Každý týždeň organizuje kvízy v 12 podnikoch. Z koníčka si vybudoval vlastný biznis

Z obyčajného záujmu o vedomostné súťaže si postupne vytvoril vlastné povolanie. Matej Mikuš dnes organizuje a moderuje kvízy v Prešove, jeho okolí aj na ďalších miestach východného Slovenska. Týždenne osobne vedie približne päť podujatí a spolupracuje aj s ďalšími moderátormi.

• Čo je pri tvorbe dobrého kvízu najdôležitejšie: vypracovať otázky, nastaviť náročnosť alebo zabaviť publikum?
• Dá sa touto činnosťou uživiť počas celého roka, alebo sú mesiace, keď je záujem výrazne slabší?
• Ako vlastne vyzerá ekonomika tohto povolania – platí vám podnik, súťažiaci alebo fungujete iným spôsobom?
• Zažili ste počas kvízu moment, ktorý vás úplne zaskočil alebo na ktorý dodnes spomínate?
• Čo musí človek vedieť alebo zvládať, ak by sa chcel podobne začať živiť?

Popri klasických vedomostných večeroch pripravuje súkromné akcie, teambuildingy, školské kvízy, hudobné bingo či detektívne večery.

Kvízy ako živobytie

Ku kvízom sa dostal ešte počas vysokej školy. Najprv ich navštevoval ako hráč, neskôr začal premýšľať nad tým, ako celý formát funguje aj z podnikateľského pohľadu. Ešte predtým, ako získal prvý podnik, mal pripravených približne dvadsať kompletných kvízov. Zároveň navštevoval podujatia iných organizátorov po Slovensku a sledoval, ktoré prvky fungujú najlepšie.

Za dvojhodinovým večerom sa podľa neho skrýva podstatne viac práce, ako návštevník vidí. Otázky vznikajú počas celého týždňa, samotná tvorba jedného kvízu zaberie približne päť hodín. K tomu sa pridáva príprava na moderovanie, technika, komunikácia s podnikmi, registrácie, výsledky či propagácia.

Mikuš dnes spolupracuje približne s dvanástimi prevádzkami. To, čo začalo počas školy ako vlastný projekt, sa tak postupne zmenilo na stabilné podnikanie postavené na vedomostiach, súťaživosti a komunite pravidelných hráčov. Poďme sa teda pozrieť na túto zaujímavú cestu podrobnejšie. 

Ako ste sa dostali k tomu, že sa dnes živíte tvorbou a moderovaním kvízov?

Úplne prvý kvíz som zorganizoval počas piateho ročníka vysokej školy. Ku kvízom som sa však dostal už o rok skôr ako hráč. Som dosť súťaživý človek a zároveň mám prirodzene tendenciu premýšľať nad tým, ako veci fungujú aj z biznisového pohľadu.

Počas vysokej školy som už skúšal rozbehnúť viacero projektov s ďalšími ľuďmi, ale viackrát sa stalo, že po úvodnom nadšení začali ostatní uprednostňovať iné veci a povinnosti odkladali. Často som tak nakoniec robil väčšinu práce sám. Vtedy som si povedal, že skúsim vytvoriť niečo, pri čom budem odkázaný hlavne sám na seba.

Ešte predtým, ako som mal dohodnutý jediný podnik, som mal pripravených približne 20 celých kvízov. Nemal som kontakty na prevádzky ani istotu, že mi niekto dá priestor, ale rátal som s tým, že ak príde príležitosť, chcem byť pripravený. Zároveň som si prešiel približne dvadsať rôznych kvízov po Slovensku a sledoval som, čo hráčov baví, čo funguje menej a aké prvky sa opakujú pri najlepších formátoch. Potom som sa snažil tie najlepšie veci spojiť do vlastného konceptu.

Všetky tieto kroky ste zvládli v takom mladom veku bez pomoci? 

Na začiatku sme samozrejme museli prevádzky aktívne oslovovať. Veľmi mi s tým pomohol spolužiak z vysokej školy, ktorý sa pohyboval vo finančníctve a mal oveľa lepšie zvládnuté obchodné telefonáty, prácu s námietkami či samotné predstavenie ponuky. Niekoľko podnikov nám šancu dalo. Niekde sa kvízy uchytili viac, inde menej. Až približne po pol roku sa začali ozývať niektoré prevádzky samy.

Zaujímavé je, že kvízy som síce mal pripravené, ale na začiatku som prakticky nič nevedel o technike. Mixpult, mikrofón či ozvučenie boli pre mňa úplne nové veci. Veľa som si zisťoval aj cez ChatGPT a zvyšok bol metódou pokus-omyl. Postupne som sa to naučil a dnes už si väčšinu technických vecí viem vyriešiť sám.

Aj značka Kvízujeme vznikla pomerne spontánne. Vedel som, že názov nie je to najdôležitejšie, takže som nad ním netrávil týždne. Podobne aj prvé logo vzniklo asi za päť minút. Oveľa viac energie som od začiatku dával do samotného obsahu a toho, aby ľudí kvíz bavil.

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že z kvízov môže byť reálne povolanie, nie iba hobby?

V podstate ešte skôr, ako som zorganizoval svoj prvý vlastný kvíz. Keď som chodil hrávať kvízy, prirodzene som si všímal aj to, ako celý systém funguje. Pri väčších organizátoroch som videl, že na jednotlivé časti majú samostatných ľudí – niekto tvorí otázky, niekto moderuje, ďalší rieši techniku, marketing alebo komunikáciu s podnikmi. Z toho mi bolo jasné, že za tým existuje reálny biznisový model.

Ten je pritom pomerne jednoduchý. Organizátor vyberá vstupné od účastníkov, podnik zvyčajne poskytuje ceny a na oplátku dostane počas večera skupinu zákazníkov, ktorí by tam možno inak neprišli. Už vtedy som teda vedel, že ak sa to podarí robiť vo väčšom rozsahu a pravidelne, dá sa z toho vytvoriť normálne povolanie.

Rozdiel bol v tom, že ja som na začiatku nemal tím ľudí a prakticky všetky úlohy som sa musel naučiť sám. Tvorbu otázok, moderovanie, techniku, komunikáciu s podnikmi, sociálne siete aj organizáciu celého večera.

Počas posledného ročníka vysokej školy som tomu venoval prakticky všetok voľný čas. Spolužiaci po škole oddychovali alebo sa išli zabaviť, zatiaľ čo ja som často hneď po vyučovaní pokračoval v príprave kvízov až do večera.

Nebolo to teda tak, že by som si jedného dňa povedal, že teraz z hobby spravím povolanie. Skôr som už od začiatku vedel, že ten potenciál tam je, a cielene som sa pripravoval na to, aby som ho vedel využiť.

Ako vyzerá váš bežný pracovný týždeň a koľko času zaberie príprava jedného kvízu?

Ako moderátor osobne robím kvízy približne päťkrát do týždňa. Zároveň spolupracujem aj s ďalšími moderátormi, pretože v niektoré dni prebiehajú kvízy na viacerých miestach naraz a fyzicky by som ich všetky nestihol. Jediný deň, keď momentálne spravidla neprebieha žiadne podujatie, je nedeľa.

Okrem pravidelných kvízov robím aj súkromné akcie, teambuildingy či kvízy na školách, kde ma viackrát oslovili priamo samotné školy. Popri tom organizujem aj hudobné bingo a detektívne večery, pri ktorých sa tímy snažia odhaliť vraha. Hlavnú časť mojej práce však stále tvoria klasické vedomostné kvízy.

Samotný večer trvá približne dve hodiny, ale práca okolo neho je výrazne dlhšia. Do podniku musím prísť skôr, pripraviť odpoveďové hárky, perá, techniku a celé stanovište. Po skončení zase všetko rozobrať a zbaliť. Pred každým kvízom mi približne dve hodiny zaberie aj samotná príprava na moderovanie. Nestačí mi totiž iba prečítať otázku a povedať správnu odpoveď. Chcem, aby sa ľudia pri kvíze nielen zabavili, ale aby sa hravou formou aj niečo nové dozvedeli. Preto sa ku každej otázke snažím pripraviť si jednu či dve stručné zaujímavosti. Niekedy je práve skrátenie najťažšie, pretože o téme by sa dalo rozprávať päť minút, ale ja z nej potrebujem vybrať iba pár najzaujímavejších viet, aby to nikoho neunudilo.

Pred večerom tiež kontrolujem registrácie, počty tímov, pripravujem si správne odpovede na kontrolu hárkov a nastavujem systém výsledkov v reálnom čase. V jednej prevádzke momentálne testujem aj rozšírenejší systém s ligou, virtuálnou menou a rôznymi titulmi či odmenami. Hráči môžu získavať mince za výsledky alebo splnenie určitých úloh a následne ich používať napríklad na nápovedy, bonusy alebo možnosť vybrať si tému do ďalšieho kvízu. Ak sa tento systém osvedčí, rád by som ho postupne rozšíril aj ďalej.

Ide tu teda o pravidelnosť a rutinu…

Áno, každý týždeň pripravujem približne dva nové kvízy. Jeden celý kvíz mi v deň samotnej tvorby zaberie približne päť hodín, ale reálne sa pripravuje oveľa dlhšie. Materiál zbieram priebežne počas celého týždňa. Keď niekde narazím na zaujímavý fakt, článok alebo tému, uložím si ho a neskôr z neho vytvorím otázku. Až potom si k tomu dohľadávam ďalšie informácie a snažím sa všetko poskladať tak, aby bol výsledný kvíz čo najpestrejší.

Práve pestrosť je pre mňa dôležitá. Keď som kedysi chodil hrávať iné kvízy, často som si všimol, že aj pri všeobecných kvízoch bolo cítiť, ktoré oblasti sú autorovi najbližšie. Z tých bývali otázky náročnejšie a z ostatných skôr základné. Ja sa snažím vedome pripravovať aj témy, v ktorých sám nie som doma, aby mal každý typ hráča počas večera chvíľu, keď si povie: toto je konečne moja oblasť.

A potom je tu množstvo práce, ktorú hráč priamo nevidí. Po každom kvíze pripravujem report, zverejňujem fotografie, výsledky a registráciu na ďalší termín, vytváram prihlasovacie formuláre, pripravujem plagáty a reklamy na sociálne siete a komunikujem s prevádzkami. Práve marketing je asi moja najmenej obľúbená časť práce. Oveľa radšej tvorím samotný kvíz. Aj pri grafike dnes využívam umelú inteligenciu, ale snažím sa, aby výsledok nepôsobil ako jeden z množstva generických AI plagátov, ktorých je dnes na internete veľa.

Takže keď niekto vidí dvojhodinový kvíz, v skutočnosti je za ním niekoľkonásobne viac času. Moderovanie je vlastne iba tá časť práce, ktorú ľudia reálne vidia.

Odkiaľ čerpáte námety na otázky a ako si overujete, že ste ich zvolili správne?

Námety čerpám prakticky odvšadiaľ. Čokoľvek ma počas dňa zaujme, si zapíšem alebo odložím a neskôr sa k tomu vrátim pri tvorbe kvízu. Často sa cielene venujem aj témam, ktoré mi prirodzene až tak nejdú alebo ma kedysi vôbec nebavili. Je to trochu forma sebavzdelávania – nútim sa čítať aj o oblastiach, ktorým by som sa inak možno vyhol, a práve vďaka tomu mám dnes aspoň základný prehľad naprieč veľmi rozdielnymi témami.

Paradoxne venujem často viac času práve oblastiam, v ktorých sa necítim najsilnejší. Aj preto sa potom obsah kvízov prirodzene vyvažuje a nie je postavený len na témach, ktoré mám osobne rád.

Pri overovaní sa snažím ísť čo najviac po relevantných a dôveryhodných zdrojoch, často aj zahraničných. Rád sledujem napríklad výskumy univerzít a niekedy ich výsledky zakomponujem aj do otázok. Najčastejšie sa to hodí pri tipovacích otázkach, kde tímy odhadujú konkrétne číslo a vyhráva ten, kto je najbližšie.

Samozrejme, nie všetko treba overovať rovnakým spôsobom. Ak informácia pochádza priamo z dôveryhodného a autoritatívneho zdroja, často to stačí. Ak však na niečo narazím na sociálnych sieťach, YouTube alebo na menej známom webe, to vždy overujem aj inde.
Umelú inteligenciu na samotnú tvorbu otázok vo väčšine prípadov nepoužívam. Už pomerne ľahko rozoznám kvízy, ktoré sú celé vytvorené cez AI, pretože majú často veľmi podobný štýl a otázky pôsobia genericky.

To je pravda, ale na druhej strane – asi je možné využiť ju aj pri tejto práci. Je to tak aj u vás? 

AI mi výrazne uľahčuje prácu ako pomocný nástroj. Napríklad, keď potrebujem otázku lepšie sformulovať alebo si rýchlo spraviť prehľad o téme, ktorú vôbec nepoznám. Ak mám napríklad pripraviť otázky o seriáli, ktorý som nikdy nevidel, alebo o videohre, ktorú som nehral, viem si pomocou hlbšieho vyhľadávania získať základné body, od ktorých sa odrazím. Aj tie si však následne overujem z ďalších zdrojov.

AI vnímam skôr ako dobrého pomocníka než ako niekoho, komu by som slepo zveril výsledok. Dokáže veľmi dobre šetriť čas, ale zároveň vie byť sebavedomo nepresná a pri kvízoch si chyby nechcem dovoliť.

Veľa námetov vzniká aj úplne spontánne. Asi je to už trochu pracovná deformácia, ale niekedy mi len tak napadne zaujímavý koncept otázky alebo otázka, na ktorú by som sám chcel poznať odpoveď. Vtedy si ju hneď zapíšem a keď príde deň tvorby kvízu, všetky tieto poznámky, nápady a materiály spojím dohromady. 

Čo je pri tvorbe dobrého kvízu najdôležitejšie: vypracovať otázky, nastaviť náročnosť alebo zabaviť publikum?

Podľa mňa je to kombinácia všetkého. Nestačí mať len dobré otázky, ak je celý kvíz príliš ťažký, a rovnako nestačí iba zabávať publikum, ak samotný obsah nemá kvalitu.

Keď som začínal, dosť mi prekážali veľmi jednoduché a generické otázky, pri ktorých väčšina ľudí poznala okamžite odpoveď. Chcel som preto robiť čo najoriginálnejšie otázky. Lenže som postupne zistil, že som to niekedy prehnal opačným smerom. Otázky síce boli zaujímavé, ale zároveň príliš náročné a časť hráčov to skôr odrádzalo.

Naučil som sa, že originalita nemusí znamenať vysokú náročnosť. Aj pomerne jednoduchá vedomosť sa dá podať tak, aby bola otázka nápaditá, mala dobrý kontext, alebo hráča prinútila chvíľu premýšľať. Dnes sa preto snažím, aby bola väčšina otázok zvládnuteľná a iba menšia časť výrazne náročnejšia. Orientačne mi dáva zmysel pomer približne 70 ku 30 – teda aby pri väčšine otázok mali tímy reálnu šancu uspieť a zároveň tam zostali otázky, ktoré odlíšia najsilnejšie tímy od tých ostatných.

Je podľa mňa dôležité, aby mal hráč počas večera pravidelne pocit úspechu. Ak tím desať otázok po sebe nevie nič, veľmi rýchlo ho to prestane baviť. Na druhej strane, ak vie každý všetko, zmizne súťaživosť a napätie.

Kvízy sú síce novým fenoménom, na druhej strane však pokračujú v určitej tradícii. Ľudia sa chcú večer zabaviť, to je to hlavné.

