Kariéra v korporáte ma menila na človeka bez empatie: Úspešný bankár opísal, ako firmy podporujú psychopatov

Sebavedomý. Odvážny. Rozhodný. Presvedčivý. Vie si presadiť svoje a keď treba, tak vie spraviť aj ťažké rozhodnutie. Znie to ako ideálny manažér?

Možno áno. Ale ak sa k tomu pridá manipulácia, absencia výčitiek, využívanie ľudí a úplný nezáujem o dôsledky vlastného konania, tak sa obraz začne meniť.

Práve tu sa končí zdravá ambicióznosť a začína územie, ktoré portál Hire Planner spája s takzvanými psychopatickými črtami. A problémom je, že moderný pracovný svet môže niektoré z nich odmeňovať.

Presne toto podľa BBC zažil a popísal Geraint Anderson. Dvanásť rokov pracoval ako londýnsky bankár, zarábal veľké peniaze a postupne sa dostával vyššie a vyššie. Zároveň si však začal všímať, že práca z neho robí človeka, ktorým vlastne nechcel byť.

Do banky prišiel z pláže v Indii

Keď bol v dvadsiatke, Anderson žil v Goe a predával turistom drobnosti na pláži. Do sveta financií sa dostal v podstate náhodou. Brat ho presvedčil, aby skúsil prácu v bankovníctve.

Anderson si pritom hovoril, že tam vydrží pár rokov a potom pôjde ďalej.

Pred pohovorom dokonca kompletne zmenil svoj vzhľad. Ostrihal si vlasy, oholil bradu, vybral náušnice a kúpil si oblek za 60 libier. Zrazu bol z predavača z Indie kandidát pripravený zapadnúť do londýnskej kancelárie.

Z práce sa stala súťaž

Najskôr bol stážista. A postupne začal postupovať vyššie. Čím viac sa mu darilo, tak tým viac ho začala baviť samotná hra. Výplata už nebola len výplata. Bonusy sa stali ukazovateľom toho, ako veľmi sa mu darí.

Mohol sa tak porovnávať s ľuďmi z iných bánk a vidieť, kto je na tom lepšie. Andersonovi tento systém sedel. Bol súťaživý, sebavedomý a dokázal sa nenechať ľahko rozhodiť.

A práve to boli v bankovníctve plusové body.

Kedy je človek ešte ambiciózny

Keď niekto povie „psychopat“, väčšina ľudí si predstaví extrém. Podľa Psychology Today môže ísť o človeka bez emócií, ktorý je nebezpečný a nemá problém ublížiť ostatným. Realita je však oveľa inakšia.

Psychopatia nie je samostatná klinická diagnóza. Odborníci sledujú konkrétne črty a správanie. Patrí sem napríklad manipulovanie druhých, využívanie ľudí, nedostatok výčitiek, nezodpovednosť alebo problém vytvárať stabilné vzťahy.

Problémom je aj empatia. Dokáže človek pochopiť, ako sa cíti niekto iný? Záleží mu na tom? Alebo sú preňho ostatní len „nástrojmi.“

Niektoré z týchto vlastností sú v práci výhodou

Znie to trochu absurdne, ale niektoré psychopatické vlastnosti môžu byť na určitých pozíciách užitočné. Ide o vlastnosti ako nebojácnosť pred konfrontáciou, presviedčanie ľudí alebo schopnosť nenechať sa len tak rozhodiť.

Problém nastane vtedy, keď sa tieto vlastnosti preženú.

Sebavedomie sa môže zmeniť na aroganciu. Rozhodnosť na bezohľadnosť. Schopnosť presvedčiť ľudí na manipuláciu. A zdravá súťaživosť na potrebu vyhrať za každú cenu.

Anderson možno nebol psychopat

Andersona neskôr hodnotila forenzná psychologička Kerry Daynes. Jej záver bol pomerne jasný. Podľa nej psychopatom nie je.

Podľa nej však dokázal počas kariéry výrazne „zapnúť“ svoju temnejšiu stránku. Prostredie, v ktorom fungoval, mu totiž dávalo dôvod robiť presne to.

To však neznamená, že sa z človeka stane psychopat cez noc. Skôr začne chodiť s prúdom.

Ak vidíš, že najtvrdší ľudia dostávajú najlepšie pozície, tak začneš byť aj ty tvrdší. Alebo ak zistíš, že kolega, ktorý myslí hlavne na seba, postupuje rýchlejšie ako ten, ktorý pomáha ostatným, tak sa ti môžu veľmi rýchlo zmeniť priority.

Najväčší problém nemusí byť človek. Môže to byť systém

Nemusíme mať v kancelárii psychopata. Stačí pracovné prostredie, ktoré odmeňuje správanie, ktoré sa podobá na to s psychopatickými črtami.

Ak je na konci mesiaca najdôležitejšie číslo na účte, môže byť úplne jedno, ako sa k nemu človek dostal.

Ak sa všetko točí okolo výkonu, ľudia sa časom naučia potláčať veci, ktoré im v dosahovaní výkonu prekážajú.

Emócie. Pochybnosti. Výčitky. A niekedy aj obyčajnú slušnosť.

Na vrchole však prišlo vytriezvenie

Anderson nakoniec začal mať svojho pracovného života dosť. Vadila mu chamtivosť, riskovanie a porušovanie pravidiel. Pred finančnou krízou v roku 2008 preto z bankovníctva odišiel.

A potom urobil niečo, čo by od bývalého bankára čakal málokto. Začal písať o tom, čo sa v londýnskych finančných kruhoch dialo.

Pod prezývkou Cityboy písal o luxuse, večierkoch, alkohole, drogách, se*e a celom životnom štýle ľudí, ktorí pracovali s obrovskými sumami.

Z jeho textov neskôr vznikla kniha Cityboy. Predala sa jej viac ako 400-tisíc kusov a vyšla v šiestich jazykoch. Z človeka, ktorý sa snažil do tohto sveta zapadnúť, sa tak stal človek, ktorý začal odhaľovať jeho zákulisie.

Dá sa po rokoch „temná stránka“ vypnúť

Anderson dnes tvrdí, že počas svojej kariéry bol menej príjemným človekom ako je dnes.

Po odchode z finančného sveta sa snažil tieto návyky zmeniť. Hovorí o väčšej potrebe čestnosti, menšej ochote manipulovať a o tom, že chce byť jednoducho príjemnejším človekom.

Človek tak nemusí byť psychopat, aby sa v práci začal správať ako niekto, komu na ostatných príliš nezáleží. Niekedy stačí prostredie, ktoré si tieto črty žiada.

Možno by tak nemalo ísť firmám o čo najlepšie výsledky. Pretože ak niekto vyhrá každú pracovnú súťaž, ale cestou si zničí svoj tím, možno v skutočnosti vôbec nevyhral.