Paraglajdista Juraj preletel Alpy so zlomenou rukou: „Keď sa mesiac nebojím o život, tak sa nudím“

Juraj patrí medzi tých výnimočných ľudí, ktorí si vybrali cestu mimo komfortnej zóny. Ako skúsený paraglajdista lieta v miestach, kde by sa bežný pilot neodvážil – nad himalájskymi štítmi, antarktickými pláňami či pakistanskými horami. Jeho príbeh je fascinujúcou cestou odvahy, vytrvalosti a túžby po slobode.

K paraglajdingu sa Juraj dostal vďaka svojej rodine. „Mal som veľké šťastie, pretože ma k tomu doviedol môj starší brat a otec. Keď som mal 6 rokov, tak som letel prvýkrát sám,“ spomína. Aj keď to bol len krátky let pár metrov nad zemou, zasial v ňom semienko vášne, ktorá ho sprevádza dodnes.

Skutočne intenzívne sa tomuto športu začal venovať v 18 rokoch, keď si za úspory z vkladnej knižky kúpil svoj prvý padák. „Bol to padák za 650 eur a začal som lietať. Chytilo ma to tak, že som sa v tom našiel,“ vysvetľuje.

Extrémne výzvy a život na hrane

Juraj sa venuje paraglajdingu v tých najnáročnejších podmienkach. Lieta vo veľkých nadmorských výškach, až do 7 125 metrov, kde je vzduch riedky a teploty extrémne nízke. „Lietanie vo veľkých nadmorských výškach, ako som lietal trebárs v Pakistane alebo v Indii nad 6 000 metrov, je náročné z hľadiska teploty aj z hľadiska nedostatku kyslíka,“ vysvetľuje.

V takýchto odľahlých oblastiach je akákoľvek nehoda mimoriadne nebezpečná. „Záchrana je veľmi ťažká až nemožná, takže to riziko je tam veľké,“ priznáva. Napriek tomu sa do takýchto výprav púšťa opakovane, približne dvakrát do roka – zvyčajne na jar a na jeseň.

Tieto expedície sú fyzicky mimoriadne náročné. „Moje telo málokedy vydrží viac ako mesiac takejto tortúry. Dosť často zhodím 8 až 10 kilogramov za mesiac,“ priznáva Juraj. Po návrate domov potrebuje dlhší čas na regeneráciu. „Raz som si doniesol horúčku dengue, inokedy som sa vrátil s výškovou chorobou a poloslepý, mal som nejakých cudzopasníkov v črevách a podobné veci.“

Zoznam jeho zranení je pôsobivý – od prasknutého stavca, cez zlomenú pätu či rebro až po zlomenú ruku, s ktorou pokračoval v súťaži RedBull X-Alps až do cieľa zvyšných 1 500 kilometrov. „Vyliezol som aj dve ferraty,“ spomína, akoby to bola bežná vec.

zdroj: RedBull X-Alps/Filip Benček

Rekordné lety a život v oblakoch

Jurajov najdlhší let trval neuveriteľných 11,5 hodiny. Takéto dlhé lety si vyžadujú nielen fyzickú, ale aj psychickú výdrž. „Je to nepretržité riešenie problémov. Prirovnal by som to k šoférovaniu po okresných cestách s tým, že nemáš navigáciu, ale musíš sledovať značky,“ vysvetľuje.

Počas takto dlhých letov sa musí paraglajdista vysporiadať aj s fyziologickými potrebami. „Mám tam možno rádovo v jednotkách minút čas na také veci ako sa napiť, najesť alebo vykonať potrebu,“ priznáva Juraj. Ako sa dá vykonať potreba vo vzduchu? „Buď hadičkou alebo do fľašky, alebo silným tlakom proti vetru, ktorý má rýchlosť 35 až 40 kilometrov za hodinu,“ vysvetľuje s humorom.

Vďaka paraglajdingu spoznáva Juraj miesta z jedinečnej perspektívy. Spomína si na zážitok z Nového Zélandu: „Pristál som v jednom mestečku, potreboval som nabrať vodu, tak som sa dal do reči s nejakým miestnym človekom. Keď som mu ukázal, kadiaľ som letel, povedal mi: Čo si za týždeň videl vo vzduchu ty, ja som nevidel za celý život.“

