Pre­čo sa na Slo­ven­sku úspech tres­tá nená­vis­ťou?

Alexandra Dulaková / 12. apríla 2016 / Business

Vraj, ak máš hate­rov, zna­me­ná to, že robíš nie­čo, čo za to sto­jí. Na Slo­ven­sku to zrej­me pla­tí rov­no dvoj­mo, no nevzťa­hu­je sa to len na úspech, ale poma­ly na akti­vi­ty kaž­dé­ho dru­hu. Sme ako národ tak nepraj­ní, ale­bo je naša ostrá kri­ti­ka opráv­ne­ná?

Rada čítam dis­ku­sie pod onli­ne člán­ka­mi a aký­mi­koľ­vek prís­pev­ka­mi na sociál­nych sie­ťach. Nie­len­že toho pre­zrá­dza­jú dosť o verej­nej mien­ke, ale aj o men­ta­li­te zain­te­re­so­va­né­ho ľudu, resp. aspoň tej vzor­ky, kto­rá sa roz­hod­la verej­ne vyjad­riť. Dnes je to záro­veň asi ten vôbec naj­ľah­ší spô­sob, akým sa infor­má­cie o verej­nej mien­ke dajú zís­kať.

Sociál­ne sie­te tie­to dis­ku­sie naviac pre­su­nu­li pod jed­nu stre­chu, tak­že všet­ko, čo je člo­ve­ku k báda­niu tre­ba, je vlast­ný pro­fil a sle­do­va­nie čo naj­viac strá­nok kaž­dé­ho dru­hu. Prí­stup majú všet­ci a mož­nosť vyjad­ro­va­nia nebý­va obme­dze­ný. Nuž a za neja­ký ten čas báda­nia slo­ven­ských aj zahra­nič­ných webov a názo­rov, kto­ré sa oko­lo nich točia, musím z vlast­ných skú­se­nos­tí skon­šta­to­vať jedi­né: sme národ nepre­ko­na­teľ­ných hate­rov. A nená­vi­dí­me naj­mä ľudí, kto­rým sa darí.

Screen Shot 2016-04-10 at 01.17.34

foto: newscult.com

Nie­kto je boha­tý? Urči­te je to zlo­dej, kto­rý nevie, čo je to poc­ti­vá prá­ca.

Šikov­né a úspeš­né die­ťa, kto­ré sa nebo­daj dosta­lo na dob­rú ško­lu? Iste len vďa­ka penia­zom svo­jich rodi­čov. Neexis­tu­je, aby bolo „len“ inte­li­gent­né, šikov­né a nebo­daj dosta­lo šti­pen­dium.

Nie­kto je pek­ný a štíh­ly, ale­bo rov­no dob­re oble­če­ný? Urči­te je to ume­lá a ľah­ká dáma, pop­rí­pa­de zžen­šti­lý homo­se­xu­ál.

A ak by nebo­daj neja­ký Slo­vák vymys­lel uni­ver­zál­ny liek na rako­vi­nu? Nie­kto by už naň­ho čosi vyhra­bal a pred verej­nos­ťou to odpre­zen­to­val ako tri­umf pri­rov­na­teľ­ný k momen­tu, keď rus­kí voja­ci Čer­ve­nej armá­dy vztý­či­li na stre­che pora­ze­né­ho Ríš­ske­ho sne­mu v zbom­bar­do­va­nom Ber­lí­ne soviet­sku vlaj­ku. Naprí­klad, že jeho pras­ta­rý otec bol gar­dis­ta, ses­ter­ni­ca z desia­te­ho kole­na pra­co­va­la pre ŠTB, koňa otca brat volil Kot­le­bu a vlast­ne je celý napo­je­ný na ilu­mi­ná­tov, far­ma lob­by, ale­bo ho rov­no dosa­di­la pre­hni­tá Ame­ri­ka.

A je úpl­ne jed­no, či sa jed­ná o info­má­cie o úspeš­ných ľuďoch, autách, ale­bo hoc aj toče­nej zmrz­li­ne. Môže­me si byť istí, že sa nie­kto posta­rá o nega­tív­ny ohlas.