Súhlasím, veľkú úlohu hrá aj zábava. V moderovaní sa v tomto smere stále snažím zlepšovať, ale humor sa dá dostať už do samotného obsahu. Mali sme napríklad tému Legendy slovenského internetu a na Silvestra či prvého apríla sme robili úplne netradičné, miestami až absurdné kvízy, kde zámerne nefungovala klasická logika otázok a odpovedí. Ľudí to bavilo práve preto, že to bolo niečo úplne iné.

Pri humore je však podľa mňa potrebné byť opatrný, pretože je veľmi subjektívny. To, pri čom sa jeden stôl smeje, môže druhému pripadať úplne nezaujímavé. Preto sa snažím, aby humor bol skôr bonusom a nie jedinou vecou, na ktorej celý kvíz stojí.

Pre mňa je teda dobrý kvíz taký, pri ktorom sa ľudia zasmejú, niečo nové sa dozvedia, zažijú pocit úspechu, ale zároveň majú aj pár momentov, keď si povedia: toto bolo fakt ťažké.

Koľko podnikov v Prešove s vami spolupracuje a ako takáto spolupráca pravidelne začína?

Celkovo som spolupracoval približne s pätnástimi podnikmi, pričom dnes pokračuje spolupráca asi s dvanástimi z nich. Nie všetky sú priamo v Prešove – kvízy robíme aj v ďalších obciach v okrese, ako aj v Košiciach a okolí. Pri troch prevádzkach sa spolupráca skončila, v jednom prípade podnik úplne zanikol a v ďalších išlo skôr o technické a organizačné problémy.

Na začiatku som podniky oslovoval najmä ja, dnes je to už často opačne a ozvú sa samy. Keď už máte za sebou viacero fungujúcich spoluprác a výsledkov, je pre prevádzku jednoduchšie predstaviť si, ako môže takýto večer fungovať aj u nich.

Stále však podniky oslovujem aj aktívne, najmä keď vidím miesto, kde podobný formát ešte nie je. Paradoxne je dnes niekedy jednoduchšie rozbehnúť kvíz v menšej obci ako priamo v Prešove. V Prešove je už pomerne veľa organizátorov a kvízov, takže ide o dosť konkurenčné prostredie. V obci, kde pravidelný kvíz ešte neexistuje, môže byť oveľa väčší priestor vytvoriť si stabilnú komunitu hráčov.

Samotná spolupráca väčšinou začína tým, že si s prevádzkarom vysvetlíme, ako celý model funguje, akú kapacitu má podnik, aký deň by dával zmysel a čo od toho očakáva. Potom sa spraví prvý termín a veľmi rýchlo sa ukáže, či si tam kvíz nájde svoje publikum.

Dá sa touto činnosťou uživiť počas celého roka, alebo sú mesiace, keď je záujem výrazne slabší?

Určite sa tým dá uživiť počas celého roka, dokonca aj v slabších mesiacoch. Často sa hovorí, že leto býva pre podobné podujatia horšie, ale ja som zatiaľ nepozoroval nejaký jednoznačný sezónny trend. Niekedy príde slabší mesiac úplne nečakane a inokedy funguje veľmi dobre aj obdobie, od ktorého by som to možno nečakal.

U mňa sú finančne slabšie skôr mesiace, keď raz za pol roka vyhodnocujem ligové súťaže v jednotlivých podnikoch. Vtedy nakupujem špeciálne ceny pre najlepšie tímy, takže mám prirodzene vyššie náklady. Aj napriek tomu však celý model dokáže fungovať.

Pri podnikaní je podľa mňa zároveň veľmi dôležité nemať nastavený život tak, že človek potrebuje každý mesiac zarobiť presne určitú sumu, inak začne byť pod veľkým tlakom. Preto považujem za dôležitú finančnú rezervu.

Veľmi mi v tomto pomohlo, že som už pred niekoľkými rokmi začal investovať. Ešte počas vysokej školy som si veľa vecí radšej odoprel a časť peňazí pravidelne odkladal a investoval. V podobnom režime pokračujem aj dnes. Je to blízke myšlienke FIRE, teda postupného budovania finančnej nezávislosti.

Za tie roky sa už vytvorila určitá rezerva, takže aj keby mi na nejaký čas výraznejšie vypadol príjem, nemusím okamžite panikáriť alebo meniť to, čo robím. A práve táto psychická pohoda je pre mňa pri podnikaní možno ešte hodnotnejšia ako samotné číslo na účte.

Ako vlastne vyzerá ekonomika tohto povolania – platí vám podnik, súťažiaci alebo fungujete iným spôsobom?

V každom podniku je spolupráca nastavená trochu inak, ale pri pravidelných kvízoch fungujem najmä na vstupnom od hráčov. Každý účastník zaplatí štartovné, čo sa dá prirovnať k vstupenke na kultúrne alebo zábavné podujatie. Rozdiel je v tom, že okrem samotného programu má zároveň možnosť súťažiť a vyhrať ceny.

Podnik mi pri pravidelných kvízoch spravidla neplatí honorár. Jeho benefitom je najmä to, že kvíz privedie do prevádzky ľudí, ktorí tam počas večera sedia, objednávajú si a často sa pravidelne vracajú. Podnik zase podľa konkrétnej dohody poskytuje napríklad priestor alebo ceny pre hráčov. Niekde do cien prispievam aj ja, aby boli pre tímy dostatočne zaujímavé a úroveň podujatia neklesala.

Inak to funguje pri súkromných akciách, teambuildingoch alebo podobných podujatiach. Tam si organizátor objedná celý kvíz ako službu a platí mi priamo za jeho prípravu a realizáciu.

Samozrejme, nie všetko robím iba s ohľadom na zárobok. Viackrát som pripravil kvíz aj bez nároku na odmenu alebo som po skončení hlavného programu pridal ešte nejaký bonusový kvíz jednoducho preto, aby sa ľudia zabavili. Stále platí, že ma to v prvom rade baví.

Z nákladov ide významná časť najmä na reklamu. Keď rozbieham nový podnik alebo nový termín, potrebujem dostať informáciu medzi ľudí. Keď sa postupne vytvorí stabilná skupina hráčov, reklamu môžem znižovať a pri niektorých prevádzkach ju časom úplne vypnúť.

Ďalšie náklady sú technické – káble, adaptéry, mikrofóny či ďalšie vybavenie. Nekupujem ho len pre seba, ale zabezpečujem potrebné veci aj moderátorom, ktorí pre mňa jednotlivé kvízy vedú. Ekonomicky je to teda pomerne jednoduchý model, ale funguje najmä vtedy, keď sa podarí vytvoriť komunitu ľudí, ktorí sa na kvízy pravidelne vracajú.

Aké typy otázok majú ľudia najradšej a pri ktorých témach dokážu najviac diskutovať? 

Keďže mám rád dáta, už na začiatku som si medzi účastníkmi mojich kvízov robil vlastný prieskum, aby som zistil, ktoré typy otázok ich bavia najviac a ktoré menej. Presné výsledky si už dnes nepamätám, ale ak si dobre spomínam, veľmi dobre vychádzali filmy a seriály a tiež rôzne logické úlohy. Na opačnom konci bola skôr história.

Zároveň som si na kvízoch, ktoré som navštevoval ako hráč, všimol jednu vec. Autori sa často prirodzene držia oblastí, v ktorých sa sami cítia silní, a niektoré odbory sa potom objavujú veľmi málo. Typickým príkladom je podľa mňa chémia. Keď už sa objaví, často ide len o značku prvku alebo veľmi základný chemický vzorec.

Práve preto som sa snažil naučiť aspoň základy aj z oblastí, ktoré mi prirodzene neboli blízke. Chémiu som mal napríklad na strednej len raz do týždňa a na vysokej vôbec, ale aj tak som si ju postupne dopĺňal. Vďaka tomu sa dnes snažím robiť aj chemické otázky, ktoré nie sú len typu „akú značku má tento prvok?“ alebo „čo má vzorec NaCl?“, ale majú nejaký zaujímavejší kontext.

Najväčšie diskusie paradoxne nevznikajú vždy pri najťažších otázkach, ale skôr pri takých, kde je formulácia hraničná, alebo kde môže existovať viac interpretácií. Pri takom objeme otázok sa samozrejme občas stane aj chyba. U mňa sa najviac problematických situácií objavilo asi pri témach zo stavebníctva, kde som niekedy narazil na nejednoznačnú terminológiu alebo formuláciu.

Aj preto sa snažím byť pri každom kvíze pripravený nielen na samotnú správnu odpoveď, ale aj na možné námietky. Keď sa niekto ozve, nechcem len povedať „takto to mám napísané“, ale vedieť vysvetliť, z čoho som vychádzal. A ak zistím, že bola otázka naozaj nejednoznačná alebo chybná, nemám problém to uznať.

Zažili ste počas kvízu moment, ktorý vás úplne zaskočil alebo na ktorý dodnes spomínate?

Drvivá väčšina kvízov má veľmi príjemnú a priateľskú atmosféru. Ľudia sa bavia, smejú a práve toto je jedna z vecí, ktoré mám na tej práci najradšej. Samozrejme, za tie roky sa objavili aj výnimočné situácie, keď som bol svedkom slovnej potýčky alebo dokonca fyzického konfliktu, ale to sa stalo možno trikrát a rozhodne to nie je niečo, čo by bolo pre kvízy typické.

Oveľa radšej spomínam na vtipné momenty. Jeden z nich si asi budem pamätať navždy. Máme tím, ktorý sa volá Bohovia malých bodov, a raz som ich pri vyhlasovaní úplne nechtiac prečítal ako Bohovia malých mozgov. Bolo to naozaj len prerieknutie, ale v tej sekunde vybuchla smiechom prakticky celá miestnosť.

Presne takéto neplánované situácie často vytvoria najlepšiu atmosféru. Môžete mať celý večer detailne pripravený, ale napokon si ľudia najviac zapamätajú niečo, čo vôbec nebolo v scenári.

Čo musí človek vedieť alebo zvládať, ak by sa chcel podobne začať živiť?

V prvom rade ho tá činnosť musí naozaj baviť. Ja som kvízy rád hrával ešte predtým, ako som ich sám začal organizovať, a postupne som si uvedomil, že nechcem stráviť väčšinu života prácou, ku ktorej nemám vzťah. Keď má človek niečomu venovať veľkú časť svojho dňa a má to robiť dlhodobo, samotná vidina zárobku podľa mňa nestačí.

Pre mňa je veľkým benefitom aj to, že ma táto práca núti neustále používať hlavu. Po škole sa človek veľmi ľahko dostane do režimu, v ktorom opakuje podobné činnosti stále dookola a už nemá taký prirodzený tlak učiť sa nové veci ako počas skúškového obdobia. Mozog je pritom prirodzene nastavený tak, aby šetril energiu, takže ak človeka nič nenúti uvažovať nad novými problémami, často si vyberie pohodlnejšiu cestu.

Pri tvorbe kvízov mám presný opak. Každý týždeň sa dostávam k témam, o ktorých som predtým vedel veľmi málo alebo vôbec nič. Raz čítam o histórii, potom o prírodných vedách, hudbe, športe, filmoch alebo o nejakej veľmi špecifickej oblasti. Neustále teda nasávam nové informácie a vnímam to ako jeden z najväčších benefitov tejto práce. V tomto smere mi to trochu pripomína prácu učiteľa, pretože aj tam človek zostáva neustále v kontakte s vedomosťami, hoci ja mám výhodu v tom, že témy môžem meniť prakticky každý deň. 

Určite to má niečo spoločné. Táto práca si však vyžaduje aj určitú komplexnosť. Vnímate to takisto? 