Finančná náročnosť a bezpečnostné otázky

Paraglajding na Jurajovej úrovni si vyžaduje značné investície. Cena výbavy sa líši podľa jej určenia a môže sa pohybovať od 4 500 až do 13 000 eur. „Mám napríklad paraglajd, ktorý je určený na extrémne zostupy: Váži len kilogram a môžem sa s ním spustiť z Eigeru alebo Matterhornu. Jeho výkon je mizerný, je to len na zostup,“ vysvetľuje. „A potom mám batoh, ktorý váži 45 kíl. Sedačka vyzerá ako obrovská raketa alebo ponorka, nafukuje sa za mnou jeden a pol metra. Som celý schovaný, trčia mi vlastne len ruky a hlava.“

zdroj: archív/Juraj Koreň

Zaujímavé je, že napriek rizikovej povahe svojho koníčka Juraj nemá životnú poistku. „Načo by som ju mal? Však keď som na druhom svete, tak je to už jedno,“ odpovedá s úsmevom. Vysvetľuje, že v miestach, kde lieta, by mu poistka aj tak nepomohla. „Napríklad v Pakistane ak by si aj mal poistku, aj tak ťa nezachránia. Musíš zložiť 20 alebo 30 000 dolárov v keši priamo vojakom, aby nastúpili do vrtuľníka a išli ťa zachrániť, ak sa im bude chcieť.“

Hoci Juraj trávi veľa času na extrémnych výpravách, nepovažuje paraglajding len za koníček, ale aj za svoje povolanie. „Paraglajding pre mňa nie je len zábava, hoci mnohí ľudia nechápu, prečo sa dobrovoľne ‚mučím‘ fyzicky a mentálne,“ vysvetľuje s úsmevom. 

Záchrana v divočine

V odľahlých oblastiach, kde Juraj lieta, často neexistuje oficiálna záchranná služba. „V Indii, kde som bol minulú jeseň – vieš kto zachraňoval pilotov, ktorí spadli? My sami, piloti medzi sebou,“ opisuje realitu. Keď sa niekto zraní, ostatní paraglajdisti si často musia zorganizovať záchranu sami.

„Jeden kamoš sa zlámal v 5 500 metroch a zachraňovali ho ostatní paraglajdisti. Zaplatili vrtuľník v hotovosti, prišli za ním, spustili sa k nemu lanom. Nemali žiadny navijak, nič, proste ho len priviazali a vytiahli ho odtiaľ,“ spomína Juraj. „Úplný amaterizmus, žiadna záchranná služba tam neexistuje. Sú to súkromné vrtuľníky nejakých papalášov, ktoré tam vozia turistov, nemajú žiadnu výstroj a nikto tam nie je záchranár.“

Anna zainvestovala 155-tisíc do licencií a vybudovala sieť kliník: Dermatologička teraz zarába takmer milión ročne

Najnáročnejšia výprava a filozofia lietania

Za svoju najnáročnejšiu výpravu považuje Juraj expedíciu v Himalájach z minulého októbra. „Preletel som asi 80 kilometrov do pohoria na sever. Tam som pristál asi v 5 100 metroch a vyliezol som na horu, na ktorej ešte nikdy nikto nebol, sólo s padákom, a zletel som dolu.“

Na tejto výprave bol úplne sám, musel sa pohybovať po ľadovci, čo je „jedna z najhorších možných vecí, ktoré môžeš v horách spraviť,“ a navyše si zabudol satelitný komunikátor. „Nikto nevedel, kde som. Ak by som si zlomil nohu, tak by som sa musel asi plaziť, kým by som sa niekam dostal, kde by mi možno niekto pomohol,“ spomína.

Keď sme sa ho pýtali, prečo sa púšťa do takých nebezpečných aktivít, jeho odpoveď bola úprimná: „Je to veľmi hlboká filozofická téma. Mladším mužom do 25 rokov je ten risk veľmi prirodzený, pretože im nedorástla časť mozgu, amygdala, zodpovedná za uvedomovanie si príčiny a následku. Sú za to odmeňovaní výborným pocitom. Nevravím, že som úplne mladý, ale stále som odmeňovaný tým dobrým pocitom z adrenalínu.“

Juraj dokonca priznáva, že adrenalín sa pre neho stal istou formou závislosti: „V poslednej dobe, keď nemám také vzrúšo, že sa trošku bojím o svoj život asi mesiac, tak sa nudím.“

zdroj: archív/Juraj Koreň

Napriek tomu, že Jurajove výpravy môžu pôsobiť ako bezhlavo riskantné, on sám to tak nevníma. „Za každým takýmto excesom sú dlhé hodiny, niekedy dni až týždne premýšľania, skúšania, trénovania a prípravy, aby sa ten daný sen mohol stať skutočnosťou,“ vysvetľuje.

Pre Juraja je paraglajding spôsobom, ako spoznať svet z jedinečnej perspektívy. „Fascinujú ma miesta, kde sa dá lietať, nie je to jednoduché a zároveň sa môžem stratiť v nejakej divočine. Nefascinujú ma prímorské pláže a veľké mestá,“ hovorí. „Práve vďaka paraglajdingu sa dá spoznať krajina z neuveriteľných pohľadov, tak hlboko, tak emocionálne.“

„Nie som úplne šialenec, len žijem svoje sny.“ A hoci jeho cesta môže byť pre mnohých nepochopiteľná, pre Juraja predstavuje naplnenie túžby po slobode a prekračovaní vlastných hraníc.

Čítaj viac z kategórie: Inšpiratívni Slováci