Martin opustil úspešnú kariéru v IT a v osade na Gemeri mení životy: „Učili ma, že Rómom sa mám vyhýbať“

Boli nejaké situácie, kedy si sa cítil v ohrození? 

Áno, aj takéto situácie boli. Spomeniem napríklad vykradnutie domu a jednu nebezpečnú naháňačku v Hnúšti. Poznám aj viacerých, ktorí začali pomáhať Rómom a napokon dostali bitku. Vtedy človek dostane výčitky aj od „bielych“: „Načo to robíš?“ Je ťažké to ustáť a vydržať.

Aj mnohí Rómovia, ktorí sa stanú kňazmi, často nechcú zostať medzi Rómami, ale hľadajú skôr miesto medzi „bielymi“.

Spomeniem jeden príbeh: raz som nechcel kúpiť niečo kamarátovi z osady, ktorý je inak veľmi milý a zlatý človek. Lenže keď sa opije, dokáže byť nebezpečný a nevyspytateľný. V opitosti raz zasiahol svojho otca sekerou do hlavy a viacerých ľudí zbil. Keď vytriezvie, úprimne sa kajá a všetci mu nakoniec odpustia.

No aj na mňa raz zobral sekeru, ale vtedy ho od toho odhovorila jeho žena. Inokedy ma deti varovali, že sa na mňa hnevá a radšej mám odísť. Lenže on ma už stihol zbadať, zavolal na mňa po rómsky: „Kde si bol?“ a vybral sa ku mne s úmyslom ma zbiť. Na chvíľu mi stuhla krv v žilách, rýchlo som sa v duchu modlil k Bohu o pomoc. A predstavte si, stalo sa niečo zvláštne – jednoducho ma minul, prešiel popri mne, akoby ma ani nevidel, a odišiel niekam preč.

Ako reagujú rodičia na to, že ich deti dostávajú vzdelanie? Vnímajú to pozitívne?

Keď začneme deti učiť, rodičia sú väčšinou radi, že sa deti zabavia a nezlostia. Skutočne úprimná radosť však prichádza až vtedy, keď vidia, že sa ich deti začínajú zlepšovať v škole a učiteľky ich začnú chváliť.

Nájdu sa aj takí, ktorí ani po čase nevidia v doučovaní veľký zmysel. Vysvetľujeme im, že ak chcú, aby ich deti mohli ísť napríklad na strednú školu, nestačí to, čo sa naučia len v škole. Potrebujú dohnať aj učivo z ročníkov, v ktorých zaostávajú – napríklad počítanie so zlomkami či s desatinnými číslami.

Problémom je aj to, že mnohí rodičia nemajú porovnanie s majoritou a učitelia niekedy nechávajú deti prechádzať do ďalších ročníkov aj bez potrebných vedomostí. To ich ukolíše do nečinnosti – majú predsa dobré známky, no neuvedomujú si, že zložitejšie učivo už nezvládajú.

Sú aj rodičia, ktorí vôbec netušia, ako sú na tom ich deti a aké majú známky. Stalo sa, že mi rodičia tvrdili, že ich deti vedia čítať a nepotrebujú doučovanie. Keď som ich však požiadal, aby teda niečo prečítali, vtedy si prvýkrát uvedomili, že ich dieťa neprečíta ani nápis na tričku.

Ako sa podarilo prelomiť cyklus chudoby a nezamestnanosti v niektorých komunitách? 

Neustále Rómom pripomíname, že je dôležité, aby otcovia pracovali. Nemajú výhovorku – sú zodpovední za zabezpečenie rodiny. Keď som ich navštevoval, vždy som sa pýtal, či už niečo skúšali, či sa pýtali v tej alebo inej fabrike, či hovorili s horárom, či by ich nevzal.

Našu pomoc sme postupne podmieňovali tým, že aj oni pomôžu nám. Keď napríklad potrebovali peniaze na lieky, dohodli sme sa, že nám zrýľujú záhradu alebo narežú drevo a za túto prácu dostanú vopred dohodnutú odmenu. Neraz som musel nechať svoju vlastnú prácu a ísť robiť s nimi, aby niečo nepokazili alebo neukradli.

Veľmi pomohlo aj to, že v našom kraji je dosť práce v lese. Horári si chodia po robotníkov a vyplácajú ich každý deň. Pre človeka, ktorý nie je zvyknutý pracovať, je totiž veľmi ťažké pochopiť, že sa má mesiac a pol namáhať „zadarmo“ a až potom dostane prvú výplatu. A najhoršie je, keď ho po týždni nájde exekútor a zistí, že ďalších šesť mesiacov má robiť bez akejkoľvek odmeny. On predsa ide pracovať preto, lebo potrebuje peniaze hneď.

Práca v lese je preto ideálna ako prvá robota – tam sa naučia základné pracovné návyky: že sa treba ráno zobudiť, v práci počúvať a postupne si zvyknú na režim. Potom už dokážu zvládnuť aj prácu vo fabrike a plánovať financie.

zdroj: krm.sk

Čo je najväčším úspechom Vašej misie doteraz? 

Za najväčší úspech považujem zachránených osem životov – osem mamičiek sa nám podarilo odhovoriť od potratu. Ďalej je to približne 180 detí, ktoré sa naučili plynulo čítať. A mnoho dospelých začalo pracovať – najprv som im pomáhal zo svojho, a dnes už spolu dokopy zarábajú mnohonásobne viac než ja.

Aké zmeny ste videli v komunite odkedy ste im začali pomáhať? 

Zmenilo sa toho veľa. Deti začali plynule čítať a písať, naučili sa hodiny aj dni v týždni a začali menej kradnúť. Otcovia rodín začali chodiť do práce, mladí začali zakladať rodiny, menej sa pije a s tým súvisí aj menej násilia v osade.

Krásnym svedectvom bolo, keď sme raz na nedeľnej škole vypisovali papiere a moja manželka začula, ako sa dve dievčatá rozprávajú. Jedna sa spýtala druhej, prečo vlastne ku nám chodí. A ona jej odpovedala: „No odkedy som začala chodiť na omšu, prestala som kradnúť a ohovárať, začala som pomáhať mame a je mi dobre.“

Čítaj viac z kategórie: Zo Slovenska