Korporát vymenil za Kostariku: „Najväčší luxus je mať priestor na myslenie, nenaháňam sa za platom ani funkciami“

Po rokoch práce na vrchole svetového marketingu ste sa rozhodli radikálne zmeniť život – opustili ste korporácie aj veľkomestá a presťahovali sa na Kostariku. Čo bol ten moment, keď ste si povedali, že takto ďalej nemôžete pokračovať?

Po tisícoch hodín strávených v lietadlách a stovkách dní v hoteloch po celom svete prišiel Covid a ja som si uvedomil, že sa dá žiť aj „na zemi“, odviesť rovnaké množstvo kvalitnej práce – hoci pre iných klientov – a pritom mať osobný život.

Vtedy mi došlo, že mi to nehovorí len moje zdravie, že niečo robím zle, ale aj fakt, že doma nikomu nechýbam. Nikto ma nehľadal, nikto poriadne nevedel, kde sa nachádzam. Uvedomil som si, že sa nechcem premeniť na nikoho –, a tak som opäť začal hľadať cestu, ako sa stať niekým. Pomohol mi v tom Covid, ale aj stretnutie s mojím súčasným životným partnerom – práve v tom období.

Prezradili ste, že rozhodnutie spomaliť prišlo po veľmi vážnej zdravotnej diagnóze. Ako vás tento životný zlom zmenil – nielen ako človeka, ale aj ako lídra a rozhodovateľa?

Bez ilúzií – v živote máme príliš málo času. Málokedy si to naozaj uvedomujeme, no ja určite častejšie než väčšina ľudí. Už sa nemôžem v živote hlásiť k niečomu, čo mi nedáva zmysel. Preto sa pri práci s ľuďmi snažím hľadať naplnenie ich ambícií, zadania klienta či firmy a prijímať rozhodnutia, ktoré posúvajú všetkých dopredu – nie také, ktoré vyhovujú len zopár privilegovaným na nejakej korporátnej úrovni.

Z vonkajšieho pohľadu ste žili sen – riadili ste kampane pre Coca-Colu, Samsung aj globálne agentúry ako Leo Burnett a McCann. Čo vám však v tom období najviac chýbalo na ľudskej úrovni?

Bolo to najkrajšie obdobie môjho profesijného života. Stretával som inšpiratívnych ľudí z mnohých kultúr – tých známych, ale aj tých, ktorí sa podľa mňa ešte len známymi stanú. No na ľudskej úrovni mi najviac chýbal niekto „môj“. Niekto, kto by ma nebral ako šéfa, ale ako partnera – bez toho, aby nás spájal názov nejakej organizácie. Najsilnejším spojivom v živote sú emócie, láska, milenecká vášeň. A to bolo niečo, na čo som v tom období nemal ani čas, ani priestor v hlave.

Tesne predtým, než ste sa presunuli do Kostariky a začali nový životný režim, ste zrejme prechádzali náročným obdobím. V akom psychickom aj fyzickom stave ste vtedy boli?

Cítil som sa ako znovuzrodený. Po lekárskych zákrokoch som opäť získal elán – najmä vďaka kvalitnému spánku a dňom bez migrén. Mal som v sebe veľkú dávku optimizmu, nadšenia pre život a chuť robiť veci, ktoré majú zmysel. Každé ráno som vstával s pocitom vďačnosti, že som tu.

Moja produktivita, sústredenie aj spôsob myslenia boli na maxime – a stále sú. Práve preto som si viac než kedykoľvek predtým uvedomoval, že túto energiu chcem venovať niečomu zmysluplnému – nielen platu a ambíciám niekoho iného. Preto som sa rozhodol ísť vlastnou cestou, na ktorej si stanovujem priority sám a nesiem zodpovednosť za svoje rozhodnutia aj rozhodnutia svojho tímu.

Dnes žijete v džungli a vediete vlastnú firmu inak než kedysi v New Yorku. Ako vyzerá váš bežný deň teraz – a ako sa líši od toho, keď ste pracovali s miliardovými rozpočtami?

Vstávam so slnkom (tu je to o piatej ráno) alebo chvíľu predtým, aby som stihol čo najviac telefonátov a videohovorov s Európou. Keď Európa končí pracovný deň, rozbieha sa Amerika. Pracujem intenzívne, ale už nie do noci. Potrebujem mať čas na premýšľanie – väčšinou popoludní, ak práve nekonzultujem s kolegom z Prahy. Vďaka tropickému podnebiu cez deň neobedujem, čo si väčšina ani nevšimne.

„Tu máte peniaze a čau? Takto sa biznis nerobí,“ hovorí Martin Cígler. Na akvizíciách mu záleží viac ako na číslach

Na večeru si však doma vždy nájdeme čas – bez telefónu, bez televízie, len my dvaja a príroda okolo. To je v meste ťažko predstaviteľné. V New Yorku som počas večere pracoval, bol na telefóne alebo som si nechal jedlo doniesť do kancelárie. Nebola to výnimka – skôr pravidlo. Dnes je to presne naopak.

Všeobecne mám vďaka tejto geografickej polohe oveľa menej rušivých momentov a nečakaných zmien priorít počas dňa. Je to však aj vďaka mojej disciplíne, ktorá ma sprevádza celý život. Mám rád systém, pravidlá a svoje pracovné rutiny.

V Kostarike ste si osvojili nové návyky, rituály a spôsoby fungovania. Ktoré z nich by podľa vás najviac pomohli ľuďom, ktorí žijú v neustálom strese, výkonnosti a online svete?