Lucia Huong Šimeková: Dievča z vietnamskej rodiny, ktoré zmenilo gastroscénu na Slovensku

Podnikateľka Lucia Thao Huong Šimeková vyrástla na Slovensku ako dieťa vietnamských rodičov, no odmalička cítila, že chce priniesť do krajiny viac než len stereotypné predstavy o ázijskej kuchyni. Napriek tomu, že jej chýbali skúsenosti z gastra, v roku 2017 vstúpila do gastro sveta s prvým stánkom Phočkárne na festivale Grape. Dnes vedie takmer 100-členný tím a jej sieť vietnamských bistro prevádzok sa stala fenoménom. Phočkáreň dnes ukazuje, že vietnamská kuchyňa môže byť moderná, no stále verná svojim koreňom.

• Ako sa Lucia Šimeková dostala od prvého stánku na festivale až k sieti bistro prevádzok s takmer 100 zamestnancami?
• Prečo sa vo Phočkárni každý cíti ako súčasť komunity a nie len ako zákazník?
• Akú rolu zohráva u Lucie jej vietnamské dedičstvo a slovenské hodnoty v podnikaní?
• Prečo sa vo Phočkárni cítiš ako doma – či už tu pracuješ, alebo si prišiel len na phočko?
• Aké sú Luciine tipy pre mladých podnikateľov a čo ju naučili najťažšie momenty?

1. Na úvod – ako sa cítiš, keď sa pozrieš na to, kam sa Phočkáreň posunula od svojho prvého stánku na Grape?

Keď sa obzriem späť, cítim obrovskú vďačnosť. Hlavne za ľudí, ktorí do toho išli, keď to bolo len spontánne nadšenie a láska k vietnamskému jedlu. Náš prvý stánok na Grape mal naozaj rodinnú atmosféru- bol tam môj manžel Jozef a bratranec David (spoluzakladatelia Phočkárne), brat Marek s priateľkou a naši kuchári.  Vtedy sme ani len netušili, kam nás táto cesta zavedie.

S vnútorným nadšením a zvedavosťou sme sa pustili do niečoho úplne nového. Hoci sme neboli dobre pripravení a všetko bolo doslova robené na kolene, dostalo sa nám veľa pozitívnej energie.

Prešli sme však veľký kus cesty. A dnes? Máme skoro 100-členný tím a neustále pracujeme na tom, aby sme ako firma rástli a zároveň zostávali verní svojim hodnotám. Phočkáreň už dávno nie je len o jedle – je to komunita. Každý deň sa snažíme prinášať našim hosťom autentický vietnamský zážitok
Neustále inovujeme, zlepšujeme receptúry a budujeme nielen firmu, ale aj prostredie, v ktorom sa každý cíti ako súčasť niečoho väčšieho. Je to cesta plná výziev, za ktorú som nesmierne vďačná každý jeden deň.

2. Vieš si ešte spomenúť na prvý deň, keď Phočkáreň ponúkla jedlo svojim prvým zákazníkom? Čo si vtedy prežívala?

Bolo to práve na Grape festival a ten deň mám živo v pamäti. Bola to zmes emócií – nadšenie, nervozita a očakávania. Neustále som si v duchu kládla otázky: „Príde k nám vôbec niekto? A ak áno, bude ich dosť? Bude im chutiť? Alebo zostaneme v úplnej strate?”

Ale keď sme videli, že sa ľudia tešia, že je phočko na festivale, ako sa vracajú po ďalšiu porciu a odporúčajú nás svojim kamarátom, bol to neskutočný pocit. Jedným z najnezabudnuteľnejších momentov bolo, keď sme vypredali a mali sme asi dve hodiny zatvorené. Ľudia celú dobu čakali pri zatvorenom stánku, kým znovu otvoríme. Z tejto spomienky čerpám dodnes, a kedykoľvek si na ňu spomeniem, začnem sa usmievať.

zdroj: Archív Phočkáreň

3. Vietnamská kuchyňa je na Slovensku čoraz obľúbenejšia. Aké jedlo by si odporučila niekomu, kto sa k tejto kuchyni ešte len dostáva? Čo je tvojím osobným „must-try“?

Vybrať si jedno jedlo je pre mňa naozaj ťažké, pretože vietnamská kuchyňa je môj absolútny comfort food. Je neuveriteľne rozmanitá – každý región vo Vietname má svoje špecifické chute a špeciality. Úprimne by som každému dopriala aspoň malý gastro výlet po Vietname, pretože je to zážitok, ktorý sa nedá opísať, len prežiť.

Nebudem sa tajiť tým, že medzi moje top patrí Phočko, a najradšej ho jem na raňajky – to je taký bizár, ale vo Vietname je to úplne bežné. A to bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme založili Phočkáreň – túžila som po Phočku, ktoré bude autentické, plné poctivej chuti a pripravené z kvalitných surovín.

zdroj: Archív Phočkáreň

Na druhej strane by som odporučila bánh mi, čiže vietnamské bagety. Sú krásne chrumkavé, ale zároveň ľahké, plné vyvážených chutí a ingrediencií. Dlho sme mali ambíciu zaradiť ich aj do ponuky Phočkárne, ale narazili sme na problém – nevedeli sme nájsť bagety, ktoré by spĺňali naše predstavy o kvalite.

Nakoniec sme sa rozhodli si ich piecť sami, čomu predchádzalo veľa úsilia a hľadania tej správnej receptúry. Dali sme si záležať, aby boli dokonalé.

zdroj: Matej Kmeť

4. Keď spomíname na tvoje začiatky, čo bola najväčšia prekážka, ktorú si musela prekonať, aby si začala podnikať v tomto segmente?

S podnikaním v gastre som mala minimum skúseností. Jedno leto som pracovala v kaviarni na Námestí SNP, kde som predávala zmrzlinu a to bolo asi najbližšie, kedy som sa dostala k tomuto segmentu. Phočkáreň vznikla z lásky k vietnamskej kuchyni a z túžby priniesť jej autentickú podobu.

No podnikanie je oveľa komplexnejšie. Prvé mesiace a roky sú o neskutočnom multitaskingu – bolo potrebné viesť tím, starať sa o marketing, riešiť logistiku, analyzovať čísla, a zároveň byť aj psychologičkou. Najväčšou výzvou bolo vybudovať funkčný systém. Veľmi mi pomohlo obklopiť sa tými správnymi ľuďmi, a to tiež trvalo nejaký čas.

Tím je všetko. Učiť sa, že nemusím všetko zvládnuť sama, že môžem klásť otázky, pýtať si pomoc a delegovať – to je proces, ktorý stále prebieha. Do toho všetkého som bola tehotná a mala doma malé bábätko. Boli dni, keď som si myslela, že to nezvládnem – napríklad keď som v noci uspávala dieťa, a popritom riešila problémy s dochádzkou. Alebo keď som ráno po pár hodinách spánku musela vybaviť veci v banke a ešte stihnúť kontrolný deň na stavbe novej prevádzky.

No práve v tých najťažších momentoch rastieš najviac. Preto dnes viem, že prekážky sú vlastne príležitosti, ktoré nás nútia ísť hlbšie, lepšie a ďalej. Je pre mňa nesmierne dôležité investovať do ľudí – obklopiť sa tímom, ktorý zdieľa rovnaké hodnoty, pomáhať im rásť a vytvárať prostredie, kde sa všetci môžeme posúvať ďalej. Keď máš správnych ľudí okolo seba, všetko ide oveľa ľahšie.

zdroj: Jakub Gulyás

5. A teraz niečo trochu osobnejšie – na aké jedlá, ktoré ti pripravovali rodičia v detstve alebo vietnamské tradície, máš tie najkrajšie spomienky?

Vyrastať vo vietnamskej rodine malo svoje výhody. Rodičia veľmi dbali na vzdelanie a asi nikdy nezabudnem na čas, ktorý sme s ocinom strávili nad matematickými úlohami. Pre niekoho možno nočná mora, ale ja mám matematiku veľmi rada, a bol to pre mňa čas, ktorý som milovala.

