„Černák bol psychopatický primitív a vrah.“ Hudobníci búrajú romantické predstavy o 90. rokoch

Dve mená, desať protestsongov a jeden spoločný odkaz k 17. novembru. Hudobníci Jakub Pohle (alias Malý Cynik) a Filip Jánošík prostredníctvom anti-folkovej protestnej hudby mapujú Slovensko od čias Karla Kryla, Milana Lasicu a Slobodnej Európy až po súčasných angažovaných interpretov, ako sú FvckKvlt či Dušan Vlk. Vo vlastnej tvorbe otvárajú témy tráum detí 90. rokov, chudobnenia strednej triedy, politickej korupcie, depresie či sexizmu.

Pri príležitosti výročia Nežnej revolúcie sme sa s nimi vrátili aj do divokých deväťdesiatych rokov. Je to obdobie, ktoré si dnes niektorí romantizujú, no podľa hudobníkov ho poznačili mafia, násilie, drogy a hlboká polarizácia spoločnosti. Hovorili sme o tom, čo si z tejto éry nesieme dodnes, či sa Slovensko zo svojej minulosti poučilo a prečo sa boj za slobodu a demokraciu nekončí jednou revolúciou.

Keď sa povie divoké deväťdesiate roky na Slovensku, čo vám ako prvé napadne? Aké to podľa vás bolo obdobie?

Jakub Pohle: Pri slovenských deväťdesiatkach nemám veľa dobrých asociácií. Mečiar, Černák, mafia, čo si tu robila, čo chce, únos štátu a čierna diera Európy, sfanatizovaní dôchodcovia, extrémne polarizovaná spoločnosť. V skratke to bolo jedno z najtemnejších období Slovenska vôbec, ktorého tieň nám dýcha na krk ešte aj dnes.

Vyrastali ste v generácii, ktorá si deväťdesiate roky buď priamo pamätá z detstva, alebo ich pozná z rozprávania rodičov. Ako ste ich vnímali vy? Čo ste o tejto dobe vedeli doma?

Jakub: Ja som od 1994 do 1999 žil s mamou v Čechách, takže z vlastnej skúsenosti si pamätám najmä na Čechy. Živo si však pamätám, aké rozdelené boli rodiny skrze politiku. Najmä medzigeneračne. 

Filip Jánošík: Ja si to pamätám len očami sídliskového decka, ktorému však neunikali hákové kríže nasprejované po bytovkách, feťáci v podchodoch a strach z holej hlavy. Pri dospievaní v Banskej Bystrici si pamätám, ako som cestou na angličtinu mal obchádzať budovu, ktorá vraj patrila Černákovi, alebo ako som sa niektorým krčmám mal vyhnúť, lebo by to bola instantná bitka už vo dverách. Dnes sa na Slovensku cítim oveľa bezpečnejšie.

Keď sa dnes obzrieme späť, často sa hovorí o mafii, únosoch, politických vraždách a prepojení podsvetia so štátom. Myslíte si, že si dnešní mladí ľudia dostatočne uvedomujú, ako blízko malo Slovensko vtedy k tomu, aby sa stalo štátom ovládaným organizovaným zločinom?

Jakub: Myslím, že dnešní mladí ľudia sa vo všeobecnosti politike ako takej venujú viac, ako naša generácia mileniálov, aj si myslím, že vo veciach majú viac jasno, ako sme v ich veku mali my.

Filip: Premietal som o cestovaní a robil som tiež workshopy kreativity na stredných školách. Konečne je cool hlásiť sa a pýtať. Za našich čias sa tým snaživým akurát tak spolužiaci vysmievali. Decká sú väčšinou zorientované, len sem-tam zaznie niečo toxicky maskulínne.

Ja som fanúšikom mladej generácie, robil som podcast s Michalom Vašečkom a presvedčil ma, že sa im oplatí dávať priestor a sú ozajstnými nositeľmi zmeny, musíme ich však podporovať a ochraňovať pred neduhmi, ako sú nedostatok psychickej odolnosti, motivácie a závislosť na sociálnych sieťach. Scrollovanie je dnes to isté, ako keď naši fotrovia chodili točiť ovocíčka na herné automaty. Dokonca to dizajnovali podľa toho istého.

Deväťdesiate roky sa dnes niekedy romantizujú. Ľudia spomínajú na slobodu, podnikanie, divoké večierky a atmosféru tej doby. Čo sa podľa vás pri takomto spomínaní vynecháva? Čo by sme si rozhodne nemali idealizovať?

Jakub: Mafiu a mafiánov v politike. Je neuveriteľné, koľko ľudí si romantizuje Černáka, pričom to bol akurát psychopatický a nenažraný primitív a vrah.

Filip: Podľa mňa sa veľa hovorí o polarizácii spoločnosti, ktorá tu bola vtedy snáď ešte vyostrenejšia. Naozaj sa kvôli Mečiarovi a (ne)Mečiarovi nebavili spolu celé rodiny. Keď hráme Protestsongy za Slovensko, zrovna v skladbách z toho obdobia je veľa slobody spájanej s drogami. Tie divoké večierky napokon málokomu dopadli dobre aj vo svete. Heroín bola skaza. Nečudujem sa, že Rolling Stones prežili Kurta Cobaina, Stone Temple Pilots, Chrisa Cornella aj Alice in Chains.

Vo vašej tvorbe sa venujete aj traumám detí deväťdesiatych rokov. Čo konkrétne si podľa vás ľudia z tejto generácie nesú do dospelosti? Ako sa na deťoch podpisovalo prostredie, v ktorom vyrastali?

Jakub: Častokrát sú to skôr traumy než pekné zážitky. Väčšina ľudí v mojom veku, ktorých poznám, má z detstva rôzne traumy, s ktorými dodnes bojuje a snaží sa ich vyriešiť. Je pritom viac-menej úplne jedno, z akého prostredia sú. 

Filip: Ja by som nepovedal, že to bolo traumatizujúcejšie, ale veľa sa o tom teraz skrátka hovorí, lebo tá generácia má prvé deti alebo končí na psychiatriách. V piatok večer som už dostal dva telefonáty, kde ma jeden kamarát volal na oslavu syna a druhý ma volal do ústavu, nech mu donesiem gitaru.

Ktorá udalosť alebo konkrétny príbeh z deväťdesiatych rokov je podľa vás najvýstižnejším obrazom toho, aké Slovensko vtedy bolo?

Jakub: Porážka Mečiara. Podľa mňa o nás hovorí všetko, ale najmä to, že dokážeme poraziť akékoľvek zlo, akurát sa musíme spojiť a bojovať spoločne. V podstate nás “Svätoplukove prúty” prenasledujú až dodnes.

Prečo ste sa rozhodli mapovať Slovensko práve cez protestnú hudbu? Čo dokáže hudba o konkrétnej dobe povedať lepšie než učebnice dejepisu?

Jakub: Umenie, v našom prípade hudba, dokáže to, čo učebnice nedokážu. Dokáže preniesť emócie a emócie sú rovnako dôležité ako fakty. Pre mňa je umenie jediný možný spôsob, ako aspoň trochu preniesť osobnú skúsenosť.

Filip: Návody na život a motivačné citáty sa väčšinou opakujú, fungujú a pomáhajú nám rovnaké veci, ale potrebujeme ich počuť v inej forme, iným hlasom, zabalené do iného zvuku. Niekto zareaguje na Lasicu, iný pamätá na Kryla, no najmladším to oveľa lepšie vštiepi Dušan Vlk. Keď tie skladby hráme, mení sa výrazivo, ale vlastne všetkým išlo o to isté. Lasica myšlienky schovával medzi riadky kvôli ŠTB, Kryl ich poetizoval, Slobodná Európa komentovala z nadhľadu, Fvck_Kvlt to povie natvrdo a oveľa naliehavejšie.

Keď postavíte vedľa seba Karla Kryla, Lasicu a dnešných autorov, ako sú Dušan Vlk či FvckKvlt, čo majú spoločné? Je to rovnaký hnev, rovnaká frustrácia, alebo sa za tie desaťročia zmenilo samotné posolstvo?

Jakub: Podľa mňa spravodlivý hnev, revoltu voči apatii a beznádeji, v ktorých sa tak radi utápame. Myslím, že keď to rozmeníme na drobné, samotné posolstvo vo svojej podstate zostáva rovnaké, zmenila sa len doba a reálie.

Filip: Hodnotovo sú si vlastne podobní, no niektoré témy zostarli, iné pribudli. Mladí autori riešia aj sexizmus, toxickú maskulinitu, psychické problémy. František Krištof Veselý by tomu asi nerozumel, ale z textu piesne „Za dedinou“ Milana Lasicu psychická bolesť presakuje.

V deväťdesiatych rokoch bola protestná hudba spojená s bojom proti politickej moci a neslobode. Dnes sa venuje aj psychickému zdraviu, sociálnym problémom či sexizmu. Znamená to, že sa spoločnosť posunula, alebo len protestujeme proti iným podobám neslobody?

Jakub: Áno a áno. Napríklad téma psychického zdravia bola v deväťdesiatkach vyslovene tabu. Dnes o tom môžeme hovoriť otvorene a ľudia, čo považujú starostlivosť o psychické zdravie za známku slabosti, sú vyslovene mentálni žobráci a tupci.

Keď dnes hráte skladby, ktoré vznikli pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi, máte pocit, že ich texty stále presne vystihujú slovenskú realitu? Prekvapuje vás niekedy, ako aktuálne znejú?

Jakub: Keď je niečo fakt dobré, obstojí to skúšku časom a myslím, že napr. Kryl bude aktuálny naozaj navždy.

Filip: Odpoviem rovno textom a odpovedz si sama: „I naše generace má svoje kajícníky a fízly z honorace a skromné úředníky a tvory bez svědomí a plazy bez páteře a život v bezvědomí a lásku k nedůvěře.“

Je dnes ešte možné vytvoriť protestsong, ktorý by mal taký spoločenský dosah ako piesne z obdobia pred Nežnou revolúciou alebo počas deväťdesiatych rokov? Alebo sa spoločenský protest presunul z hudby na sociálne siete?

Jakub: Je to možné. Dušan Vlk alebo Fvckcvlt sú toho živými dôkazmi. Nemyslel som si to ale vždy, musím povedať, že ma teší, že je teraz populárna hudba s angažovanými textami. Počúvať dookola prevarené piesne o láske je vyslovene pre slaboduchých.

Filip: Protestsong neznamená brať si do úst mená politikov, ale tiež spievať o chudobnení strednej triedy počas konsolidácie. Je to aj rozhovor citlivej časti mňa s tou, ktorá to chce celé vydržať a pretlačiť to workoholizmom. Politika často slúži až ako ventil oveľa hlbších osobných bojov.

Keď porovnáte Slovensko v deväťdesiatych rokoch a dnes, v čom sme sa podľa vás najviac posunuli dopredu?

Jakub: Možno to na prvý pohľad tak nevyzerá, ale posunuli sme sa podľa mňa vo všetkých faktoroch. Najďalej nás určite posunulo členstvo v EÚ. Bez európskych peňazí by to tu vyzeralo neporovnateľne horšie.

Filip: Naučili sme sa piť dobrú kávu a menej pálenky.

A, naopak, v čom sme sa podľa vás neposunuli vôbec? Existuje problém z deväťdesiatych rokov, ktorý sme dodnes nedokázali vyriešiť?

Jakub: Nevysporiadali sme sa s prašivými ŠTBákmi. Toť nedávno sa agent Lotos (Banáš) pokúsil nabaliť na Lasicovi a ešte sa tvári dourážane, že mu to ľudia nezjedli. Absolútne svinstvo od absolútnej donášačskej nuly. ŠTBácke svine by mali v prvom rade tichučko šúchať nohami a byť radi, že minimálne ťažké roky nesedeli v base, do ktorej úplne jednoznačne patria. Nevysporiadali sme sa ani s komunizmom ako takým. Kosáky a kladivá od ruských okupantov tu stále visia kade-tade a tí najväčší “vlastenci” sa im v predklone klaňajú.

Filip: Mňa rozčuľuje skôr to, ako predávame svoje prírodné bohatstvo do zahraničia, odkiaľ si to potom kupujeme naspäť. Vyrúbeme les, drevo predáme von a potom si kúpime stolík v IKEA. To isté pitná voda a iné. Rád by som sa tiež zbavil toho klišé, že ak niekto zarobí peniaze, musel k nim prísť nečestne. Dnes je doba neobmedzených možností, až to môže byť paralyzujúce. Keď sa však niekomu darí, nemali by sme byť prekvapení, čestných možností sú tisíce.

Vtedy sa spoločnosť rozdeľovala na priaznivcov a odporcov Vladimíra Mečiara. Dnes máme opäť veľmi rozdelenú spoločnosť. Je dnešná polarizácia podobná tej z deväťdesiatych rokov, alebo je v niečom ešte nebezpečnejšia?

Jakub: Je to nebezpečnejšie v tom, že sociálne siete ponúkajú oveľa širšie možnosti pre propagandu.

Filip: Algoritmus validuje akékoľvek presvedčenie o svete, ktoré si vyberieme. Na všetko existujú „jasné dôkazy“, „zamlčané fakty“ a podobne. Vnútorný svet každého sa ohýba potichu a nikto nikomu nevidí do mobilu, čo na ňom naozaj pozerá. Kedysi sme čítali rovnaké noviny, pozerali tie isté správy a keď sa objavil výraznejší diskurz, dali sme si v krčme po hube.

V deväťdesiatych rokoch ľudia bojovali za to, aby Slovensko patrilo medzi demokratické krajiny. Dnes sa časť spoločnosti pýta, či sa od demokratických princípov nevzďaľujeme. Nie je paradoxné, že po viac ako tridsiatich rokoch opäť riešime otázky, ktoré sme považovali za uzavreté?

Jakub: Demokracia nie je niečo, čo funguje samo o sebe. Demokracia naozaj funguje len v občiansky aktívnej spoločnosti. My teraz zbierame plody našej dlhoročnej apatie. Demokracia bez aktívnej účasti občanov a ich záujmu odhníva zvnútra a to presne sa stalo aj nám. Kvôli nášmu nezáujmu o politiku nám teraz vládnu kolaboranti, mafiáni a idioti. Odovzdali sme im Slovensko dobrovoľne.

Máte pocit, že dnešná generácia si váži slobodu a demokraciu menej, pretože nezažila obdobie, keď o ne ľudia museli bojovať?

Jakub: Podľa mňa áno. To aspoň hovoria moje skúsenosti s mladými ľuďmi. A minimálne od 2018 je boj o demokraciu ako takú na Slovensku veľmi intenzívny. Mnohí mladí ľudia už dnes bojujú za demokraciu a slobodu dlhšie, ako kedy bojovali ich rodičia.

Filip: Dôkazom slobody je nesloboda rovnako ako dôkazom svetla je tma. To je normálne a ak sa budeme cyklicky vracať k neslobode a slobode, ja to považujem za prirodzený, hoci teda nešťastne boľavý, vývoj.

Keby ste mali dnešným dvadsiatnikom vysvetliť, prečo by sa mali zaujímať o deväťdesiate roky, čo by ste im povedali? Prečo by ich malo zaujímať niečo, čo sa stalo ešte pred ich narodením?

Jakub: Je to klišé, ale platí to. Kto nepozná svoju históriu, je odsúdený ju opakovať.

Filip: Ja od nich neočakávam, že budú rozumieť histórii rovnako ako jej nerozumiem ja. Keď sa však ocitneme v niečom podobnom, s čím sa potýkali aj naši rodičia alebo starí rodičia v tom istom veku, je veľmi oslobodzujúce vedieť, že v tom nie sme sami. História nám môže dať návod, ako z toho von. Netreba ju ani študovať, stačí sa pýtať.

Keď sa pozriete na Slovensko dnes, máte pocit, že sme sa z deväťdesiatych rokov poučili? Alebo sa niektoré chyby jednoducho opakujú v nových podobách?

Jakub: Nepoučili sme sa v tom, že stále hľadáme nejakého mača, chlapa, ktorý buchne po stole, povie, ako veci budú a postará sa. Je to hlúposť. Máme hľadať lídrov, ktorí nebudú prilepení k stoličkám a budú vedieť prepájať na prvý pohľad nezmieriteľné skupiny ľudí. Máme meniť okolie od seba, nie čakať na nejakého “vodcu”, čo zavelí a urobí poriadky a vybaví všetko za nás. Politici majú byť úradníci, čo slúžia ľuďom.

Nie egocentrické a histriónske postavičky, ktorým ide akurát o ich vlastný prospech, prachy a o to, ako budú vyzerať na sociálnych sieťach a koľko tam budú mať videní. Politici majú slúžiť ľuďom, nie naopak.

Filip: Poučili sa tí, ktorí vtedy aktívne žili, podnikali a mali rodinu. Otázka skôr je, či sa im to darí preniesť na ďalšie generácie a takisto či sú ochotní svoje závery dookola otvárať novým skúsenostiam. Nerobme si však výčitky, vždy je ľahšie zatrpknúť a nerozumieť mladým ako s nimi diskutovať.