MELBOURNE, AUSTRALIA - NOVEMBER 15: (R-L) New UFC women's bantamweight champion Holly Holm of the United States celebrates her victory over Ronda Rousey of the United States during the UFC 193 event at Etihad Stadium on November 15, 2015 in Melbourne, Australia. (Photo by Brandon Magnus/Zuffa LLC/Zuffa LLC via Getty Images)

foto: fortune.com

Hovo­rí sa, že úspech sa neod­púš­ťa. A z pár vyš­šie uve­de­ných prí­kla­dov jed­no­hlas­ne vyplý­va spo­loč­ná črta: ľudia jed­no­du­cho odmie­ta­jú uve­riť, že sa nie­čo dá dosiah­nuť vlast­nou a poc­ti­vou prá­cou. Že za tým nie sú len penia­ze, naj­lep­šie od iných ľudí – rodi­čov, sugar dad­dy spon­zo­rov, zau­ja­tých inves­to­rov – ale­bo tla­čen­ka, kto­rá dotyč­né­ho dosta­la na to správ­ne mies­to.

Spoj­me to s akým­si vro­de­ným a aro­gant­ným pre­sved­če­ním o tom, že člo­vek vlast­ní patent na roz­um a máme hoto­vý pro­dukt toho naj­hor­šie­ho, čo naša kra­ji­na ponú­ka: nená­vist­né­ho člo­ve­ka, kto­rý niko­mu nedop­ra­je ani minú­tu úspe­chu a uzna­nia, pre­to­že nie je mož­né, aby si to ten člo­vek zaslú­žil. No nie?

Iste, kon­tak­ty sú dôle­ži­té a nie je vôbec han­ba ich využiť na to, aby si oslo­vil ľudí, kto­rí ti v ces­te za úspe­chom môžu pomôcť. Na to pred­sa sú. A nie je tajom­stvom ani to, že na tej­to ces­te tre­ba mať aj tak tro­chu šťas­tie – byť naprí­klad v tom správ­nom čase na tom správ­nom mies­te, vedieť v tú správ­nu chví­ľu pove­dať správ­nu vec a pove­dať ju tak, aby ju počul ten správ­ny člo­vek.

No fak­tom ostá­va, že za väč­ši­nou self-made úspeš­ných ľudí, kto­rých sku­toč­ne nezas­tre­šu­jú mafiá­ni ale­bo zbo­hat­líc­ki rodi­čia s pofi­dér­ny­mi pod­ni­ka­teľ­ký­mi akti­vi­ta­mi, je pre­dov­šet­kým ich tvr­dá prá­ca a neoch­vej­né odhod­la­nie. Okrem toho, že muse­li poriad­ne makať, sa nesme­li ani ští­tiť vyhr­nu­tia ruká­vov, pre­bde­nia kopy nocí, odo­pie­ra­nia si pohod­lia a k tomu všet­ké­mu im neos­tá­va­lo než veriť, že to všet­ko jed­né­ho dňa pri­ne­sie svo­je ovo­cie. A zatiaľ čo mno­ho z nich v istom bode jed­no­du­cho zly­ha­lo, pár šťast­liv­com sa poda­ri­lo veci dotiah­nuť až do kon­ca a uspieť. A za to ich tre­ba rov­no strie­ľať — aspoň pod­ľa hate­rov.

Ealuxe-100-quotes-on-motivation-success-overcoming-obstacles-and-life-get-inspired-17-1024x695

foto: ealuxe.com

Mož­no je to kom­plex z minu­lej doby. Do 89. roku sa ľudí sna­ži­li nasi­lu pre­sved­čiť, že sme si všet­ci úpl­ne rov­ní a že si pre­to nikto neza­slú­ži dostať ove­ľa viac ako hocik­to ďal­ší. Pokiaľ bol v tej dob­re nie­kto veľ­ký boháč, bolo to podoz­ri­vé, pre­to­že to záro­veň zna­me­na­lo, že sa anga­žo­val s ľuď­mi, kto­rí režim vied­li a pred­sta­vo­va­li. Pod­ni­ka­te­ľom, ako ich pozná­me dnes, nikto byť nemo­hol, mož­nos­ti vlast­níc­tva súkrom­né­ho majet­ku boli obme­dze­né a rov­na­ko to bolo aj s kon­takt­mi so zahra­ni­čím a finanč­nej pod­po­ry.

Tak­že kon­cept bohat­stva sa pre star­šie gene­rá­cie ako­si auto­ma­tic­ky spo­jil s pofi­dér­nos­ťou a nečest­nos­ťou. Je to pocho­pi­teľ­né, no doba sa odvte­dy zme­ni­la. A aj keď pod­vá­dzať a byť nečest­ný sa dá aj dnes, záro­veň exis­tu­je ove­ľa viac mož­nos­tí, ako byť úspeš­ný legál­nou a čest­nou ces­tou, bez vyme­dze­nej poli­tic­kej či ide­olo­gic­kej prí­sluš­nos­ti.

Nečis­tej sto­py sa dote­raz nez­ba­vi­lo ani súkrom­né vlast­níc­tvo. Aj keď k nemu ľudia prí­du poc­ti­vo. Exis­tu­je u nás, mož­no opráv­ne­ne, a mož­no tak tro­chu pred­po­ja­to, pred­sta­va, že veci môžu byť dob­ré naj­mä ale­bo len vte­dy, keď sú verej­né. Opäť do istej mie­ry pozos­ta­tok socia­liz­mu. Súkrom­né ško­ly sú zásad­ne hor­šie ako tie verej­né, súkrom­né zdra­vot­níc­tvo je v pod­sta­te ekvi­va­len­tom naj­hl­b­šie­ho kru­hu Dan­te­ho pek­la, a podob­ne. Len­že prav­dou dnes je, že zatiaľ čo štát samoz­rej­me má pros­tried­ky na pod­po­ru nádej­ných talen­tov a star­tu­pov, v súkrom­ných rukách bude pros­tried­kov viac.

Verej­ný a súkrom­ný sek­tor sa jed­no­du­cho musia dopĺňať. Štát sa musí sústre­ďo­vať na finan­co­va­nie mili­ó­na ele­men­tár­nych vecí a robí to záro­veň povin­ne. Nemô­že si pove­dať, že namies­to opra­vy chod­ní­kov dá penia­ze len do vedec­ké­ho výsku­mu, ide­ál­ne by ich mal neja­ko roz­de­liť. Súkrom­ní inves­to­ri si však môžu vybe­rať a nemu­sia pri­hlia­dať na názor väč­ši­ny.

creativemornings

foto: techstars.com

Okrem toho, že máme v dneš­nej dobe opro­ti minu­los­ti viac mož­nos­tí na ces­tu k úspe­chu, máme rov­na­ko aj väč­šiu slo­bo­du slo­va. Veľa ľudí sa jej chy­ti­lo veľ­mi hor­li­vo a, pre­sved­če­ní o doko­na­los­ti svo­jich názo­rov, ako aj o tom, že ich všet­ci potre­bu­je­me počuť, ich bez hra­níc a osty­chu pre­zen­tu­jú naprí­klad na sociál­nych sie­ťach. Sú to inter­ne­to­ví bojov­ní­ci, kto­rí sa vyzna­jú do všet­ké­ho. A ako to už býva, naj­viac vždy kri­čia tí, kto­rí toho v hla­ve majú para­dox­ne naj­me­nej.

Zatiaľ čo cie­ľa­ve­do­mý a cti­žia­dos­ti­vý člo­vek s vízia­mi sa odo­vzdá prá­ci, jeho pra­vý opak bude aku­rát kri­ti­zo­vať a mať veľ­ké reči. Ich činy sú bez­výz­nam­né a vedo­mos­ti o danej prob­le­ma­ti­ke cha­bé, no vďa­ka moder­nej dobe majú hlas, kto­rý vytvá­ra opač­ný dojem. Dáva im mož­nosť sa zgru­po­vať s ľuď­mi podob­ných názo­rov a ich pohľad na vec tým ešte viac umocn­ňo­vať. Ute­šu­jú a utvr­dzu­jú sa, že oni sú tí dob­rí, zatiaľ čo tí, čo majú a dosa­hu­jú viac, musia byť jedi­ne tí zlí. Záro­veň sa im však nemô­že­me čudo­vať. Kri­ti­zo­vať pred­sa je jed­no­duch­šie ako konať a tvo­riť.