U nás doma sa veľa točilo aj okolo jedla. Najradšej som mala tie víkendové rána, keď sme celá rodina pripravovali jarné rolky Nem Ran. Tie sa robili vo výnimočné dni, alebo keď sme mali mať nejakú návštevu. Mama začala s prípravou už deň vopred, kedy si namočila hríby a rezance.

Na druhý deň to všetko zamiešala, a my sme so sestrou namáčali ryžový papier do piva, aby zmäkol. Cukor z piva potom pri vysmážaní urobí peknú krustu na rolkách. Zmäkčený ryžový papier sme potom plnili mäsovou plnkou a rolovali do úhľadných roliek. Otec ich vysmážal a potom sme ich postupne vyjedali ešte horúce.

Pre mňa sa jedlo vždy spájalo s rodinným životom. Keď sme mávali veľké návštevy, z obývačky sa stala jedna veľká jedáleň. Vo Vietname sa stoluje inak – mali sme veľký koberec, do stredu sme nanosili jedlo, všetci sme sedeli okolo a hodovali. Takto sa do našej obývačky zmestilo aj 20 – 30 ľudí, dospelých aj detí.

zdroj: Archív Lucia

6. Phočkáreň je spojená s osobným príbehom – konkrétne so spájaním dvoch kultúr. Ako by si opísala, čo ti najviac dalo tvoje vietnamské dedičstvo a z čoho čerpáš zo života na Slovensku?

Žiť v symbióze dvoch kultúr je pre mňa celoživotná téma. Ako každý mladý človek, aj ja som hľadala tú svoju identitu, o to viac, že som nevedela uchopiť, kto vlastne som. Veľakrát ma otázka „Cítiš sa ako Slovenka alebo Vietnamka?“ dostávala do úzkych. Prečo? Celé moje dospievanie som chcela zapadnúť a nevytŕčať z davu, nebyť Vietnamkou, pretože veľa ľudí mi vravelo, že raz skončím na trhu alebo vo vietnamskom bistre.

Veľký zlom prišiel v tom, keď mi umrel môj dedko a išla som do Vietnamu na jeho pohreb. Strávila som tam sama jeden týždeň a objavovala svoje korene tak inak – dovtedy sme vždy cestovali a boli veľa s rodinou, alebo chodili na turistické miesta. Tentoraz som mala chuť sa započúvať do mesta, sledovať ľudí, mať nečakané konverzácie a chodiť do chrámov, objavovať aj tú spirituálnu časť tejto kultúry. Mojim tempom. Moje vietnamské dedičstvo mi dalo pokoru, pracovitosť, disciplínu a priebojnosť – vo Vietname sa učíme, že nič nie je samozrejmosťou, a úspech si treba odmakať.

Že aj taká vec ako vojna nás nezastaví v tom, aby sme boli vďační za to, čo máme a stále na sebe pracovali. Milujem tamojšiu energiu, neustály ruch, trhy plné čerstvých surovín a hlavne ten pocit komunity – vo Vietname sa žije spolu, rodiny sú veľké a prepojené, a jedlo sa delí medzi všetkých. Slovensko ma naopak naučilo vychutnávať si prítomný okamih a nebrať všetko až tak vážne. Mám rada, že tu ľudia vedia nájsť balans medzi prácou a oddychom, že si vedia vychutnať víkend, prírodu a spoločné chvíle. A najmä – že tu môžem slobodne myslieť, vyjadrovať sa a realizovať svoje nápady.

zdroj: Archív Phočkáreň

A presne tieto dve energie – vietnamskú dravosť a slovenskú pohodu – vkladám aj do Phočkárne. A úsmevné je, že som nakoniec skončila vo vietnamskom bistre.

7. Ako sa iné kultúrne a jazykové pozadia odrážajú v každodennej práci skoro 100-členného tímu Phočkárne? V čom vidíš najväčší prínos tejto multikultúrnej spolupráce?

V našom tíme je krásne vidieť, čo znamená stret viacerých kultúr. Máme kolegov z Vietnamu, Slovenska, Ukrajiny či Srbska. Každý z nich prináša do nášho fungovania vlastný pohľad a skúsenosti. Či už ide o komunikáciu, prístup k práci, rozdielne vnímanie času alebo hierarchie – občas to prináša výzvy, ale aj kopec zábavy. Napríklad, Slováci si museli zvyknúť na ranné playlisty, keď si Vietnamci pred prácou púšťajú vietnamské beaty a ladia sa na nový deň. Teraz sa už nikto nečuduje, keď sa o siedmej ráno v kuchyni ozýva vietnamské techno.

Je to neustála výzva – pochopiť sa navzájom, naučiť sa spolu efektívne komunikovať, a vytvoriť prostredie, kde sa každý cíti rešpektovaný a pochopený. Jednými z našich firemných hodnôt sú „Rešpekt“ a „Otvorenosť.“ Museli sme si vybudovať vlastný spôsob fungovania, ktorý často presahuje samotný jazyk – stojí na empatii, úcte a ochote počúvať. A funguje to. Vznikol silný tím, ktorý ťahá za jeden povraz, hoci každý z nás pochádza z iného sveta. Vďaka tejto rôznorodosti sa posúvame dopredu. Učíme sa väčšej empatii, vieme sa na problémy pozrieť z rôznych uhlov a každý do tímu prináša niečo svoje – či už skúsenosti, nápady alebo len dobrú náladu.

8. Na Slovensku je stále viac mladých ľudí, ktorí chcú podnikať. Ak by si mohla poradiť niečo tým, ktorí váhajú, čo by si im povedala? Čo je podľa teba kľúčové v podnikaní, najmä pre mladých?

Podľa mňa je najdôležitejšie nebáť sa, skúšať a učiť sa. Každá skúsenosť – dobrá aj zlá – je obrovskou školou. Dôležité je veľa sa pýtať, učiť sa od ostatných a byť trpezlivý. Aj ja som mala zo začiatku strach, či to celé vyjde. Ale práve v takých chvíľach je dôležité veriť si a neprestávať prekonávať prekážky, ktoré sa objavia. V živote mi najviac dali moje pracovné skúsenosti a ľudia, ktorých som stretla na svojej ceste. Mala som šťastie, že ma otec viedol k matematike a vďaka neustálemu tréningu som si vybudovala dobré logické myslenie.

Okrem toho mi veľmi pomohli mentori, ktorí ma nasmerovali a pomohli mi zorientovať sa vo svete biznisu. K práci som vždy pristupovala s mindsetom, že chcem robiť to, čo robím, najlepšie ako viem. Je len na nás, ako sa postavíme k výzvam, či sa o problémoch budeme len rozprávať, alebo budeme aktívne hľadať riešenia. Cez tie najťažšie chvíle si opakujem, že aj problémy sú potrebné pre rast. A na to, aby som to zvládala, sa musím starať nie len o svoje telo, ale aj myseľ.

zdroj: Jakub Gulyás

9. Povedz nám ešte, aké plány máš do budúcnosti. Máš v hlave nejaký projekt alebo nápad, ktorý by si chcela zrealizovať?

Plánov máme veľa! Momentálne sa sústredíme na to, aby Phočkáreň rástla udržateľne a zároveň si zachovala svoju autentickosť. Chceme, aby naše prevádzky fungovali efektívne, aby sa náš tím mohol viac zamerať na kvalitu jedla a celkový zážitok hostí. Zároveň pracujeme aj na digitalizácii a lepšom nastavení procesov, vďaka čomu sa budeme môcť ešte viac venovať tomu, čo nás najviac baví – prinášať ľuďom skutočnú chuť Vietnamu. A do budúcnosti máme v hlave aj ďalšie projekty, ktoré by mohli posunúť Phočkáreň na nový level. Detaily si zatiaľ necháme pre seba, ale určite sa je na čo tešiť.

10. Na záver, ak by si mohla byť na jeden deň influencerkou, a mohla zdieľať jedinú vec so svetom, čo by to bolo?

Jednoznačne by som spravila livestream s názvom „Prečo je rybacia omáčka základ ku šťastiu.“ A ak by mi zostal čas, rada by som ešte všetkým vysvetlila, prečo je tancovanie v kuchyni liečivé. 

zdroj: Matej Kmeť

Čítaj viac z kategórie: PR