Samozrejme, nestačí iba vedieť vytvárať otázky. Človek musí zvládať vystupovanie pred ľuďmi, komunikáciu s podnikmi, organizáciu, techniku, marketing a občas aj riešenie problémov priamo na mieste. Veľa vecí sa však dá naučiť postupne. Ja som napríklad na začiatku prakticky nevedel pracovať s ozvučením a dnes je to už bežná súčasť mojej práce.

A asi najdôležitejšie je nezostať stáť na mieste. Myslím si, že keby som niekoľko rokov robil úplne rovnaký formát bez zmien, časom by to prestalo baviť nielen hráčov, ale aj mňa. Preto skúšam nové veci, tvorím nové systémy, hudobné bingo, detektívne večery či rôzne herné prvky. Práve to, že sa to stále vyvíja, je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo ma to stále neprestalo baviť.

Kam by ste chceli svoju kariéru posunúť ďalej – viac miest, vlastná značka, veľké podujatia alebo úplne iný formát?

Čoraz viac ľudí dnes organizuje kvízy, takže sa určite rád posuniem aj do ďalších prevádzok. Zároveň si však uvedomujem, že tento model sa nedá rozširovať donekonečna. Preto ma lákajú aj iné formáty a chcem pridať najmä virtuálny zážitok.

Ako som už spomínal, mám webovú stránku, na ktorej ľudia sledujú výsledky a pracujú aj s virtuálnou menou. Práve na tejto časti chcem ďalej pracovať. Už teraz je navyše v beta verzii dostupná online vedomostná hra, ktorú si môžete zahrať z domu proti iným hráčom alebo robotom.

Hráči v nej získavajú ELO body podľa toho, ako sa im darí, umiestňujú sa v rebríčku a získavajú virtuálne mince. Súčasťou hry sú aj turnaje, ktoré som testoval s neregistrovanými používateľmi, najmä s účastníkmi kvízov, a podľa ich reakcií ich to celkom bavilo, z čoho mám veľkú radosť. Už dnes si môžete založiť hru a zahrať si s kamarátom o to, kto dopadne lepšie.

Zatiaľ som túto novinku nikde výraznejšie nepropagoval. Dostupná je na stránke kvizujeme.netlify.app, no čoskoro by mala byť aj na kvizujeme.sk. Ešte ma čaká množstvo úprav a následne ju chcem predstaviť aj na sociálnych sieťach.

Pravidlá sú pomerne jednoduché. Jedna hra pozostáva z dvoch kôl. V prvom kole je k dispozícii desať tém, ktoré sa náhodne zobrazia. Hráči sa striedajú vo výbere témy a zároveň určujú, koľko bodov chcú vsadiť. Po skončení kola vyberajú súperi tému pre svojho protivníka. Vyhráva ten, kto má na konci viac bodov.

Ako som spomínal, hra už v určitej počiatočnej fáze funguje a môžete si ju vyskúšať.

Bude to teda výhradne o kvízoch?

To nie. Aj keď ma táto práca baví a chcem ju ďalej rozvíjať, nechcem svoje podnikanie postaviť iba na jednej oblasti. Človek nikdy nevie, ako sa trh alebo jeho vlastná situácia v budúcnosti zmení, preto považujem za rozumné postupne si vytvárať aj ďalšie zdroje príjmu a skúseností.

Momentálne sa preto venujem aj AI automatizáciám. Vidím veľký priestor najmä v tom, ako môžu firmám a menším podnikateľom zjednodušiť administratívu, komunikáciu či opakujúce sa procesy, ktoré im dnes zaberajú veľa času. Už mám vyhliadnutých niekoľko podnikov, ktorým by som chcel takéto riešenia ponúknuť a ukázať im na konkrétnych príkladoch, kde im môže automatizácia ušetriť čas a zjednodušiť fungovanie.

Dlhodobo teda nechcem zostať iba pri jednom formáte. Kvízy sú momentálne základom toho, čo robím, ale zároveň sa snažím budovať viacero oblastí, ktoré sa môžu postupne rozvíjať vedľa seba.