Poďme sa baviť o peniazoch

My z gastra sme si to odsrali v prvom rade. Odpovedá mi na otázku „ako to zvládajú“ klient a priateľ po tom, ako som z pochopiteľných dôvodov zrušil fotenie. Naozaj, spoločne so zdravotníkmi a kultúrou je gastro v prvej línii, ktorá dostala plný zásah. Guľometom. Hoci v tejto oblasti priamo nepracujem, nemusím platiť za priestor, nemám tím kuchárov, čašníkov, prevádzkarov, nemám na sklade stovky kíl zásob. Iba o ňom píšem a aj tak môj mesačný príjem klesol o viac ako tretinu. Zatiaľ.

Panika nie je na mieste, zodpovednosť áno. Aj vďaka racionálnemu prístupu ľudí z gastra, ktorí si uvedomujú, že zdravie sa za peniaze nedá kúpiť, nič nenasvedčuje tomu, že sme na talianskej ceste. Alebo španielskej, francúzskej či britskej. A čím skôr sa táto situácia skončí, tým radostnejší bude návrat do kaviarní, reštaurácií, hotelov – kde si spokojne a z plných, hlavne zdravých pľúc budeme môcť vydýchnuť. Za toto patrí obrovská vďaka každému z podnikateľov, ktorý k tejto nečakanej, nepoznanej a hlavne vážnej situácii pristúpil takto: zodpovedne.

Poďme sa však baviť o peniazoch. Je to šialené. Čítam si rozhovor s Pohlreichom, kde hovorí o tom, že „náš biznis umrel.“ Lebo predávajú servis a ten teraz nie je. Idem do našej kancelárie, na rohu budovy vidím prevádzku, z ktorej sa mal stať shisha bar. Chlapci si to pred mesiacom prenajali, začali prerábať, mesačné náklady 900 € iba za priestor, a teraz im to stojí. Alebo skôr padá? Vychádzam z domu v rúšku a gumených rukaviciach, preberám ovocie a zeleninu. Od firmy, ktorá kedysi dovážala do reštaurácií a školských jedální, dnes robia dovoz aj do domácností – museli. Máte toho veľa, pýtam sa. Ani nie, kedysi sme boli šiesti, dnes sme dvaja. Namiesto objednávky za stovky eur dnes robia objednávky bežným ľuďom za desatinové sumy. A to som sa nepohol ďalej ako z môjho bloku. Je to všade.

Všade však vidím aj obrovskú zodpovednosť. Pamätám si na fóry o tom, že keď si niekto v Ázii kýchne, polovica ľudí začne nosiť rúška. A dnes? Absolútne drvivá väčšia Slovákov chodí s nimi po ulici. A tiež vidím obrovskú solidárnosť: lebo tie rúška nie sú z obchodu, sú vlastnoručne ušité. Ušila ich suseda na dôchodku, krajčírka, ktorá prišla o prácu, dobrovoľníci pre seniorov, kamarátka, ktorá vyrábala ľanové vrecká na chlieb. Každý kto mohol, pomohol – svojou troškou.

Vypäté situácie odhaľujú charakter ľudí. Jeden deň počas pandémie nám môže ukázať oveľa viac ako dva roky manželstva. Obchodného partnerstva, priateľstva, čohokoľvek. A práve vďaka tomu, čo okolo seba vidím, som neprepadol skepse ani panike. Verím v lepšie zajtrajšky – nielen preto, že musím, ale aj preto, že to tak úprimne cítim. Lebo vidím, že mnoho ľudí si nezištne pomáha. A práve takú pomoc potrebujú aj naše obľúbené kaviarne, reštaurácie, hotely, cukrárne.

Čo keby sme tie palety múk a kartóny droždia prenechali radšej tým, ktorí to s nimi vedia lepšie ako my? Keď nemôžeme ísť do našich obľúbených prevádzok, to neznamená, že ich produkty nemôžu ísť k nám. Nemusí to byť každý deň, no každé euro sa počíta. A vypäté situácie odhaľujú nielen charakter ľudí, ale vytvárajú priestor na odvážne, netradičné a často úspešné riešenia. Priatelia, z gastra, nevzdávajte sa. Ľudskosť a solidarita je živnou pôdou pre vaše nápady, ktorými bojujete, aby ste to zvládli. Sme pri vás a vaše produkty s nami, lebo keď je v hre ľudskosť, peniaze sa nepočítajú.