„Smrť nie je strašiak, je to súčasť života.“ Odborník vysvetlil, ako o nej hovoriť s deťmi

10. februára 2025 o 20:55

So smrťou sa denne stretáme v médiách
Ak zasiahne naše okolie, často zamrzneme a nevieme, ako reagovať
Špecializovaný poradca radí, ako o nej hovoriť bez strachu

Freepik AI, Pexels/Brett Sayles

So smrťou sa denne stretáme v médiách
Ak zasiahne naše okolie, často zamrzneme a nevieme, ako reagovať
Špecializovaný poradca radí, ako o nej hovoriť bez strachu

Nech už smrť vnímame akokoľvek, jedno je isté – je univerzálnou súčasťou nášho bytia. Denne sa s ňou stretávame v správach, filmoch či videohrách, kde je často len abstraktným pojmom, fikciou či štatistikou.

No keď zasiahne naše blízke okolie, všetko sa mení. Často zamrzneme, nevieme, čo povedať, ako reagovať. A hoci na smrť sa asi nikdy nedá pripraviť, hovoriť o nej môže pomôcť – zmierniť strach, spracovať smútok, nájsť slová tam, kde ich inak niet.

Tá najnáročnejšia téma

Najnáročnejšie je však hovoriť o smrti s blízkymi a ešte ťažšie s deťmi. Ako im oznámiť, že svojho blízkeho už neuvidia? Vieme im vysvetliť, čo smrť znamená, bez toho, aby sme im ublížili? Ako im pomôcť pochopiť, že smrť je prirodzenou súčasťou života, a zároveň ich nevystrašiť? A ako si zachovať silu, keď sa sami cítime zlomení?

Mentálny reset za pár minút. Skúsená psychologička nám prezradila, ako zatočiť so slabým sebavedomím

Na tieto a mnohé iné otázky nám odpovedal Mgr. Ľuboš Moravčík, odborník s dlhoročnou praxou v oblasti sociálnej práce. Pôsobil ako sociálny pracovník v OZ Svetielko nádeje a rodinám pomáhal aj na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie a v Detskom mobilnom hospici. V súčasnosti je špecializovaným sociálnym poradcom v rodinnej poradni v Banskej Bystrici.

Prečo je smrť stále tabu téma?
Prečo je dôležité hovoriť o smrti otvorene?
Ako citlivo oznámiť niekomu smrť blízkeho?
Aké chyby robia ľudia pri komunikácii so smútiacimi?
Ako vysvetliť deťom koncept smrti podľa veku?

Prečo je smrť v našej spoločnosti stále tabuizovaná téma?

Má to zrejme viac dôvodov. Rýchlosť a miera zmien spoločnosti za posledné dekády je veľmi veľká. V mnohých oblastiach sme sa ako spoločnosť výrazne posunuli, ale mnohé schopnosti sme stratili. Ľudia viac zomierajú v nemocniciach, v domovoch pre seniorov a v inštitúciách.

O mnohých starších ľudí na sklonku života alebo o vážne chorých sa už nestará rodina, ale profesionáli. Nežijeme so zomierajúcimi, ale chodíme ich navštevovať. Čiastočne to má súvis s pracovno-ekonomickým nastavením našej spoločnosti.

Smrti sa prirodzene bojíme – je konečná, definitívna, môže byť zdrojom úzkosti a obáv. Smrť každého človeka v našom okolí nám pripomína našu vlastnú konečnosť a nepríjemne nás vytrháva zo zabehnutých koľají.

Väčšinou sa s témou smrti konfrontujeme, keď niekto zomrie, ale málokedy sa o nej rozprávame v bežné dni. Preto prestáva byť súčasťou nášho života, našich rozhovorov, nelúčime sa s našimi zomierajúcimi, nerozprávame sa s nimi – čiastočne preto, lebo nevieme, čo máme hovoriť, ako sa máme správať. To všetko vytvára okolo smrti atmosféru nepríjemnosti, porážky – démonizujeme ju a bojíme sa jej.

Aké sú dôsledky toho, že sa o nej málo hovorí?

Ten dôsledok je paradoxný – nie je prítomná v našom bežnom uvažovaní o živote, ale dokážeme sa na ňu pozerať v televízii či v kine. Chodíme okolo cintorínov, vidíme výklady pohrebníctiev, cez Covid sme sledovali štatistiky, koľko ľudí zomrelo. Vytratila sa osobná rovina konfrontácie s vlastnou smrteľnosťou – medzi kolegami, s rodinou.

Prídu sviatky spomienky na zosnulých a riešime kvety, sviečky, upratovanie a návštevu hrobov. Odohrá sa však v domácnostiach aj tá neviditeľná vec na pozadí? Načne sa v rodine rozhovor o vlastnej smrteľnosti?

O tom, ako by sme si predstavili poslednú rozlúčku, či sa jej obávame, ako ju vnímame, ako ju reflektujeme, ako sa rozprávame o tých, ktorí zomreli, alebo ako smútime a trúchlime? Myslím si, že percento rodín, ktoré tú tému aspoň raz do roka otvoria, je mizivé.