Ohavný čin: Svoju sestru väznil a mučil v chatrči 22 rokov. To, čo zažívala, je ako z hororu

Žena sa presťahovala do rodinného domu svojho brata v malej talianskej dedinke Casalciprano po tom, čo jej manžel zomrel v roku 1995. Muž tvrdil, že nechce, aby jeho sestra žila sama. Informáciu priniesol web Metro News.

Žena s týmto návrhom súhlasila a presťahovala sa do bývalej izby svojich rodičov. Po piatich rokoch sa bratovo správanie k nej rapídne zmenilo. Muž a jeho manželka zavreli ženu na 22 rokov do nevykúrenej chatrče.

Celé tieto roky nikoho nezaujímalo, čo sa jej môže stať. Zranená žena klopávala na okno alebo kričala vždy, keď niekto prešiel okolo. Robila to len vtedy, keď si bola istá, že jej väznitelia nie sú doma.

Navštívili sme Záhorskú Ves: Jej starosta je obvinený pre kšefty s takáčovcami

GALÉRIA+ 11

Nikto z dedinčanov nereagoval, niektorí si mysleli, že ide o žart alebo správanie nepríčetnej osoby. Nakoniec však niekto poslal anonymný list, v ktorom informoval bezpečnostné zložky o zvláštnych zvukoch vychádzajúcich z chatrče.

Služby vykonali kontrolu, ktorá ich priviedla k väznenej žene. Keď 67-ročná žena uvidela strážnika, schovala sa do kúta a nič nepovedala. Neskôr sa začala pýtať, či ju prišli vyslobodiť.

V rozhovore so psychologičkou prezradila, čo sa u nich doma dialo. Ženu bil jej brat zakaždým, keď sa pokúsila čo i len niečo povedať. Mohla hovoriť len so súhlasom svojich mučiteľov.

Žena sa mohla kúpať len raz za mesiac vo vani so špinavou bielizňou. V prípadoch, keď odmietala plniť ich príkazy, bola opätovne bitá. Keď ju strážna služba našla, mala na sebe ten istý odev ako pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď ju uväznili. Len občas mohla vyjsť do záhrady, pričom ju brat mal na vôdzke ako psa.

Žena je teraz v chránenom stredisku a dostáva odbornú pomoc. Starosta obce sa vyjadril, že rodinu kontrolovala aj sociálka, no závery kontrol zatiaľ nie sú známe.

Miestneho starostu Casalciprana Castellisa sa médiá pýtali aj to, akým zázrakom nikto z 550 obyvateľov dediny nikdy nepočul plač väznenej ženy a prečo sa nikto nezaujímal o jej náhle zmiznutie.

„Som primátorom tohto mesta už 12 rokov, ale pamätám si, že som ju ako mladík videl len párkrát. Kto by mal hlásiť, že sa so ženou nekontaktuje? Možno rodinný lekár,“ povedal.

Záhadné je aj to, prečo bol vdovský dôchodok priznaný žene v roku 1995 vo výške 400 eur mesačne prevedený na jej brata a nie priamo na ňu.

Starostu sa pýtali aj na samotných mučiteľov. „Boli to dvaja milí, srdeční ľudia. Keby mi teraz niekto povedal, čo sme sa o nich dozvedeli, nikdy by som tomu neveril,“ dodal starosta inak pokojnej talianskej dedinky.