Gambia ako ôsma najchudobnejšia krajina sveta a zároveň rozrastajúce sa letovisko

Keď som pred pár rokmi strávila pár mesiacov v Istanbule, myslela som si, že špinavšie a chaotickejšie miesto neexistuje. To som ale ešte netušila, že sa dostanem do ôsmej najchudobnejšej krajiny sveta – Gambie. Rozlohou najmenšia africká krajina, je novinkou na mape medzinárodného cestovného ruchu. Ja som túto krajinu, konkrétne hlavné mesto Banjul navštívila vo februári 2020. Zážitky som však ešte nejaký čas spracovávala. 

„Usmievajúce sa pobrežie Afriky“

Už po prílete do hlavného mesta som rozmýšľala, či sa na mne podpísalo skoré vstávanie, či 6 hodinový let. Pristávacia dráha uprostred ničoho a jedna budova, ktorá na prvý pohľad síce vyzerala vcelku slušne, no interiér mi moje prvé dojmy okamžite zobral. Úprimne, chvíľu som nechápala, prečo by sa práve toto miesto malo prezývať ako „Usmievajúce sa pobrežie Afriky“.

Odrazu sme sa ocitli uprostred rozostavanej budovy, ktorá mala slúžiť ako letisko. Len tak visiace káble zo stien, čo bolo pravdepodobne osvetlenie v procese výroby a kýble na podlahe. Tie slúžili na kvapkajúcu vodu zo stropu. Pri čakaní na svoju batožinu som sa pohrávala s myšlienkou, že vlastne vôbec nemusí prísť. 

zdroj: Lucia Jesenská

Kufor nakoniec dorazil. Síce bez jedného kolieska, no kým chýbalo len to, zvládla som sa s tým vyrovnať. Po kontrolách sme sa konečne dostali na čistý vzduch (teda to som si myslela, kým som si večer neumyla tvár a spolu s mejkapom aj vrstvu prachu). Pri autobuse nás čakali veľmi milí chlapíci, ktorí nám až príliš ochotne pomáhali s kuframi. Ich ochota sa akosi vytratila v momente keď zistili, že pri sebe veľa drobných nemáme a tak im za túto službu nemáme ako zaplatiť.

Prvotné pocity boli zmiešané. Ako milovníčka leta som sa tešila, že práve keď na Slovensku chodia všetci v kabátoch, ja si môžem užívať slnko a teplo. Na druhej strane som sa odrazu ocitla v krajine, ktorá mi pri pohľade z autobusu prišla prevrátená naopak. 

zdroj: Lucia Jesenská

Špinavé ulice a domy vyzerajúce ako keby mali čo chvíľa spadnúť. Hneď pri nich však usmievaví ľudia, ktorí nám kývali, smiali sa a pôsobili šťastne. Vtedy som pochopila, prečo sa toto miesto označuje ako usmievajúce sa pobrežie Afriky.

Za bránami rezortu akoby v inom svete

Po dlhej ceste v autobuse, počas ktorej nás komáre a teplo poriadne vyštavili, sme prešli bránami rezortu. Odrazu som mala pocit, že sme tak trochu v inom svete. Krásna zeleň všade okolo, oceán a hotel, v ktorom nás už čakali s prípitkom. Dodnes neviem z čoho sa skladal.

zdroj: Lucia Jesenská

Keď už sme sa aspoň trochu zmierili s komármi, zistili sme, že komáre nie sú jediné zvieratá, ktoré nám mali počas celého pobytu robiť pozornosť. Jašterice niekoľkonásobne väčšie ako tie, ktoré poznáme na Slovensku boli milé až do momentu, kedy sme sa zobudili a jedna spokojne oddychovala nad našimi hlavami.

Okrem nich sme mali možnosť zažiť opice, ktorých domovom bol práve rezort. Sledovali sme ich len tak poskakovať po stromoch a vďaka pánovi, ktorý ich každé ráno kŕmil arašidovými orechmi sme sa k ním priblížili aj my. Síce maličkosti, ale práve z nich sme sa tešili. Myslím, že rovnako ako to robia aj ľudia tam.

zdroj: Lucia Jesenská

Rezort bol pekne vybavený a stal sa pre nás tou krajšou stránkou Gambie. Ľudia sa o rezort starajú a Banjul sa stáva rozrastajúcim sa letoviskom. Na plážach sme stretali množstvo turistov z krajín ako Rusko, Nemecko, no tiež sme stretli aj dosť Slovákov a Čechov. Ľudia si užívali svoje all inclusive pobyty, pričom za bránami rezortu sa žilo úplne opačne.

Niektoré veci nestačí vidieť v médiách

Dokonca o nich nestačí ani čítať, treba ich zažiť. Návšteva reálnej Gambie, ktorá vládla všade naokolo rezortu nás prinútila o čosi viac sa zamyslieť nad životmi, ktoré žijeme. Zrazu sme sa ocitli uprostred ničoho, kde žijú ľudia zo dňa na deň a predsa sa tešia. 

Špinavé ulice a vychudnuté kravy nebolo všetko, čo nás v tejto krajine čakalo. Miestna tržnica už zďaleka zaváňala rybami a jedlom, ktoré sme sem tam nevedeli identifikovať. Nebola to práve príjemná vôňa, no ľudia sa snažili predať čokoľvek, len aby si zarobili. Ryby poukladané na zemi, rôzne suveníry a vlastne čokoľvek, čo by ľuďom mohlo priniesť aspoň ako taký zárobok. Hygiena tu moc nehrá rolu. Autá, ktoré by u nás už dávno neboli pojazdné, nerobili miestnym obyvateľom problém. Ako nás informovala delegátka, kým si my poctivo robíme vodičský preukaz, v Gambii sa jazdí aj bez neho. Ak vás náhodou zastaví policajt, jednoducho ho podplatíte. Veď aj to je príjem financií.

V hlavnom meste Banjul sme navštívili trh, kde majú turisti možnosť podporiť miestnych. Práve tí tam vo svojich stánkoch predávajú všetko, čo vyrobia a môže im priniesť osoh. Za každú cenu chcú predať čokoľvek, čoho sa len dotknete. Stačí si len obzrieť drevenú sošku a predávajúci ti ju už podáva pomaly zabalenú. Pri prechádzke trhom nás zastavil pán, ktorý nám silou mocou chcel ukázať priestory, kde ľudia spracovávajú mäso a zároveň šijú oblečenie. Neviem, či práve to som chcela vidieť, keďže tu sa vytratili všetky moje nádeje o hygiene v tomto meste.

zdroj: Lucia Jesenská

Návšteva miestnej škôlky bola tým najsmutnejším a zároveň najkrajším, čo sme tu videli. Uprostred ošarpaných domov sme sa ocitli pri budove, kde sa miestna pani odovzdáva deťom. Škôlka bola plná detí, ktoré nás vítali spevom. Pani učiteľka vychováva nie len svoje deti, ale aj deti, ktorých rodičia sú šťastní, že sa o ne niekto postará. Pretože práve vďaka škôlke majú tieto deti čo do úst, keďže doma často rodičia nemajú čo dať. Škôlka nebola budova plná hračiek a učebných pomôcok, bola to prázdna miestnosť s lavičkou. Za to deti, tie sršali energiou a radosťou.

Pobyt v Gambii nebol len o ležaní na pláži, ale mali sme možnosť spoznať reálne miesto sveta, ktoré si žalostne pýta našu pomoc. Veľa myšlienok mi prúdilo v hlave počas tohto stretnutia s deťmi, no to najsilnejšie čo mi ostalo je radosť, ktorou nás obklopili. Z návštevy škôlky som si zobrala nie smútok, ani ľútosť, ale množstvo radosti. Lebo oni ňou žijú a všetkých nás radosťou zaliali. My sme im doniesli veci, ktorých oni majú nedostatok. No myslím, že to najviac nám dali práve oni.

zdroj: Lucia Jesenská

Ukázali nám nefalšovanú radosť zo života, v ktorom ako by možno niekto povedal takmer nič nemajú, no za mňa majú veľmi veľa – majú seba. Gambia je síce plná chudoby a ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň, no rovnako v nej žijú ľudia, ako pani učiteľka a jej dcéra, ktoré sa deťom nezištne venujú a vychovávajú z nich ľudí s hodnotami. I napriek málu, ktoré majú.