Prestaň sa obviňovať z lenivosti: Renomovaná psychiatrička radí, ako mozog naučiť milovať námahu

Moderný život naučil mozog milovať nenáročné cesty. Jedno kliknutie zabezpečí jedlo, ďalšie pridá dávku zábavy, tretie okamžite stlmí nepohodu. Komfort sa stal predvoleným nastavením.

Lenže potom príde chvíľa, ktorá sa nedá odkliknúť. A zrazu sa celé telo správa, akoby šlo o hrozbu. Anna Lembke, psychiatrička zo Stanfordu, vysvetľuje, prečo dnes aj obyčajné veci pôsobia ťažšie ako kedykoľvek predtým a čo musí človek urobiť, aby mozog znovu vnímal námahu ako zdroj vnútornej sily.

Prečo náš mozog odmieta ťažké veci

Keď mozog dostáva odmeny rýchlo a „lacno“, začne považovať námahu za zlý obchod. Lembke pre portál CNBC hovorí, že ľudia čoraz viac pociťujú odpor voči aktivitám, ktoré vyžadujú sústredenú námahu, či už ide o cvičenie alebo učenie sa novej zručnosti.

V pozadí pracuje dopamínový systém, teda mechanizmus motivácie a očakávania. Vedci opisujú, že dopamínové neuróny reagujú na rozdiel medzi tým, čo mozog čakal, a tým, čo skutočne prišlo, a práve tento signál učí mozog, za čo sa oplatí zabojovať.

Tu vzniká paradox, ktorý si veľa ľudí vysvetľuje nesprávne. Keď sa človeku do niečoho nechce, neznamená to automaticky lenivosť alebo slabý charakter. Model očakávanej hodnoty kognitívnej kontroly, ktorý rozpracoval neurovedec Amitai Shenhav, ukazuje, že mozog zapína mentálne úsilie len vtedy, keď očakávaný zisk preváži subjektívne náklady. Preto sa náročné veci často rozpadajú v tej najhoršej sekunde: v sekunde rozhodnutia.

„Ak čakáme až na tú chvíľu, keď sa máme rozhodnúť, či urobíme niečo náročné alebo nie, takmer vždy sa rozhodneme, že to neurobíme,“ hovorí Lembke. „Ak si však plán urobíme vopred, povedzme deň predtým: ‚Zajtra vstanem v tomto čase, pripravím si veci a pôjdem do fitka‘, je oveľa pravdepodobnejšie, že sa do tejto aktivity naozaj pustíme.“

Ako prekonať odpor k námahe

Psychológ Peter Gollwitzer tento princíp formalizoval do konceptu implementačných zámerov. Ukázal, že formulácie typu „keď nastane situácia X, spravím Y“ dramaticky zvyšujú pravdepodobnosť konania.

Kľúčový rozdiel spočíva v tom, že plán eliminuje potrebu rozhodovať sa pod tlakom. Mozog už nemusí zvažovať, či sa mu chce. Nasleduje pripravený scenár. Lembke odporúča plánovať detaily, nie abstrakcie. Konkrétny čas, konkrétne miesto, konkrétne kroky. Takýto plán obchádza odpor, ktorý by inak vznikol.

Ďalšia vrstva sa týka sociálneho prostredia. Lembke upozorňuje, že skupinový kontext výrazne zvyšuje vytrvalosť. Tento jav podporuje aj výskum publikovaný v JAMA Internal Medicine, ktorý sledoval zmeny správania u párov. Ak jeden partner začal cvičiť alebo meniť stravovanie, druhý partner mal významne vyššiu šancu urobiť to isté.

Potom prichádza tretia, často prehliadaná vec: spôsob, akým človek interpretuje zlyhanie. Lembke varuje pred uvažovaním „všetko alebo nič“, najmä pri novoročných predsavzatiach.

Zdôrazňuje, že neúspech nemá vyvolať hanbu. Hanba totiž nefunguje ako palivo, skôr ako brzda. Koncept abstinenčného porušenia klinického psychológa G. Alana Marlatta presne opisuje tento mechanizmus. Po drobnom zlyhaní nasleduje sebaobviňovanie, pocit morálneho zlyhania a návrat k pôvodnému správaniu.

Proti tomuto efektu stojí sebasúcit. Metaanalýza v Health Psychology Review ukazuje, že ľudia s vyššou mierou sebasúcitu vykazujú konzistentnejšie zdravé správanie a lepšiu psychickú stabilitu.

Najzásadnejší posun však prichádza v chápaní samotnej námahy. Moderná psychológia ukazuje, že úsilie dokáže zvyšovať subjektívnu hodnotu výsledku. Trends in Cognitive Sciences prináša dôkazy, že ľudia často vnímajú odmenu ako hodnotnejšiu práve preto, že si ju museli zaslúžiť. Námaha teda nemusí predstavovať len cenu, ale dokáže tvoriť aj hodnotu.

Čítaj viac z kategórie: Lifehacking