Betónový sen medzi cyprusmi: Španielsky architekt premenil opustenú cementáreň na architektonický zázrak
- Z ruiny vyrástol architektonický zázrak
- Bofillova La Fábrica je živý manifest toho, že aj betón môže byť krásny, zelený a funkčný zároveň
- Z ruiny vyrástol architektonický zázrak
- Bofillova La Fábrica je živý manifest toho, že aj betón môže byť krásny, zelený a funkčný zároveň
Na okraji Barcelony, v mestečku Sant Just Desvern, stojí monumentálny objekt, ktorý z diaľky pripomína industriálnu pevnosť, no v skutočnosti je to jeden z najradikálnejších projektov moderného architektonického myslenia. La Fábrica – bývalá cementáreň, ktorú v roku 1973 objavil a premenil katalánsky architekt Ricardo Bofill – je dnes nielen sídlom jeho ateliéru Ricardo Bofill Taller de Arquitectura (RBTA), ale aj výrečný manifest o sile adaptívneho opätovného využitia, vizionárstve a ekologickom uvedomení.
Od priemyselného kolosu k tvorivej katedrále
La Fábrica vznikla na začiatku 20. storočia ako cementáreň pre spoločnosť LACSA. Komplex s rozlohou 31 000 m² zahŕňal viac než 30 silosov, rozsiahle podzemné tunely a komín vysoký 105 metrov – v čase svojej výstavby najvyšší v Európe. Po zastavení výroby v roku 1968 zostal areál opustený, zarastený a v dezolátnom stave.

V roku 1973 ho objavil a odkúpil Ricardo Bofill. To, čo iní považovali za nebezpečné a nepoužiteľné ruiny, Bofill vnímal ako obrovský priestor kreatívnych možností. S tímom začali okamžite s „architektonickou dekonštrukciou“ – časť stavieb odstránili dynamitom a ručne demontovali zvyšky, aby odhalili skryté štruktúry, svetlo a potenciál.

Architektonický jazyk betónu, zelene a fantázie
Transformácia cementárne nebola len technickým zásahom, ale sochárskym aktom. Bofill pristupoval k betónovým hmotám ako k mramoru, ktorý modeloval s ohľadom na hru svetla, priestoru a objemu. Ponechal pôvodné betónové konštrukcie, ktoré doplnil subtílnymi, no expresívnymi prvkami – schodiskami vedúcimi nikam, oblúkmi bez funkcie, surrealistickými zákutiami. Tým vytvoril priestor, kde sa prelína brutalizmus s romantizmom, gotické náznaky s postmodernou hrou.
La Fábrica je obklopená hustou vegetáciou – cyprusmi, eukalyptami, palmami, olivovníkmi – ktoré vytvárajú pocit „závesnej záhrady“ a symbolicky pohlcujú tvrdosť betónu. Príroda tu nie je len dekoráciou, ale aktívnym aktérom regenerácie.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Nový význam starých priestorov
V bývalých silách vznikli kancelárie, ateliéry, modelárska dielňa, knižnica a premietacia sála. Najimpozantnejšou časťou je „La Catedral“ – sála so stropom vysokým 15 metrov, ktorá slúži ako multifunkčný priestor pre výstavy, prednášky, koncerty či interné podujatia. Bofillova súkromná rezidencia je situovaná nad týmto priestorom a nesie osobný podpis architekta – kombináciu mramoru, minimalistických foriem a poetických detailov.
Bofill veril, že architektúra má byť otvoreným systémom – neukončeným procesom, ktorý reaguje na čas, potreby a prostredie. La Fábrica sa nikdy nepovažovala za „dokončený projekt“ – skôr za živý organizmus, ktorý sa vyvíja spolu s tými, ktorí ho obývajú a formujú.
Na rozdiel od tradičného modelu zbúrania a novej výstavby, Bofill zvolil cestu transformácie. Uznal historickú hodnotu industriálneho dedičstva a zhmotnil ideu udržateľnosti ešte predtým, než sa stala architektonickým trendom. V roku 1980 bol projekt ocenený Barcelonskou architektonickou cenou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Kultúrna ikona a filmármi obľúbené miesto
La Fábrica sa stala nielen sídlom ateliéru, ale aj mediálnou ikonou. Objavila sa v relácii MTV Cribs, vo filme Paradise Hills (2019) a v tretej sérii seriálu Westworld (HBO). Po Bofillovej smrti v roku 2022 bol komplex otvorený verejnosti ako pocta jeho odkazu.
Tento projekt je jedinečným dôkazom toho, že aj opustené a poškodené miesta môžu zažiť nový život – ak sú pretvorené s víziou, úctou a odvahou. Ricardo Bofill vytvoril viac než len dom a ateliér – vytvoril filozofiu priestoru, ktorá inšpiruje architektov, umelcov a ekologicky zmýšľajúcich ľudí po celom svete.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ricardo Bofill: Vizionár španielskej architektúry
Ricardo Bofill (1939-2022) patril medzi najvýznamnejších architektov 20. storočia, ktorý svojím revolučným prístupom k dizajnu a urbanizmu navždy zmenil tvár modernej architektúry. Tento katalánsky architekt sa narodil 5. decembra 1939 a počas svojej viac ako 50-ročnej kariéry zanechal nezmazateľnú stopu na architektonickej scéne po celom svete.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Začiatky a vzdelanie
Bofill vyštudoval architektonickú školu na barcelonskej univerzite a neskôr pokračoval v štúdiu na škole v Ženeve. V roku 1963 založil interdisciplinárny ateliér Taller de Arquitectura, ktorý sa stal jednou z popredných medzinárodných architektonických a urbanistických pracovísk. Toto štúdio, ktoré pôsobilo z bývalej cementárne na okraji Barcelony, sa stalo centrom experimentálnej architektúry.
Bofillova architektonická filozofia sa vyvíjala počas desaťročí a prenikla do desiatok krajín po celom svete. Bol priekopníkom experimentálnej španielskej architektúry, ktorý pomohol povýšiť sociálne bývanie na nový level. Jeho prístup kombinoval klasické formy s modernou funkčnosťou, vytvárajúc tak jedinečné priestory, ktoré vyzývali hlavný prúd modernizmu.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Najvýznamnejšie diela
Walden 7 (1975)
Jedným z najikonickejších projektov Ricarda Bofilla je Walden 7, ktorý sa nachádza v Sant Just Desvern neďaleko Barcelony. Tento experimentálny bytový komplex predstavuje uskutočnenie Bofillových najrannejších ambícií a rieši väčšinu problémov moderného mestského života. Projekt stelesňuje ideál kolektívneho bývania a nachádza sa na tom istom pozemku ako Taller de Arquitectura.
Les Arcades du Lac (1980)
Prvý veľký projekt Taller de Arquitectura postavený vo Francúzsku je súčasťou politiky „villes nouvelles“ (nových miest) francúzskej vlády. Komplex pozostáva z 389 dotovaných bytov zoskupených do štyroch štvorcových blokov so spoločnými vnútornými nádvoriami prístupnými z ulice. Budovy majú prízemie a tri nadzemné poschodia, pričom všetky byty majú dvojitú orientáciu. Dizajn predstavuje modernú interpretáciu francúzskej záhrady a rozprestiera sa do umelého jazera.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Globálny dosah
Počas svojej kariéry Bofill navrhol viac ako 1 000 budov v mestách od Lisabonu a Bostonu až po Tokio a Petrohrad. Jeho portfólio zahŕňa významné stavby ako terminál barcelonského letiska, kultúrne centrum Miguela Delibesa vo Valladolide, sídlo JP Morgan v Chicagu, sídlo Cartier v Paríži, budovu Shiseido v Tokiu, Národné divadlo Katalánska v Barcelone a mestské kongresové centrum v Madride.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ocenenia a dedičstvo
Bofillova práca bola oceňovaná mnohými prestížnymi cenami vrátane ocenenia Americkej spoločnosti interiérového dizajnu z roku 1978, ceny Fritz Schumacher od Hamburskej univerzity z roku 1968 a tokijskej architektonickej ceny z roku 2002.
Architektonický historik Andrew Ayers jeho diela označuje za „jedny z najpôsobivejších budov 20. storočia“. Bofillove odvážne dizajny vytvorili charakteristické priestory, ktoré sa stali populárnymi kulisami pre filmy, hudobné videá a fotografiu.
Ricardo Bofill zomrel 14. januára 2022 vo veku 82 rokov, zanechajúc po sebe bohaté dedičstvo, ktoré naďalej ovplyvňuje súčasnú architektúru. Jeho monumentálne bytové projekty, ktoré často využívali geometrické formy a odkazovali na stredomorskú a arabskú architektúru, predstavujú jedinečný prínos k architektonickej histórii. Bofillova práca dokázala, že sociálne bývanie môže byť nielen funkčné, ale aj esteticky pôsobivé a vizionárske.
Jeho prístup k architektúre ako k syntéze umenia, technológie a spoločenských ideálov predstavuje trvalý vzor pre budúce generácie architektov. Ricardo Bofill tak zostáva jednou z najvýznamnejších postáv svetovej architektúry druhej polovice 20. storočia.
Čítaj viac z kategórie: Architektúra
Zdroje: bofillarquitectura, everythinginterestings, Arch Daily , Architizer, Bofill, Inhabitat