Martin opustil úspešnú kariéru v IT a v osade na Gemeri mení životy: „Učili ma, že Rómom sa mám vyhýbať“

Ako reagovalo vaše okolie, rodina a priatelia, keď ste sa rozhodoli vydať sa touto cestou? 

Vedel o tom iba môj otec, pred mamou som to tajil. Už som býval sám a svoju prácu som mohol robiť aj z domu, teda hocikde, takže som istý čas pendloval medzi Brnom a Klenovcom bez toho, aby si to niekto všimol.

Postupne som sa však musel zdôveriť rodine, ale dávkoval som im to pomaly, aby sa príliš nevydesili. Najťažšie bolo, keď som sa rozhodol prvýkrát osláviť Vianoce s deťmi v osade namiesto doma s rodinou – to som si aj poplakal. Ale keď som bol potom s deťmi, zorganizoval som pre ne v mojom dome vianočnú oslavu. Vtedy totiž deti trávili sviatky vonku pri ohni, lebo doma sa pilo. Veľmi rád na to spomínam a vždy ma pri srdci zahreje vďačnosť za ten čas.

Ako vás prijali miestni? Boli voči vám nedôverčiví, alebo ste si ich  získali rýchlo? A ako ste si naopak získavali ich dôveru vy? Mali ste nejaké špeciálne stratégie? 

Keď som išiel prvýkrát do osady, jednoducho som zobral pár lôpt a išiel sa s deťmi hrať futbal, skrývačky a naháňačky. Začal som tam chodiť pravidelne a deti sa na mňa začali tešiť. Dospelí boli najskôr nedôverčiví, no postupne zvíťazila zvedavosť, kto to vlastne je, čo tam chodí a čo je zač. Postupne ma začali pozývať k sebe na kávu alebo čaj.

Ako konkrétne pomáhate rómskym deťom? Aké metódy vzdelávania používate? 

Snažíme sa ich naučiť základné veci – čítať, písať, počítať, poznávať farby – aby po skončení školy vedeli napríklad prečítať si pracovnú zmluvu, požiadať o prácu a splniť základné požiadavky pri prijatí.

Postupne sme si vytvorili vlastné učebné materiály. Pre menšie deti obsahujú jednoduché príklady a úlohy na písanie, pre staršie sú tam zložitejšie cvičenia vedúce k porozumeniu textu a k zamysleniu sa. Materiály sú farebné, s obrázkami, aby deti zaujali.

Učíme ich aj počítačovej gramotnosti. Najprv sa učia prepisovať texty a používať e‑mail, neskôr sa učia pracovať v grafickom programe Canva. Snažíme sa, aby v zadaných cvičeniach videli zmysel a praktický presah do života.

Okrem toho sme platili aj murárov, ktorí deti učili základy murárčiny a prác okolo domu – aby raz vedeli svoje domčeky udržiavať alebo postaviť novú chatrč. Tento krúžok stále čiastočne pokračuje.

zdroj: krm.sk

Aké najväčšie prekážky bránia rómskym deťom v prístupe k vzdelaniu? 

Najväčšou prekážkou je nedostatok motivácie a blízkych vzorov. Deti si často hovoria: „Prečo by som mal ísť na strednú, keď nikto okolo mňa ju nepotrebuje?“ Ani rodičia v tom nevidia veľký prínos – veď oni sami strednú školu nemajú a nejako fungujú.

Svoju úlohu zohráva aj lenivosť a chýbajúca podpora doma. Keď sa im ráno nechce vstávať, nikto ich nezobudí. Ďalším problémom je, že mnohí učitelia nad nimi časom mávnu rukou – keď nevidia výsledky, prestanú sa snažiť ich učiť, a potom to ide s deťmi ešte viac dole vodou.

Máme skúsenosť, že veľa štvrtákov, piatakov či dokonca šiestakov sme museli učiť písmenká a základnú matematiku. Problémom je aj tzv. falošné milosrdenstvo – keď deti nechajú prejsť ďalej a neprepadnú ich, hoci nemajú potrebné vedomosti. Poznáme aj prípady, keď dieťa vyšlo z deviatej triedy a nevedelo počítať ani do desať.

Čo považujete za najväčší problém rómskych komunít na Slovensku? 

Chýba im zmysel – odpoveď na otázku, prečo by sa mali snažiť. Bohatstvo samo osebe význam nemá; poznám veľa nešťastných bohatých a šťastných chudobných.

Neviem, či si viete predstaviť, aké ťažké je dostať sa z takejto komunity, keď nemáte žiadny blízky či aspoň dosiahnuteľný vzor a všetci okolo vás žijú rovnako ako vy.

A aj keď niekto chce z chudoby vyjsť, často nevie, kadiaľ a ako začať. Nepomáha ani neustále vymýšľanie nových stavebných regulácií a vyhlášok. Všetky stavebné plány a povolenia stoja nemalé peniaze a pre chudobného človeka sa stávajú nedosiahnuteľné. Pred sto rokmi nebolo také ťažké postaviť dom, no dnes dať dokopy všetku potrebnú dokumentáciu je problém aj pre vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

Myslíte si, že rómske komunity na Slovensku majú dostatočnú podporu zo strany štátu? 

Ako sa to vezme – pracovníkov je veľa, ale nie je ich už toľko, ktorí by boli ochotní skutočne chodiť do osady a s Rómami pracovať. Ak sa majú dostať z kruhu chudoby a sociálneho vylúčenia, potrebujú niekoho, kto ich potiahne, kto ich bude znova a znova učiť základné veci a pripomínať im, že treba robiť.

Kontroly väčšinou riešia, či sú v poriadku dokumenty a papiere, ale málokedy prídu do osady a pozrú sa, ako sa s ľuďmi naozaj pracuje.

Aké sú podľa Vás najčastejšie predsudky, ktoré majoritná spoločnosť voči Rómom má? 

Že sa nikdy nezmenia. Že budú navždy takí, akí sú teraz.

Ale keď sa pozrieme do histórie, aj nás Rimania považovali za barbarov. Keď prišli Cyril a Metod, jedávalo sa na zemi aj na Velehrade. Aj nás museli učiť pravidelne jesť, skoro vstávať a vytrvalo pracovať. Nepoznám ani jedno dieťa, ktoré by samo od seba ochotne každý deň vstávalo do školy.

Rómovia sa práve kvôli predsudkom často cítia byť na okraji spoločnosti. Ako im pomáhate, aby si viac verili? 

Rómovia, ktorých poznám, sa cítia na okraji skôr kvôli vlastnej chudobe a kvôli stigmatu, že bývajú v osade. V istom zmysle to však vnímam aj pozitívne, lebo práve tento pocit ich často motivuje snažiť sa a hľadať cestu, ako sa z osady dostať.

zdroj: krm.sk

Čelili ste niekedy situácii, kedy ste to chceli vzdať? Čo vás prinútilo pokračovať?

Áno, bolo viac takých momentov, keď som už nevládal a chcel som odísť. Vždy mi však pomohlo ísť za Bohom – na sväté prijímanie – a prosiť Ho o lásku k Rómom. A Boh mi ju vždy dal. Potom som dokázal všetko odpustiť a vrátiť sa späť občerstvený a s novým elánom.

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska