Spoveď dievčaťa z Oravy: Po coming oute ju vyhnali z domu. „Posielali ma do kresťanských nápravných centier, na lásku k blížnemu zabudli“

Odmietnutie rodinou na základe inej orientácie, nie je na Slovensku ničím zvláštnym. Táto problematika nastáva predovšetkým v rodinách so silným náboženským cítením, niekedy však len na základe predsudkov voči LGBT+ komunite, ktoré v našej kultúre stále pretrvávajú.

Či už sú to pohoršené slová z úst politikov, komentáre na sociálnych sieťach, navrhované zákony, ktoré priamo vplývajú na kvalitu ich života alebo všeobecný odpor, s ktorým sa môžu stretávať na dennej báze, tento problém je momentálne veľmi citeľný.

O tom, aké je to vyrastať v kresťanskej rodine pre človeka z LGBT+ komunity nám porozprávala Lenka. Uvedomujeme si a vnímame existenciu kresťanských komunít, ktoré sú otvorené členom tejto komunity, tento srdcervúci príbeh je však rovnako potrebný ako pozitívne príbehy ľudí, ktorí s prijatím problém nemali.

• Čím si Lenka prešla, keď rodine oznámila svoj „coming out“
• Ako sa k nej správala jej kresťanská rodina
• Čo zažila od svojho okolia
• Aké možnosti podpory majú členovia LGBT+ komunity

Hoci Lenka pre zachovanie zvyškov pokoja vo svojej rodine ostáva v anonymite, jej príbeh je rovnako skutočný ako príbeh tisícov ľudí, ktorí sú v našej krajine znevýhodnení na základe ich orientácie alebo rodovej identity.

Porozprávala nám o svojej výchove, o Desatore, ktorým boli odôvodnené jej „hriechy“ a o nádeji, ktorú ani táto skúsenosť nedokázala uhasiť. Hoci jej rodina na lásku k blížnemu zabudla, pre ňu je to hlavná lekcia, ktorú si z kostola odniesla.

Môžeš sa s nami podeliť o spomienky na detstvo a o to, ako ho kresťanské hodnoty v tvojej rodine ovplyvnili?

Asi je dôležité podotknúť, že som sa narodila do rodiny, kde bol jeden rodič ateista a druhý katolík. Avšak na základe ich spoločnej dohody sa rozhodli, že ich deti budú vychovávané v náboženstve. A tak bolo.

Ja som vieru praktizovala približne do 14-teho roka života, kedy sa moje presvedčenia prestali zhodovať s kostolným poriadkom. Dovtedy som na základe svojej slobodnej vôle chodila do kostola, pravidelne sa modlila a zúčastňovala na rôznych aktivitách, ktoré fara v tom čase deťom ponúkala, a s radosťou.

S odstupom vidím, že som tam nechodila ani tak kvôli viere v Boha, ako kvôli tomu, že viera samotná v našej dedine vyformovala skupinu ľudí, ktorí sa stretávali a ja som sa medzi nimi cítila prijatá. Paradoxne to, čo ma do tej viery vtiahlo, ma nakoniec od viery odvrátilo. 

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory