Neurologička varuje: Demencia a strata pamäti nie sú osud. Radí, ako dostať mozog do TOP kondície

Strata pamäti a demencia patria medzi najväčšie obavy ľudí v strednom veku. Mnohí považujú zhoršovanie pamäti za nevyhnutnú daň za pribúdajúce roky.

Neurovedkyňa a profesorka neurovied na New York University Wendy Suzuki však hovorí, že mozog nie je pasívny orgán, ktorý sa po štyridsiatke už len pomaly zhoršuje.

Naopak, dokáže sa meniť a posilňovať. A podľa nej existuje jeden zásah, ktorý má na mozog okamžitý aj dlhodobý efekt – pohyb.

„Najprekvapivejšie zistenie o mozgu je to, že pohyb tela je najúčinnejšia vec, ktorú môže ktokoľvek urobiť pre zdravie svojho mozgu práve teraz,“ hovorí v podcaste ZOE.

Prečo si pamätáme narodenie dieťaťa, ale nie raňajky

Suzuki sa roky venuje výskumu dlhodobej pamäti. Vysvetľuje, že za vytváranie spomienok na udalosti z nášho života zodpovedá štruktúra nazývaná hipokampus, ktorá sa nachádza v spánkovom laloku.

„Môj obľúbený lalok je spánkový lalok, pretože práve tam sa nachádza hipokampus, štruktúra kritická pre vytváranie spomienok na udalosti, ako je narodenie detí,“ vysvetľuje.

Hipokampus funguje ako vstupná brána nových informácií do dlhodobej pamäti. Spomienky, ktoré majú silný emocionálny náboj, sa ukladajú pevnejšie. Preto si ľudia často detailne pamätajú moment, keď prvýkrát držali svoje dieťa v náručí, no nevedia si vybaviť, čo jedli pred dvoma dňami.

Emócie v tomto procese zohrávajú zásadnú úlohu. Pri silných zážitkoch sa aktivuje amygdala, ktorá je úzko prepojená s hipokampom a pomáha „zafixovať“ spomienku. Dôležitú úlohu zohráva aj opakovanie, asociácie a novosť zážitku.

Čo sa deje pri demencii

S pribúdajúcim vekom môže dochádzať k poškodeniu hipokampu. Pri Alzheimerovej chorobe, ktorá je najčastejšou formou demencie, sa v tejto oblasti začínajú ukladať patologické zmeny, ktoré vedú k odumieraniu buniek.

„Keď sa poškodí hipokampus, už nedokážete ukladať nové informácie do dlhodobej pamäti,“ hovorí Suzuki.

Preto si ľudia s demenciou často pamätajú detstvo či mladosť, no nedokážu si spomenúť na udalosti z posledných dní alebo týždňov. Staršie spomienky sú už uložené v mozgovej kôre, mimo hipokampu. Nové sa však bez jeho správneho fungovania neuložia.

Dobrou správou podľa nej je, že riziko demencie nie je nemenné. „Je vaše riziko demencie fixné, keď ste dospelí? Nie,“ odpovedá jednoznačne.

Bežná zábudlivosť nie je automaticky demencia

Suzuki zároveň upozorňuje, že mnoho ľudí si každodennú zábudlivosť vysvetľuje ako začiatok vážneho ochorenia. Často za ňou stojí stres a zahltenie informáciami.

„Ste v stresovej situácii a niekto sa vás spýta jednoduchú otázku. A vy si zrazu neviete spomenúť. Znamená to, že máte demenciu? Nie. Znamená to, že ste v strese,“ vysvetľuje.

Dlhodobý extrémny stres však môže mať reálne fyzické následky. Vysoké hladiny stresového hormónu kortizolu môžu poškodzovať synapsie, teda spojenia medzi nervovými bunkami, a pri chronickom preťažení aj samotné bunky.

Mozog sa dokáže meniť

Kľúčovým pojmom v jej práci je neuroplasticita, teda schopnosť mozgu meniť svoju štruktúru a funkciu na základe skúseností. Tá môže byť pozitívna alebo negatívna.

Pozitívna neuroplasticita znamená, že správne podnety – pohyb, spánok, výživa, sociálne väzby – dokážu zlepšiť fungovanie mozgu. Negatívna sa prejavuje napríklad pri dlhodobom strese alebo traume.

Suzuki zdôrazňuje, že nie všetky oblasti mozgu dokážu vytvárať nové bunky. „Nie všetky oblasti mozgu dospelého človeka dokážu vytvárať nové mozgové bunky. V skutočnosti sú len dve,“ hovorí. Jednou z nich je práve hipokampus.

Pohyb ako „neurochemický kúpeľ“

Podľa Suzuki je najúčinnejším nástrojom na podporu mozgu pravidelný aeróbny pohyb.

„Zakaždým, keď pohnete telom, v mozgu sa uvoľní príval neurochemikálií,“ vysvetľuje.

Medzi ne patrí dopamín, serotonín, noradrenalín či endorfíny. Tento „neurochemický kúpeľ“ má okamžitý efekt – zlepšuje náladu, pozornosť aj reakčný čas. Nejde pritom o maratón. Stačí svižná desaťminútová chôdza.

Dlhodobý efekt je ešte významnejší. Pri pravidelnom pohybe sa uvoľňuje aj rastový faktor BDNF, ktorý podporuje vznik nových mozgových buniek v hipokampe.

„Pravidelné cvičenie spôsobí, že váš hipokampus bude väčší, plnší a nadýchanejší. A to je presne to, čo chcete,“ hovorí obrazne.

Suzuki má v rodine Alzheimerovu chorobu a priznáva, že pohyb nevníma ako liek, ale ako spôsob, ako oddialiť prípadné prejavy. Cieľom je podľa nej vybudovať čo najodolnejší mozog.

Koľko pohybu stačí

Vo výskume sledovala ľudí, ktorí takmer necvičili. Tí, ktorí začali trikrát týždenne absolvovať 45 minút aeróbneho cvičenia počas troch mesiacov, zaznamenali zlepšenie nálady, pozornosti aj pamäti.

Ešte lepšie výsledky dosiahli ľudia, ktorí už boli mierne aktívni a zvýšili frekvenciu pohybu. „Každé otočenie pedálov sa počíta. Každá kvapka potu sa počíta,“ hovorí.

Podmienkou je zvýšenie srdcovej frekvencie. Môže ísť o svižnú chôdzu, tanec, záhradkárčenie či skupinový tréning. Dôležitá je pravidelnosť.

Nikdy nie je neskoro

Jedným z najsilnejších posolstiev jej práce je fakt, že zmeny sú možné aj vo vysokom veku. „Nikdy nie je neskoro začať hýbať sa,“ zdôrazňuje.

Štúdie ukazujú, že aj ľudia v raných štádiách kognitívneho úpadku môžu pravidelným pohybom zlepšiť svoje výsledky v testoch pamäti. Dokonca aj u deväťdesiatnikov sa preukázala schopnosť vytvárať nové bunky v hipokampe.

Pre ľudí, ktorí chcú začať, odporúča jednoduchý postup – osobný experiment. Zvýšiť pohyb na zvládnuteľnú úroveň, sledovať zmeny nálady, energie a koncentrácie a postupne budovať návyk.

Suzuki sama cvičí približne 30 minút denne, kombinuje kardio a silové cvičenia, prípadne jogu. Dôležitejšia než konkrétny typ pohybu je podľa nej konzistentnosť.

Demencia a strata pamäti teda nemusia byť nevyhnutným osudom. Mozog si síce nedokážeme vymeniť, no dokážeme ho trénovať. A podľa neurovedkyne je najjednoduchším spôsobom začať sa hýbať.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti