Miesto na dezert sa nájde: Vedci odhalili tajomstvo druhého žalúdka. Potvrdzujú existenciu zvláštneho javu v tele

Miesto na dezert? Jasné, to sa vždy nájde. Aj keď máme po obede pocit, že už nevládzeme zjesť ani sústo, pri dezerte sa totiž často stane malý zázrak. Koláč či zmrzlina si zrazu nájdu miesto, akoby sa v tele otvoril ďalší žalúdok.

Podľa profesorky anatómie Michelle Spear z Univerzity v Bristole však nejde o výhovorku ani o slabú vôľu. V skutočnosti by malo ísť o kombináciu fyziologických a psychologických procesov, ktoré má ľudské telo prirodzene nastavené.

Spear to vysvetľuje vo svojom článku publikovanom na portáli The Conversation, kde sa venuje tomu, prečo dezert funguje inak než hlavné jedlo. A prečo naň máme chuť aj vtedy, keď sme sýti.

Žalúdok sa vie „uvoľniť“, keď treba

Odborníčka upozorňuje, že žalúdok nie je pevná nádoba s obmedzeným objemom. Počas jedenia prebieha proces nazývaný žalúdočná adaptácia, pri ktorom sa svalovina žalúdka uvoľňuje a vytvára ďalší priestor bez toho, aby prudko stúpal tlak.

Dôležité je aj to, čo jeme. Ťažké hlavné jedlá vyžadujú intenzívne mechanické spracovanie, zatiaľ čo mäkké a sladké dezerty žalúdok zaťažujú len minimálne. Podľa Spear tak môže žalúdok po výdatnom jedle ešte stále „ustúpiť“ ľahkému pudingu či zmrzline.

Kľúčovú rolu však zohráva mozog. Spear vysvetľuje, že chuť na dezert nesúvisí len s fyzickým hladom, ale aj s takzvaným hedonickým hladom, teda túžbou jesť pre potešenie.

Sladké jedlá aktivujú mozgové centrá odmeny a dopamínové dráhy, ktoré dočasne oslabujú signály sýtosti. Aj keď telo už energiu nepotrebuje, mozog reaguje na očakávanie príjemného zážitku.

Iná chuť, nová motivácia

Ďalším faktorom je senzorická špecifická sýtosť. Ako Spear opisuje, počas jedla postupne klesá záujem mozgu o konkrétnu chuť a textúru. Keď sa však objaví niečo úplne iné, v tomto prípade sladké, krémové alebo kyslé, mozog znovu zbystrí pozornosť.

Aj preto sa môže stať, že niekto nedokáže dojesť hlavný chod, no dezert zje bez problémov. Nejde o rozpor, ale o reakciu na nový podnet. Pocit plnosti navyše nenastupuje okamžite. Hormóny, ktoré mozgu signalizujú sýtosť, sa podľa Spear uvoľňujú postupne. Ich účinok sa dokonca naplno prejaví až po 20 až 40 minútach.

Rozhodovanie o dezerte sa preto často odohráva ešte predtým, než sa tieto signály stihnú presadiť. To podľa profesorky vysvetľuje aj to, prečo reštaurácie dezerty ponúkajú tak rýchlo po hlavnom chode.

Dezert ako kultúrny rituál

K biologickým procesom sa pridáva aj kultúrny a emocionálny rozmer. Spear pripomína, že dezert je v mnohých spoločnostiach symbolom odmeny, oslavy či pohostinnosti. Práve tieto asociácie môžu chuť na sladké ešte zosilniť.

Japonci pre tento jav používajú výraz betsubara, teda „oddelený žalúdok“. Anatomicky síce neexistuje, no pocit, ktorý opisuje, má podľa Spear pevné základy v tom, ako funguje ľudské telo aj mozog.

Vysvetlenie odborníčky na anatómiu zároveň pomáha pochopiť, prečo sa chuť na sladké často nekončí ani po sviatkoch. Nejde len o rozmaznanosť, ale o kombináciu biologických mechanizmov, ktoré môžu pri dlhodobom prejedaní prerásť do problému.

Ako sme informovali v nedávnom článku, mnohí Slováci sa po Vianociach sťažujú na nafukovanie, únavu a neustálu potrebu „niečo sladké dojesť“, aj keď už dávno nejde o hlad.

Skroť svoje chute

Odborníci upozorňujú, že ak sa tento vzorec opakuje, telo sa postupne učí vyžadovať rýchlu cukrovú odmenu. Sladké jedlá potom neplnia len rolu dezertu, ale stávajú sa nástrojom na zvládanie únavy, stresu či poklesu energie. Práve preto je podľa nich dôležité po sviatkoch nielen obmedziť cukor, ale aj pochopiť, prečo po ňom siahaš.

V článku sme zároveň poukázali na to, že riešením nie sú drastické diéty, ale návrat k bežnému režimu, vyváženej strave a pohybu. Keď sa stabilizuje hladina cukru v krvi, zníži sa aj takzvaný hedonický hlad, o ktorom hovorí anatomistka Spear. Inými slovami, čím menej telo kolíše medzi cukrovými špičkami, tým menej budeš mať pocit, že „ďalší žalúdok na dezert“ potrebuješ každý deň.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti