Konšpirátori sú sebci a ja s nimi. Pokazili mi môj obľúbený seriál (KOMENTÁR)

pjimage (15)
Unsplash/Markus Winkler, Marija Zaric

Šokujúce odhalenie na úvod. S konšpirátormi mám jednu vec spoločnú. Už si o nich počul nie? Hrdinsky bojujú za svätý grál „praudy“ vo vojnových zákopoch sociálnych sietí, vyhýbajú sa smrteľným projektilom argumentácie hedonistických liberálov a ich pracovným nástrojom sú nekompromisné klávesnice a gramatické pasce. Konšpirátori.

No okrem toho sú aj strašní sebci. Prečo? No možno by si to na prvý pohľad nepovedal, no nerobia to preto, že chcú upratať tento svet. Robia to z čisto sebeckých dôvodov, a to preto, že sa im skrátka páči ten pocit, že sú niečím viac. Elitou, ktorá pozná „zdrojový kód“, a majú kľúč od truhlice plnej špinavých trenclí slobodomurárov. Odkiaľ to viem? No, k sebectvu mám tiež blízko.

Mám na problematiku viacero pohľadov, objektívnych aj subjektívnych. Mohol by som napísať esej, prečo je konšpirátorský fach škodlivý. Pokojne aj bez emócií. No jedna vec ma na ľuďoch obľubujúcich a šíriacich dezinformácie a konšpirácie fakt štve. Á, áno, ten dôvod je čisto sebecký.

Neznesiteľná ľahkosť konšpirátorstva

Je to ľudské. Hovorím o socializácii. Ľudia skrátka radi niekam patria, vyhľadávajú určité uzavreté skupiny, kluby, ktoré patria len im. Ide o ten pocit, že si niečoho súčasťou, a to je na nezaplatenie. Ten pocit tvojej existencii dodáva akýsi punc plastickosti a hobby váhu. Je to cool a aj sexy. Teda aspoň v tvojich očiach.

Niekto sa skrátka stane vášnivým cyklistom, po robote si dá stovečku do Hainburgu a potom s tým píli uši kamošom na párty. Iný zase patrí do klubu priateľov Twilightu. Oukej, proti gustu… Niekto sa napríklad oblečie za Legolasa zo Stredozeme, natiahne tetitvu na elfský luk a venuje sa cosplayovému remeslu.

No a niekto zase zapratáva internet hnojom. Klub ako klub nie? No nie. Skrátka, kluby dodávajú našej existencii určitú dôležitosť. Robíme úplne niečo iné ako ostatní, a to je super. U šíriteľov dezinformácií toho najhrubšieho zrna tu prichádza aj pridaná hodnota v podobe „členstva“ v úzko profilovanej skupine, ktorá prekukla celosvetové sprisahanie. Akoby povedala moja babka v záhone s jarnou cibuľkou: „Myslia si, že majú patent na pravdu.

Stačí sa obliecť do „protibulšitovej“ kombinézy a nazrieť do jednej z takých miestností na Facebooku. Ja som nedávno narazil na status Mareka Géciho z ultrakonzervatívneho Života, v ktorom hundral nad tým, že „zlý“ Facebook ho cenzuruje, a dokonca utrúsil aj termín totalita. No či on vie, čo je totalita, je naozaj otázne. No, ako by povedala moja starká, ktorá sa už presunula k mrkve: „Ništ nevie.“

Pod Géciho žalospevom ale vidieť zaujímavý fenomén, ktorý sa Facebookom šíri ako tancujúce škrečky predvianočným YouTubom. Komentujúci, samozrejme, majú pre politika viacero rád. Užívatelia sa na Facebooku sťažujú, že ich Facebook cenzuruje. To mi nejak nevychádza, akoby povedal klasik. Skrátka, všetci politikovi Marekovi radia nech Facebook opustí a dá prednosť iným sociálnym sieťam, ako napríklad Telegramu či ruskému Vkontakte. A áno, je faktom, že podobne zmýšľajúci jedinci v určitom množstve presedlajú na iné platformy, ale tá forma, s ktorou to prezentujú u Géciho, u mňa skrátka vyvoláva úsmev. 

Neviem si pomôcť no vizualizujem si scénku, v ktorej Géci narieka v postrannej mestskej uličke nad tým, ako mu Facebook drží nôž pri krku, ak povie čo i len jedno slobodné slovko. Zrazu z tieňa vyjde záhadná postava v kapucni, komentujúci číslo 213 a tajomným chraplákom prednesie: Skús VKontakte. A postava, diskutujúci 213, sa osudovo stratí v impresionistickej hmle a zapadajúcom slnku. 

Nuž skrátka u komentujúcich, najmä v skupinách s podobným obsahom, to skrátka srší elitárstvom a túžbou vedieť viac ako ostatní. No pravda je taká, že nevedia viac, určite nevedia viac ako odborníci pracujúci na vakcínach proti ochoreniu Covid-19. Nevedia viac ani ako lekár, ktorý na covidovom oddelení opäť nasadil ďalšiemu pacientovi pľúcnu ventiláciu. Dokonca nevedia viac ani ako moja babka, ktorá má za sebou druhú dávku vakcíny a čakanie na tretiu si kráti strihaním marhule v záhrade. A čo teda vedia? „Ništ“ Díky, babi. 

Konšpirátori a dezinformátori sú skrátka sebci, ktorí si neuvedomujú alebo si nechcú uvedomovať, že ich „boj“ vie narobiť naozaj veľké škody. A nemyslím tým, že vďaka ich sofistikovane vystavanému komentáru pod statusom Mariana Kotlebu sa diabolský plán Billa Gatesa na ovládnutie sveta rozletí ako domček z kariet. Nie. Jeden komentár vie spustiť lavínu, ktorá napríklad prinúti človeka vmasírovať si Ivermektín do srsti. Oukej, to bol vtip. Každý predsa vie, že sa musí vmasírovať do peria. Čo už ale nie je úsmevné, je fakt, že podobný komentár vie odradiť napríklad tvojich starých rodičov od očkovania, a to už je vcelku problém.

Dieťa deväťdesiatok: Kazety, telka a Akty X

Tu sa už dostávame oblúkom k môjmu sebectvu. A z mudrovania prechádzame do prízemnejšej roviny. Som dieťa 90. rokov. Vlado Mečiar či Miky Černák mi vtedy veľa nehovorili, takže som mal detstvo vcelku pokojné, až by sa dalo povedať, že idylické. Taktiež som bol dieťa VHS-iek a televízie. Stále som čumel do bedne, zapisoval hlášky zo Smrtonosnej pasce do denníčka a vstával o šiestej ráno, aby som stihol pozrieť Robocopa v rozmlátenom videoprehrávači predtým, ako vstanú rodičia. Okrem toho, že deväťdesiatky boli pre mňa érou lacnej, no štýlovej televíznej zábavy, bola to éra popularizácie konšpiračných teórií.

V čase bez sociálnych sietí sa tak šírenie podobne úsmevných dezinformačných blábolov obmedzilo najmä na analógové nosiče v podobe obskúrnych magazínov na lacnom papieri. V tom čase skrátka konšpirácie u mladého chalana vyvolávali určité vzrušenie a neskôr aj určitý nostalgický úsmev. Presne tak, patril som do toho exkluzívneho klubu. Ako fakt, naozaj som si založil privátny konšpiklub.

Samozrejme, horúca tematika konšpirácií, ako ufo, tieňové vlády či tajné sprisahania, inšpirovali aj televíznu produkciu. Slovenskú ranú postkomunistickú komerčnú televíziu Markíza tak po zotmení ovládli napríklad dnes už megakultové Akty X.

Skrátka som miloval špičkovanie ústrednej dvojice v podaní charizmatického Davida Duchovneho a Gilian Andresonovej. Okrem iného samotné konšpiračné teórie s nadhľadom rozpitvávali, a to dokonca často aj bez veľkej dávky pátosu. Seriál síce často zaťal do živého hororovou estetikou, no zároveň z univerza konšpirácií vyextrahoval to najdôležitejšie: zábavu. Jednoducho, Akty X k deväťdesiatkam patrili ako neznalosť IT technológií k Stanislavovi Mizíkovi…

Časom som ale u seba začal badať určitý trend. Rád som sa k môjmu obľúbenému seriálu vracal, dával som si víkendové maratóny celých sérií a synchrónne s Mulderom hryzkal slnečnicové semienka. Časom ale sociálny priestor ovládli sociálne siete a tie zase zvláštny fenomén konšpirátorov a dezinformátorov.

No nešlo o úsmevné eskapády známe od dvojice vyšetrovateľov z televíznej obrazovky. Tieto boli akési nepríjemné, toxické a dosť často mi liezli na nervy. Konšpirátori na sociálnych sieťach neboli ako Mulder s plagátom na stene „I want to believe“ operujúci faktami. Facebookoví „Mulderovia“ nového tisícročia jačali, penili, rozdrapovali sa a dosť často operovali skôr vyhrážkami. Naozajstný strop ale, samozrejme, dosiahli až za korona čias. Podobná pôda pre nich bola totižto viac než úrodná.

Postupne tento jav ovplyvnil aj moje Akty X maratóny. Sledovanie obľúbeného seriálu zrazu nabralo akúsi trpkú príchuť. Skrátka som sa na môj obľúbený seriál nevedel už pozerať rovnako a začal som sa hanbiť, že pozerám niečo, čo vôbec rozoberá konšpiračné teórie. Trochu hlúpe, viem.

Niekto by mohol povedať, že moja nechuť je iracionálna, a naozaj do bodky s tým musím súhlasiť. Ale ľudia robia iracionálne veci, napríklad sa boja čiernych psíkov s bielymi bodkami alebo si myslia že vo vakcínach na Covid sú nanoroboti s guľometmi.

Skrátka som sebec. A to preto, že jeden z dôvodov, prečo pohŕdam ľuďmi, ktorí pohŕdajú overenými zdravotníckymi metódami, je, že mi znechutili môj obľúbený seriál. Dvakrát ušľachtilé to nie je, ale čo už. Takže, fakt vďaka.

No, možno to skúsim opäť znovu. Zapnem prvý diel a zvučka mi opäť rozvibruje molekuly v tele vzrušením. Znalecky sa budem usmievať popod fúz nad slovným pingpongom Muldera a Scullyovej a možno na chvíľu zabudnem na tie vagóny hnoja, ktoré na mňa čakajú po prihlásení sa do siete.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie