rastúcich v USA.

Svoj príbeh podrobne vyrozprával v podcaste Davida Senru. Je to lekcia o tom, že úspech niekedy nestojí na originálnom nápade, ale na tvrdohlavosti robiť jednu vec lepšie než všetci ostatní.

Biznis plán, ktorý dostal najhoršiu známku v triede

Ešte počas štúdia napísal Graves biznis plán na reštauráciu s jediným hlavným jedlom, teda kuracími kúskami. Pôvodne sa mala volať Folly’s Chicken Fingers podľa prezývky jeho kamaráta. Plán bol mimoriadne podrobný.

„Doslova som napísal bibliu kuracích kúskov. Vedel som, koľko budú stáť zástery, koľko musia zarábať vysokoškoláci, v akom prostredí chcú pracovať aj aké ceny sú ochotní zaplatiť,“ opisuje Graves. Profesor mu napriek tomu dal najhoršiu známku v triede. Samotný plán pochválil ako najdetailnejší, no koncept podľa neho nemohol fungovať, lebo vraj neštudoval odvetvie, kde veľké siete menu naopak rozširovali.

Pre Gravesa to však nebolo odradenie, ale palivo. „Povedať podnikateľovi, že to nedokáže, je to najlepšie, čo mu môžete povedať,“ hovorí. „Každé nie, ktoré dostanete, použijete ako palivo. Je to ako priliať benzín do ohňa, lebo máte čo dokazovať.“

„Chcete predávať len kuracie kúsky?“

S plánom, lacným oblekom a kufríkom obišiel banky. Tie zopakovali presne to, čo profesor. „Len kuracie kúsky? V južnej Louisiane? Tak sa tu neobeduje,“ spomína na ich reakcie. Bankári mu radili, nech si najprv odpracuje desať rokov v niektorej z veľkých sietí a nasporí peniaze.

Graves sa nevzdal. V kalifornskej rafinérii v Los Angeles videl fungovať sieť In-N-Out Burger, ktorá od roku 1948 ponúkala takmer nemenné menu a darilo sa jej. To ho utvrdilo, že robiť jednu vec a robiť ju lepšie než ktokoľvek iný má zmysel.

Rafinéria v Kalifornii a 20-hodinové dni na Aljaške

Keďže mu nikto nepožičal, rozhodol sa zarobiť si sám. Cez známeho sa dostal k práci kotlára v ropných rafinériách, kde sa pracovalo aj 95 hodín týždenne. „Vedel som len to, že si musím zarobiť čo najviac peňazí,“ hovorí Graves.

Práve kolegovia z rafinérie mu ako prví uverili. Jeden z nich, prezývaný Wild Bill, mu poradil ešte tvrdší, ale výnosnejší spôsob, teda komerčný rybolov lososov nerka na Aljaške. Graves si na mape našiel mestečko Naknek, letel do Anchorage, odtiaľ hydroplánom a napokon stopom. Mesiac býval v stanovom mestečku na tundre, kým ho vzali na loď.

Nasledovali 20-hodinové dni na 10-metrovej lodi v šesťmetrových vlnách. „Si tam vonku, rammujú ťa iné lode, naberáš ryby, v rádiu počuješ, že niekoho práve skalpovalo. A ja som tam bol pre svoj sen o kuracích kúskoch. Nič ma nemalo zastaviť,“ opisuje. Celý čas pritom podľa vlastných slov nemyslel na lososy, ale na svoju budúcu reštauráciu. „Bol by som robil aj na stavbe v Nebraske, keby to platilo. Išiel by som pliesť deky, keby tam boli peniaze.“

Prečo Graves nikdy nepredal ani nefranšízoval

Na rozdiel od väčšiny sietí rýchleho občerstvenia Graves firmu nefranšízoval a odmietol ju aj predať. Franšízy síce krátko skúšal, no vadilo mu, že franšízanti neprevádzkovali reštaurácie na jeho úrovni, a po čase ich všetky odkúpil späť.

Odmieta aj vstup veľkého investora. „Ak je pre vás firma výnimočná, držte si svoj podiel. Podstúpte riziko, zožeňte ďalšie financovanie, ale nechajte si ju,“ odkazuje podnikateľom. Varuje, že pri predaji podielu súkromnému kapitálu firma často stráca to, čo ju robí výnimočnou, od kvality jedla cez mzdy posádky až po vzťah k zákazníkom. Práve preto podľa Forbesu stále vlastní približne 91 % spoločnosti. Jeho pôvodný partner Craig Silvey svoj podiel predal už skôr.

Krízy, ktoré firmu posilnili

Graves dvakrát čelil udalosti, ktorá mohla firmu položiť, a zakaždým z nej vyšiel silnejší. V roku 2005 zasiahol Louisianu hurikán Katrina a mimo prevádzky bolo 21 z vtedajších 28 reštaurácií. Firma pritom bola zadlžená. Graves zmobilizoval tím, vybavil povolenia na vstup do uzavretého New Orleans a prevádzky otvoril ako jeden z prvých, 30 dní po búrke, keď iné reštaurácie ostávali zatvorené aj 90 dní.

Rovnaká tvrdohlavosť pomohla aj počas pandémie. Katrina ho zároveň naučila dôležitú lekciu o dlhu. „Od toho dňa, keď som sledoval pretrhnúť sa hrádze, som si povedal, že už nikdy nedostanem firmu do finančne napätej situácie,“ hovorí. Odvtedy firma dodržiava pevné finančné limity.

Raising Cane’s v číslach

Z jednej reštaurácie vyrástla obrovská sieť. Podľa Forbesu má dnes približne 900 pobočiek v 42 amerických štátoch a zamestnáva vyše 65-tisíc ľudí. Zástupca firmy pre agentúru Bloomberg uviedol, že k máju 2026 mala sieť už vyše 1 000 prevádzok a v roku 2025 dosiahla tržby 5,6 miliardy dolárov, v prepočte približne 4,8 miliardy eur.

Firma nie je na burze, takže jej hodnota aj Gravesov majetok sú len odhadmi. Forbes ho v septembri 2026 zaradil v rebríčku najbohatších Američanov na 57. miesto s majetkom 20 miliárd dolárov, čo je v prepočte približne 17 miliárd eur. Začiatkom roka mu pritom pripisoval až 22 miliárd dolárov. Bloomberg je opatrnejší a k 1. októbru 2026 jeho majetok odhaduje na 15,3 miliardy dolárov.

Čo sa dá naučiť z príbehu Raising Cane’s

Gravesov príbeh vyvracia predstavu, že úspešná firma musí ponúkať všetko pre všetkých. On urobil presný opak. Vybral si jeden produkt a tri desaťročia ho zdokonaľoval. „Nesústredení neporazia sústredených,“ zhŕňa.

Druhou lekciou je vytrvalosť. Keď mu nechceli požičať, nečakal na šťastnú náhodu, ale išiel si peniaze zarobiť. A práve ľudia, ktorých stretol pri love lososov a v rafinérii, mu uverili skôr než bankári. Profesor, ktorý mu dal najhoršiu známku, sa napokon mýlil o 20 miliárd dolárov.