Theatre-Critics

foto: jakeorr.com

Na dru­hej stra­ne, na kon­štruk­tív­nej kri­ti­ke nie je vôbec nič zlé. Je naopak nevy­hnut­ná pre roz­voj, seba­ref­le­xiu, aj zdra­vé seba­ve­do­mie. Ak však kri­ti­zu­je­me všet­ko len pre­to, aby sme kri­ti­zo­va­li, nie­kde sa sta­la chy­ba. A mož­no tá chy­ba nie je v tom, čo sa kri­ti­zu­je, ale naopak v tom, kto kri­ti­ku ini­ciu­je.

Prav­da je však taká, že sama cel­kom netu­ším, ako je mož­né, že je v nás Slo­vá­koch toľ­ko zatr­pk­nu­tos­ti voči úspe­chu. Môžem len ana­ly­zo­vať a hádať. Mož­no je to frus­trá­cia z toho, že u nás veľa vecí nefun­gu­je a že veľa ľudí svo­ju moc a penia­ze nechut­ne zne­uží­va. Ako som už spo­mí­na­la, do veľ­kej mie­ry je to aj naše „kul­túr­ne dedič­stvo“. A mož­no aj tak tro­chu skla­ma­nie z toho, že nám bolo veľa nasľu­bo­va­né­ho a násled­ne veľa nespl­ne­né­ho.

Len­že bohu­žiaľ, život nie je fér, nikdy fér nebu­de a nie kaž­dý bude mať vždy rov­na­ké prí­le­ži­tos­ti, to isté šťas­tie na nápo­moc­né a ochot­né oko­lie, nebu­de v tom správ­nom čase na správ­nom mies­te a ani sa nena­ro­dí s tými istý­mi pred­po­klad­mi na úspech – či už ide o inte­lekt, prie­boj­nosť, ale­bo vyna­lie­za­vosť. A nie­kto tie pred­po­kla­dy mať môže, no naro­dí sa naprí­klad ako autis­ta a bude oko­lím zaška­tuľ­ko­va­ný ako nez­vlád­nu­teľ­ný, násled­kom čoho nikdy nebu­de mať pod­mien­ky na to, aby svoj talent vyjad­ril. Jed­no­du­cho, nikdy to nebu­de fér.

haters-725x732

foto: urbanette.com

Kaž­dý sme dob­rý v nie­čom inom, no naj­väč­ším zabi­ja­kom našich svet­lých strá­nok je zatr­pk­nu­tosť a pocit, že celý svet sa posta­vil pro­ti nám. Väč­ši­na úspeš­ných ľudí si veci muse­la tvrdo odma­kať a obrá­tiť ich vo svoj pros­pech. Ak im závi­díš, pre­meň ten­to pocit na nie­čo, čo ťa bude hnať dopre­du a moti­vo­vať k tomu, aby si ich aspoň dobe­hol, a nie naopak na nie­čo, čo ťa dože­nie aku­rát k ura­ze­ným a hater­ským komen­tá­rom na Face­bo­oku.

Hate-ovať nie­ko­ho za to, že je v nie­čom dob­rý a úspeš­ný, je jed­no­du­cho úbo­hé. A ak chce­me zme­niť túto slo­ven­skú črtu, čo dúfam chce­me, musí­me začať postup­ne a od seba. My, ako najm­lad­šia gene­rá­cia, máme naj­viac mož­nos­tí na roz­voj a záro­veň nie sme pozna­če­ní dobou a poli­tic­kou situ­áci­ou, kto­rá by nás v roz­vo­ji obme­dzo­va­la. Je ško­da to využiť aku­rát bojom za klá­ves­ni­cou na sociál­nych sie­ťach. Nebuď­me národ hate­rov, pro­sím.

Screen Shot 2016-04-10 at 00.52.57

foto: hap­pi­de­vil, zdroj titul­nej foto­gra­fie: ahenonrcj.wordpress.com

Pridať komentár (0)