KOMENTÁR Lucie Ďuriš Nicholsonovej: Také malé paradoxy

Autorka je europoslankyňa.

O čom vlastne hovoríme, ak hovoríme o štáte? Napríklad, keď hovoríme o tom, že „v tomto štáte je možné všetko“ alebo „v tomto štáte existuje spravodlivosť len pre vyvolených“ alebo „ak v tomto štáte nekradneš, okrádaš svoju rodinu“ (k tomu poslednému ma inšpiroval kajúcnik Makó, ktorý je inak pekný grázel, ale naše médiá inšpiruje natoľko, že sa idú potrhať kto mu dá väčší priestor. Pre mňa nepochopiteľné. Ale ako píšem vyššie, v tomto štáte je naozaj možné všetko). 

Štát je abstraktný.  

Čo takto hovoriť o nás, o ľuďoch? O občanoch, o voličoch? Dávame no-name politikom do rúk štátnu moc, z večera do rána. Rozhodujeme o tom, či budú v národnom parlamente sedieť fašisti, alebo prázdne teliatka čľapkajúce sa v tatranských vodopádoch.

Občas je dobré nastaviť si zrkadlo, poupratovať pred vlastným prahom. Občas je dobré pripomenúť si, čo všetko sme schopní chápať ako default. Ako normál.   

Veksláka, ktorý má deti s desiatimi rôznymi ženami, rešpektujeme ako bojovníka za tradičnú rodinu. Ženu, ktorá musí alebo chce podstúpiť interrupciu, by sme ochotne zavreli do väzenia. Poprípade upálili na hranici. Vrahyňa detí to je.

Politikov, ktorí získali svoje diplomy podvodom, rešpektujeme na čele štátu. Odmietame ale počúvať vedcov a odborníkov s niekoľkými titulmi, ktorých nám závidí svet. Ten vekslák z úvodu, ktorý má ešte aj opajcnutú diplomovku, ani ako predseda NR SR nedokáže počúvať odborníkov a chrániť krajinu. Počúva radšej názor pomýlených antivaxerov a chráni si vlastný politický zadok. 

Vraha, ktorý zabije Filipínca uprostred mesta, pošlú súdy do väzenia na 8 rokov. No a čo? Veď to bol Filipínec, nie Slovák. Mladého chalana, ktorý sa nedokáže poučiť a v podmienke má u seba kôpku trávy, pošlú natvrdo sedieť na 12,5 roka. Tak mu treba, feťákovi, drogy sú nebezpečenstvo pre spoločnosť – napíše na sociálnu sieť hlavohruďový chlapík s poldecákom v ruke.

Nedáme si do seba pichať farmaceutickými spoločnosťami vyrobené jedy proti Covidu. My sme tu doma. Toto sú naše telá. Of course. Ale v čase smršte juhoafrickej mutácie opustíme nafukovacie bazény na dvorčeku a s lacno nakúpenými letenkami odletíme na Zanzibar, s antimalarikami a s vakcínou proti žltej zimnici. A, samozrejme, so slivkou na vypálenie afrických červov. 

Z úchyláka, ktorý pred 13-ročným dievčaťom masturbuje vo vlaku, urobíme obeť. To dievča bolo predsa veľmi vyzývavo oblečené. A ešte si ho pri tom aj nakrúcala, to ona je úchylná. A pokojne prijmeme rozprávku strýka Orbána o tom, že lesby a gayovia sú pedofili a treba ich vygumovať.  

Tie predošlé Ficove vlády boli jedna veľká katastrofa. Rozbili nám krajinu na súčiastky, rozkradli, čo mohli, a vytvorili ovzdušie, v ktorom bolo možné zavraždiť investigatívneho novinára a jeho snúbenicu. Táto vláda nám zobrala poslednú nádej, že môže byť aj lepšie. Je ťažké nájsť pozitívne slová, keď sa človek pozerá na to, čo od začiatku stvárajú.

Kilá slovenského hejtu si bezpochyby zaslúži každý jeden z nich (okrem Lengvarského, podľa mňa). 

Ale občas, občas je naozaj dobré poupratovať si pred vlastným prahom. Akí sme? Aký sme národ? Akí sme voliči? Aké máme hodnoty? 

Tí hore sú len smutným zrkadlovým odrazom ľudí dolu. Verím, že existuje veľmi jasná paralela medzi tým, že namiesto dieťaťa chránime úchylka, a tým, že sme schopní uveriť, že Boris Kollár je bojovník za tradičnú rodinu. 

Jeden politický bard mi raz povedal, že občas, vždy pred voľbami, by bolo dobré vymeniť národ.

Ja stále dúfam, že sa ten náš národ dokáže zmeniť sám. Postupnými generačnými výmenami. Aj keď s každým protestom antivaxerov pred prezidentským palácom som čoraz menší optimista. 

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.