Nasi prišla z krajiny, kde žije až 70 % ľudí pod hranicou chudoby

Táto usmievavá dievčina študuje v Bratislave politológiu a medzinárodné vzťahy. Pôvodom je z hlavného iránskeho mesta Teherán. Nevyznáva žiadnu konkrétnu vieru, ale verí, že existuje nejaká „power“ v našom vesmíre. Pýtali sme sa Nasi na jej doterajší život v Ázii a na Slovensku.

Ahoj Nasi, ako si sa dostala na Slovensko?

Moji rodičia boli už dlhšie rozhodnutí, že chcú z Iránu odísť. Roky sa rozhodovali, kam ísť. Robili si prieskumy, kde by sa dalo bývať ľahko, lacno a aby im aj kultúra bola blízka. Moja mama pracovala v Teheráne na slovenskej ambasáde. Ona bola tá, čo bola presvedčená, že Slovensko je pre nás vhodné. A mala pravdu, my sme tu veľmi spokojní.

Aj ste sa rozhodovali medzi konkrétnymi krajinami?

Áno. Bohužiaľ iránsky pas má nízku hodnotu, ja vždy srandujem a poviem, že ma istú hodnotu ako toaletný papier. Keby sme napríklad chceli ísť do Kanady, čakali by sme dva roky, kým by sme sa dostali na ambasádu v Teheráne. Podobne to platí pre krajiny Ameriky a Veľkej Británie.

Jednoducho, moji rodičia, boli rozhodnutí odísť. Nezáleží na tom, či je to anglicky hovoriaca krajina. Išlo najmä o ekonomickú stabilitu, kde by sa dala plánovať budúcnosť bez väčších problémov. V Iráne máme už 30 rokov hyperinfláciu. Dennodenne sú ceny čo i len základných potravín iné, všetko je drahé. Neexistuje tu žiadna stabilita. A už vôbec v Iráne nie je trendom, že ľudia vo veku 19 – 20 rokov odídu z domu. Tam je ten rozdiel. Na Slovensku je bežné, že ľudia už vo veku 18 rokov vedia odísť.

Moja mama mi vždy hovorí, nech vám porozprávam o tom ako je spokojná, že si tu 7 rokov nepretržite môže kúpiť ten istý rožok za 10 centov. A nemusí sa báť. Aj keby stál 15 centov tak je to stále OK. A v Iráne v čase odchodu stál rožok cca 10 centov a teraz je to 3,50 eur.

Ľudia si vždy myslia, keď druhí odchádzajú zo svojej krajiny, že je to kvôli sociálnym problémom. Ale je to skôr o ekonomickej stabilite ako takej. V Iráne neviete ani predpovedať, akým smerom sa ekonomika bude vyvíjať, niečo ako stabilita tam neexistuje.

Ako vyzerá taký bežný deň v Iráne?

Klasicky – škola, poobede som šla športovať a domov. Pre Iráncov je rodina veľmi dôležitá. Čiže keby si sa chcela odsťahovať z domu tak rodina si bude myslieť, že s nimi nechceš byť. Neviem to inak vysvetliť. Často sa chodí na rodinné oslavy a stretnutia. Napríklad v Iráne je bežné, že večeriaš o 22.00 hodine. A je to spôsobené najmä dopravnou situáciou. V roku 2014, keď sme sa boli pozrieť naspäť do Iránu, tak jedna z vecí, ktorá mi chýbala bolo večerné popíjanie vínka s kamoškami. V Iráne je alkohol zakázaný. Ľudia v Iráne ani nie sú takí, že by vysedávali na káve. Ľudia sa furt snažia niečo robiť.

A teda páči sa vám tu, ste spokojní?

Najviac. Moji rodičia sú veľmi spokojní. Najväčším problémom je len jazyková bariéra. A aj keby nám niekto vravel niečo rasistické, nebrali by sme to osobne, alebo by sme si ani nemysleli, že slovenský národ je na vine. Moja mama vždy hovorí, že blbí ľudia existujú všade. A nezáleží na tom, kde a v akej krajine sme.

A stretla si sa tu so zlou skúsenosťou na Slovensku?

Áno, ale neberiem to osobne.

Mala si aj nejaké predsudky pred príchodom na Slovensko?

Nevedela som toho veľa. Nerozmýšľala som nad tým. Vedela som len dôvod, pre aký sme sa rozhodli odísť. Mala som 15 rokov. Len som vedela, že ideme do Európy a budeme tu bývať. Vtedy som bola fakt mladá, ani som si nevedela predstaviť, čo to znamená bývať v inej krajine.

Akú radu by si mi dala, ak by som sa rozhodla navštíviť Irán?

Určite by som ti odporučila, aby si išla s niekým. Existujú skupiny na Facebooku alebo nejakí sprievodcovia, ktorí by ti určite správne poradili. Napríklad moje mesto, Teherán, je viac menej nebezpečné, takže tiež by som išla s niekým. Ja osobne ako Iránčanka nerada chodím takto sama. Určite ti ale odporúčam pozrieť si aj staršie mestá ako sú Teherán a Isfahán. Taktiež iránski ľudia sú obyčajní ľudia, možno sú trošku viac pohostinní. Ale nie je to taký rozdiel, čo sa týka kultúry tu a v Iráne.

A čo zvyšok rodiny, príbuzní?

Sú naďalej v Iráne. Niektorí ľudia nemajú na to, aby emigrovali. Sú spokojní, zvyknutí na život. A niektorí ľudia ani nechcú odísť. A pritom 70%  populácie žije pod hranicou chudoby. Mám tu ešte sesternicu na Slovensku. Došla dva roky po našom príchode sem. A tiež je veľmi spokojná.

Ako sa vyvíjali tvoje začiatky v stand-up comedy? Začínala si s bratom. Koľko času bolo potrebného na prvé vystúpenie?

Rada bývam v centre pozornosti. A ani tak nejde o to, že rada bývam v centre pozornosti, ale skôr by som povedala, že s tým vôbec nemám problém. A keď som pripravená, nepociťujem žiadny strach. Občas mávam trému, keď idem na stage, avšak nikdy ma to nejako viac neovplyvní. Pred tým sme mali v škole rôzne konferencie, kde sme mali rôzne „speeches“.

A hlavne ma vyslovene baví, že viem rozosmiať ľudí. Keď viem šíriť pozitívnu náladu tak je to jedna z vecí, ktorá mi vie fakt urobiť radosť. A ak to môžem robiť pravidelne a viem, že tým ľuďom zlepšujem deň, tak prečo nie? Najradšej mám, keď ľudia za mnou po vystúpení prídu s pozitívnymi ohlasmi. Milujem to počúvať. Aj medzi kamarátmi som taká. Vieš, ako sa hovorí „ I don´t take myself so seriously.“

Zobraziť celú galériu (6)

zdroj: archív Andras A. Csefalvay

Kde ťa najbližšie môžeme vidieť?

Silné reči v Nu Spirit, Pančlajn v KC Dunaj a ešte v Comedy Dungeon v Dungeon Pub. A ešte v Jokes on You, to som začala robiť so svojím bratom. Niekedy vystupujem aj vo Viedni.

Aké máš ciele do budúcna?

Momentálne pracujem na tom, aby som mohla ísť ďalej študovať do Holandska alebo inde do zahraničia. V Holandsku majú skvelé programy na politológiu a medzinárodné vzťahy. Alebo Česko, Belgicko. Ale určite by som sa vrátila na Slovensko, možno na doktorandské štúdium.