Kosti mamuta ležali v múzeu 70 rokov: Vedci však zistili, že patrili úplne inému zvieraťu. Objav tak prepisuje históriu

Mali to byť pozostatky posledného mamuta na svete. Objav, ktorý by zásadne prepísal dejiny vyhynutia týchto pravekých obrov. Lenže po viac než siedmich desaťročiach sa ukázalo, že vedci sa mýlili. Kosti, ktoré boli celé roky považované za mamutie, v skutočnosti pochádzali z úplne iného živočícha – z veľryby.

Písal sa rok 1951, keď archeológ Otto Geist počas expedície vo vnútrozemí Aljašky, severne od mesta Fairbanks, objavil dve fosilizované epifyzárne platničky z chrbtice veľkého cicavca. Oblasť sa nachádza v pravekom regióne známom ako Beringia, kde sú nálezy kostí pleistocénnej megafauny bežné, píše portál Science Alert. 

Na základe veľkosti kostí a miesta nálezu sa Geist rozhodol pre logický záver: ide o pozostatky mamuta srstnatého (Mammuthus primigenius). Chrbtové stavce boli masívne, zjavne patriace k slonovitým zvieratám, a región je známy množstvom mamutích fosílií z neskorej doby ľadovej. Kosti putovali do Múzea severu Univerzity Aljašky, kde boli uložené v archíve. A tam zostali viac než 70 rokov.

Datovanie, ktoré všetko zmenilo

Až vďaka programu „Adoptuj si mamuta“ získalo múzeum financie na rádiokarbónové datovanie fosílií. Práve tento krok však spustil reťaz udalostí, ktoré pôvodnú interpretáciu úplne rozbili.

Výsledky totiž ukázali, že kosti sú staré len približne 2 000 až 3 000 rokov. To je zásadný problém. Mamuty podľa súčasných poznatkov vyhynuli približne pred 13-tisíc rokmi, s výnimkou niekoľkých izolovaných populácií, ktoré prežívali najneskôr do obdobia pred asi 4-tisíc rokmi.

zdroj: Wikimedia Commons/Mauricio Antón

„Mamutie fosílie z neskorého holocénu z vnútrozemia Aljašky by boli ohromujúcim objavom – išlo by o najmladší mamutí nález, aký bol kedy zaznamenaný,“ napísal biogeochemik Matthew Wooller z University of Alaska Fairbanks so svojím tímom v recenzovanej štúdii.

„Ak by boli tieto výsledky správne, boli by o niekoľko tisíc rokov mladšie než najnovšie dôkazy o výskyte mamutov vo východnej Beringii,“ dodal.

Chemický podpis nesedel

Skôr než by vedci prepísali časovú os vyhynutia mamutov, rozhodli sa preveriť základnú otázku: či boli kosti vôbec správne určené „Rádiokarbónové údaje a s nimi spojené stabilné izotopy boli prvým signálom, že niečo nesedí,“ uvádzajú autori štúdie.

Analýza totiž odhalila nezvyčajne vysoké hodnoty izotopov dusíka-15 a uhlíka-13. Takýto chemický podpis sa síce môže objaviť aj u suchozemských zvierat, no typickejší je pre morské prostredie, kde sa tieto izotopy hromadia v potravinovom reťazci.

Vo vnútrozemí Aljašky, stovky kilometrov od mora, nikdy nebol nájdený mamut s takýmto izotopovým zložením. „Bol to náš prvý náznak, že tieto vzorky pravdepodobne pochádzajú z morského prostredia,“ vysvetľuje Woollerov tím.

Rozhodlo až DNA

Odborníci na mamuty aj veľryby sa zhodli, že na základe samotného vzhľadu kostí nie je možné druh jednoznačne určiť. Kľúčom sa stala genetická analýza.

Hoci sa z fosílií nepodarilo získať jadrovú DNA, vedcom sa podarilo extrahovať mitochondriálnu DNA. Tú následne porovnali s genetickým materiálom veľryby biskajskej severopacifickej (Eubalaena japonica) a veľryby vráskavca malého (Balaenoptera acutorostrata). Výsledok bol jasný: údajné mamutie kosti patrili veľrybám.

Záhada zostáva nevyriešená

Tým sa však príbeh nekončí. Objavila sa nová otázka, možno ešte záhadnejšia než tá pôvodná. „Hoci sa záhadné rádiokarbónové dátumy týchto dvoch vzoriek vyriešili zistením, že údajné mamutie fosílie boli v skutočnosti veľryby, do popredia sa dostala ďalšia, rovnako mätúca otázka,“ upozorňujú vedci.

„Ako sa pozostatky dvoch veľrýb starých viac než tisíc rokov dostali do vnútrozemia Aljašky, viac než 400 kilometrov od najbližšieho pobrežia?“ Vedci ponúkajú niekoľko možných vysvetlení.

Jedným je teoretická vnútrozemská migrácia veľrýb cez staroveké zálivy a rieky. To sa však javí ako veľmi nepravdepodobné vzhľadom na veľkosť týchto druhov a malé vnútrozemské vodné toky Aljašky, nehovoriac o nedostatku potravy.

Ďalšou možnosťou je, že kosti preniesli ľudia z pobrežia do vnútrozemia. Takéto presuny sú známe z iných regiónov, no v prípade vnútrozemia Aljašky zatiaľ neboli zdokumentované. Vedci zároveň nevylučujú ani administratívnu chybu. Otto Geist zbieral vzorky po celej Aljaške a v 50. rokoch daroval múzeu veľké množstvo materiálu. Teoreticky mohlo dôjsť k zámene.

„V konečnom dôsledku sa tento prípad možno nikdy nepodarí úplne vysvetliť,“ uzatvára Woollerov tím. „Tento výskum však s istotou vylúčil, že by tieto vzorky patrili medzi kandidátov na posledných mamutov.“

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti