Mozog považuje horor za tréningové ihrisko: Nová teória mení pohľad na obľúbený filmový žáner

Horory nás fascinujú, hoci sú stvorené na to, aby nás desili. Nová teória publikovaná v časopise Philosophical Transactions of the Royal Society B ponúka pre tento paradox elegantné vysvetlenie: horory slúžia ako tréning pre náš mozog. V bezpečnom prostredí mu umožňujú precvičovať zvládanie neistoty a kontrolu nad strachom – a práve to považuje mozog za odmenu.

Informuje o tom web PsyPost a štúdia uverejnená na portáli Royal Society Publishing.

Strach ako zdroj potešenia

Vedci sa už roky pokúšajú pochopiť, prečo ľudia dobrovoľne vyhľadávajú nepríjemné zážitky – či už ide o smútok v dráme alebo hrôzu v horore. Hoci mnohé výskumy potvrdzujú, že tento žáner prináša psychologické prínosy, doterajšie teórie sa často navzájom vylučovali. Autori novej štúdie preto navrhli jednotný rámec, ktorý vysvetľuje, ako môžu zámerne vyvolané negatívne emócie viesť k pozitívnemu výsledku.

Opierajú sa o teóriu tzv. prediktívneho spracovania, ktorá chápe mozog ako „stroj na predpovede“. Každú sekundu odhaduje, čo sa stane, a keď sa realita odlišuje od očakávania, vzniká predikčná chyba. Mozog ju potom znižuje – upraví svoje vnútorné modely sveta alebo zmení správanie tak, aby sa realita priblížila predpovedi.

Učenie na hrane

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ideálny stav je pokoj bez prekvapení. No mozog vyhľadáva situácie, ktoré sú mierne neisté – dostatočne predvídateľné, no zároveň podnetné. Takzvaná „zlatá zóna neistoty“ poskytuje najlepšie podmienky na učenie. Keď mozog dokáže znížiť neistotu rýchlejšie, než čakal, prežíva uspokojenie.

Práve tento mechanizmus podľa vedcov vysvetľuje, prečo nás horory tak priťahujú. Sú starostlivo zostavené tak, aby nás držali na hrane predvídateľnosti a chaosu – medzi tým, čo zvládame, a tým, čo nás ešte stále znepokojuje.

Horor ako emocionálna technológia

Z tohto pohľadu predstavujú horory druh emocionálnej technológie. Autori tvrdia, že manipulujú našu prediktívnu myseľ a simulujú nebezpečenstvo v bezpečnom priestore. Hoci vieme, že netvory neexistujú, mozog ich spracúva ako možné hrozby, z ktorých sa dokáže poučiť. Ich výzor – zuby, pazúry či tichý útok z tmy – odráža evolučné obavy našich predkov z predátorov.

Horory sa však nespoliehajú len na obraz. Ich príbehy pracujú s napätím a očakávaním. Pomaly budujú atmosféru, kým nepríde moment, ktorý prudko poruší naše predpovede – tzv. „jump scare“. Funguje to aj preto, že nie vždy nastane. Keď sa po dlhom tichu nič nestane, mozog sa stáva ešte ostražitejším.

Zároveň sa v žánri opakujú známe vzorce, napríklad archetyp „posledného dievčaťa“, ktoré prežije a postaví sa zlu. Kombinácia predvídateľnosti a prekvapenia udržiava diváka v stave sústredeného napätia, ktorý mozog považuje za ideálny na učenie.

Cvičisko pre strach

Autori opisujú horor ako bezpečné cvičisko pre zvládanie stresu. Podľa nich poskytuje priestor, kde si môžeme vyskúšať reakcie na ohrozenie. Tento jav nazývajú morbídnou zvedavosťou – túžbou spoznať nebezpečenstvo, aby sme ho dokázali rozpoznať a vyhnúť sa mu. Počas pandémie COVID-19 preto prudko vzrástol záujem o film Contagion – ľudia v ňom intuitívne hľadali spôsob, ako pochopiť hrozbu prostredníctvom fiktívneho príbehu.

Ďalšou výhodou je zlepšenie regulácie emócií. Dobrovoľným vystavením sa strachu v bezpečnom prostredí sa učíme rozpoznávať svoje reakcie – zrýchlený tep, napätie, potenie dlaní – a pozorovať ich s odstupom. Strach sa tak mení na predmet pozorovania, nie na silu, ktorá nás ovláda. Tento proces posilňuje sebauvedomenie podobne ako meditácia.

Horory a úzkosť

Horory často priťahujú ľudí, ktorí trpia úzkosťou. Ich telo vysiela protichodné signály – stav známy ako „šumová interocepcia“. Počas hororu má však ich strach konkrétny zdroj: monštrum na obrazovke. Namiesto nepochopiteľného vnútorného napätia cítia zrozumiteľnú hrozbu, ktorú po skončení filmu môžu nechať za sebou.

Vedci však pripomínajú, že tento zážitok nie je pre každého. U ľudí s traumou alebo s presvedčením, že svet je nebezpečné miesto, môžu horory tieto predstavy posilňovať. Taký človek potom siaha po desivom obsahu znova a znova, čím prehlbuje pocit bezmocnosti.

Budúci výskum má preto určiť, kde sa končí zdravé experimentovanie so strachom a kde sa začína jeho nezdravá verzia – tá, ktorá už nevedie k učeniu, ale k úzkosti.

Tréning pre neistý svet

Ak je teória správna, horory nám dávajú viac než len zábavu. Učia nás zvládať nepredvídateľnosť – zručnosť, ktorú potrebujeme v každodennom živote. V temnote kinosály si tak mozog nacvičuje reakcie, ktoré využije v realite: pokoj, sústredenie a schopnosť zareagovať, keď sa zmení všetko, čo sme čakali.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti