Lekárka odhalila, čo sa deje s telom pri umieraní. Vyzdvihla 7 silných signálov

Smrť je pre mnohých nepreniknuteľný tieň, ktorý vyvoláva strach, neistotu a množstvo otázok. Lekári, ktorí pracujú s ľuďmi v terminálnom štádiu ochorenia, však opisujú poslednú fázu života oveľa miernejšie, ako si zvyčajne predstavujeme.

Proces umierania je postupný, tichý a vo väčšine prípadov pokojný. Telo si samo nastaví vlastný rytmus a krok za krokom tlmí funkcie, ktoré už nepotrebuje.

Hospicová lekárka Sarah Holmes, dlhoročná odborníčka na starostlivosť o pacientov na konci života, hovorí otvorene: umieranie nie je dramatický okamih, ale skôr súbor signálov, ktoré sa objavujú hodiny či dni pred samotným koncom. A mnohé z nich sú také nenápadné, že ich rodina často spozoruje až spätne. Informujú o tom weby Daily Mail a Interez. 

Telo spomaľuje a vypína režimy, ktoré už nepotrebuje

Prvým jasným znakom je únava. Nie únava po náročnom dni, ale hlboké, pretrvávajúce vyčerpanie, pri ktorom človek prespí veľkú časť dňa. Zároveň už nedokáže držať pozornosť tak ako predtým. Telo akoby samo rozhodlo, že energiu musí šetriť na podstatné funkcie.

Trávenie sa postupne zastavuje. Pacient jesť nechce a piť nepotrebuje. Pre okolie to býva bolestné, pretože odmietanie jedla si mnohí spájajú s utrpením. Lekári však opakovane vysvetľujú: nejde o hlad ani smäd, ale o prirodzený proces. Telo len dáva najavo, že už nie je čas prijímať živiny.

V tejto fáze prichádza aj úbytok hmotnosti. Organizmus siahne po tukových zásobách, prechádza do ketózy a spaľuje ich, aby získal energiu. U pacientov s neurodegeneratívnymi ochoreniami, najmä demenciou či Parkinsonovou chorobou, sú však zmeny menej viditeľné, pretože prirodzene pripomínajú priebeh samotnej choroby.

Dýchanie prezradí najviac

Keď sa človek približuje k záveru, mení sa rytmus jeho dychu. Objavujú sa dlhé pauzy, dýchanie sa stáva nepravidelným a pre okolie často znepokojivo tichým. Na konci sa môže objaviť Cheyne–Stokesovo dýchanie – séria rýchlych nádychov striedaná pauzami, počas ktorých to vyzerá, akoby už prišiel posledný dych.

Hoci tento rytmus pôsobí dramaticky, lekári upozorňujú, že pacient ho väčšinou nevníma. Nie je to okamih bolesti. Skôr posledná, prirodzená fáza procesu, ktorý prebieha pokojne a bez boja.

Krátky návrat do jasna, ktorý prekvapí rodinu

Jedným z najzvláštnejších javov je tzv. záchvat jasnosti. Približne tretina umierajúcich zažije krátke obdobie, keď sa im akoby vráti energia. Zrazu chcú hovoriť, reagujú, rozprávajú spomienky, niekedy dokonca žartujú.

Rodiny majú často pocit, že sa pacientovi polepšilo. Odborníci však upozorňujú: nejde o zlepšenie, ale o krátku aktiváciu mozgu, ktorej mechanizmus stále nie je úplne objasnený. Môže trvať pár minút, niekedy celé hodiny, občas aj dlhšie. Potom sa proces opäť obráti a telo pokračuje v spomaľovaní.

Mozog žije ešte chvíľu po smrti

Výskumy ukazujú, že mozog dokáže chvíľu fungovať aj po tom, čo srdce prestane biť. Ide o veľmi krátke obdobie, no práve to viedlo niektorých odborníkov k diskusii o tom, ako presne určujeme moment smrti.

Ďalšie pozorovania naznačujú, že počas resuscitácie môžu v mozgu prebiehať sporadické „výboje“ aktivity aj po dlhšom čase bez kyslíka. Čo presne znamenajú, zatiaľ nevieme. Isté však je, že mozog sa vypína ako posledný.

Smrť ako prirodzený proces, nie ako desivý zlom

Holmes zdôrazňuje, že umieranie je často pokojnejšie, ako si predstavujeme. Ľudia jednoducho „odídu“. Bez boja, bez náhleho zvratu, skôr ako keď utíchne hudba.

Skutočnou ťažkosťou býva niečo iné – nevypovedané emócie a nedoriešené vzťahy. Pacienti, ktorí majú v živote otvorené kapitoly, často bojujú dlhšie. Tí, ktorí prijali svoj stav, vyriešili vzťahy a povedali to, čo potrebovali, odchádzajú pokojnejšie.

Preto lekári hovoria: paliatívna starostlivosť nie je o smrti. Je o živote. O tom, aby človek využil posledný čas podľa svojich potrieb a predstáv – rozlúčil sa, usporiadal si veci, našiel pokoj.

Práve rozhovor o smrti môže strach znížiť

Smrť je súčasťou života, no často o nej nechceme hovoriť. Výskumy však ukazujú, že informovanosť strach z nej znižuje. Týka sa to aj ľudí, ktorí sprevádzajú svojich blízkych. Keď vedia, čo môžu čakať, nemajú pocit bezmocnosti.

Rozhovor o posledných želaniach, o tom, čo je pre človeka dôležité, má podľa Holmes obrovský význam. Uľahčuje proces samotnému pacientovi, ale aj rodine, ktorá tak môže prežiť posledné dni v pokoji, nie v chaose.

Umieranie je intímny, hlboko ľudský okamih. A hoci sa ho bojíme, odborníci sa zhodujú: väčšina ľudí odchádza pokojne. Nie náhle, nie dramaticky. Skôr ako keď sa deň pomaly mení na noc – prirodzene a bez odporu.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti