V 21. storočí bez pitnej vody: Desaťtisíce Slovákov prežívajú z 10 litrov denne, Taraba ju označil za národnú prioritu

Pitná voda tečúca z kohútika pôsobí ako úplná samozrejmosť. Pre desaťtisíce ľudí na juhu Slovenska však samozrejmá nie je. Upozornil na to minister cestovného ruchu a športu Rudolf Huliak, ktorý zverejnil video z obce Dubovec v okrese Rimavská Sobota, kde ľudia čakajú na cisterny s vodou.

Málokto si pritom uvedomuje, že budovanie vodovodov a kanalizácií malo ešte donedávna na starosti ministerstvo životného prostredia na čele s Tomášom Tarabom. Ten z tejto témy spravil svoju vlajkovú prioritu, dokonca ju označil za národnú prioritu a verejne hovoril, že je hanba, ak v 21. storočí niektoré oblasti Slovenska stále nemajú poriadne zásobovanie vodou. O pár rokov neskôr sa však ukazuje, že desaťtisíce ľudí na juhu krajiny naďalej nemajú pitnú vodu z kohútika. Huliak a Taraba sú dnes navyše politickí rivali.

Hoci jeho vystúpenie má zreteľný politický podtón, samotný problém je reálny, dlhodobý a podľa kontrolných orgánov systémový.

Vo videu zo spomínanej obce Huliak tvrdí, že s dodávkou pitnej vody má problém približne 20-tisíc obyvateľov v 38 obciach na juhu Slovenska. Do Dubovca podľa jeho slov trikrát do týždňa prichádza cisterna, ktorú zabezpečuje okresný úrad za pomoci armády, a na jedného človeka pripadá prídel len okolo 10 litrov vody na deň. Táto voda pritom musí vystačiť na všetko, od pitia a varenia cez hygienu až po starostlivosť o zvieratá.

Celé video z obce Dubovec zverejnil Rudolf Huliak na sociálnej sieti. 

Minister zároveň pripomenul, že pred dvoma rokmi sa v regióne konalo výjazdové rokovanie vlády, po ktorom sa mal uskutočniť hydrogeologický prieskum, no podľa starostov sa odvtedy nič nepohlo.

Starostovia dotknutých obcí preto podpísali spoločnú petíciu a žiadajú riešenie. Tieto konkrétne čísla pochádzajú z Huliakovho vystúpenia, no celkový obraz potvrdzujú aj nezávislé kontrolné orgány.

Čím sa Taraba ako minister chválil

Tomáš Taraba počas svojho pôsobenia na envirorezorte opakovane zdôrazňoval, že vodovody a kanalizácie sú preňho číslo jeden. Ako potvrdil aj v médiách, celkové náklady na dobudovanie kanalizácií na Slovensku odhadoval na približne 1,5 miliardy eur a presadzoval presun eurofondov z menej dôležitých projektov práve na vodu. Robil z odkanalizovania obcí svoju vlajkovú prioritu a opakovane sa chválil počtom obcí, ktorým envirorezort s kanalizáciou pomohol. Problém je, že ani tieto investície nevyriešili to, čo ľudí v Dubovci trápi najviac, teda pitnú vodu z kohútika.

Kanalizácia nie je to isté čo pitná voda

Toto je bod, ktorý treba vysvetliť úplne jasne. Kanalizácia a vodovod sú dve odlišné veci. Kanalizácia je sústava potrubí, ktorá z domácností odvádza znečistenú odpadovú vodu do čistiarne. Vodovod je naopak sústava, ktorá do domácností privádza čistú pitnú vodu. Obec teda môže mať novú kanalizáciu a čistiareň odpadových vôd, no stále nemusí mať odkiaľ brať pitnú vodu.

Názorne to vidno na vlajkovom projekte z Gemera. Envirorezort pod Tarabovým vedením ohlásil výstavbu novej kanalizácie v obciach Rochovce, Slavošovce a Čierna Lehota v okrese Rožňava za vyše 14 miliónov eur, pričom väčšinu hradia eurofondy. Vznikne tam takmer 10 kilometrov kanalizačnej siete a čistiareň pre približne 3 100 obyvateľov. Ide však výlučne o kanalizáciu a čistenie odpadových vôd, nie o privedenie pitnej vody. Odkanalizovanie obce teda automaticky neznamená, že z kohútika potečie pitná voda, a práve preto sa Taraba môže chváliť číslami o kanalizáciách, kým ľudia v susedných obciach žijú z cisterien.

Aká je realita: tieto okresy sú na tom najhoršie

Že nejde o ojedinelý výmysel, dokladá aj Najvyšší kontrolný úrad SR. Podľa zistení NKÚ je najhoršia situácia s pitnou vodou a kanalizáciou práve v južných regiónoch, pričom medzi najkritickejšie okresy patria Trebišov, Krupina a Rimavská Sobota. Dubovec teda nie je výnimka, ale typický príklad celej oblasti.

Podľa reportáže STVR je dnes približne 470 slovenských obcí stále úplne bez verejného vodovodu, pričom národný plán ich pripojenia rezort investícií opakovane odkladá. Najhoršie je na tom východ, kde v Prešovskom kraji nemá prístup k pitnej vode z vodovodu takmer 18 % ľudí a v Košickom kraji 13 %.

Slovensko sa pritom už pri vstupe do Európskej únie zaviazalo zásobovať pitnou vodou aspoň 90 % obyvateľov. Tento cieľ sa však podľa NKÚ dlhodobo nedarí naplniť a práve chudobnejší juh a východ krajiny ťahajú za kratší koniec.

V praxi to znamená, že zatiaľ čo väčšina Slovenska berie vodu z vodovodu ako nudnú samozrejmosť, tisíce domácností sú odkázané na studne, ktoré vysychajú alebo nie sú pitné, prípadne priamo na dovoz vody cisternami.

Je Slovensko naozaj bohaté na vodu?

Práve v tomto spočíva najväčší paradox celej situácie. Slovensko sa dlhodobo prezentuje ako krajina mimoriadne bohatá na kvalitnú podzemnú a pitnú vodu, čo vo videu pripomenul aj samotný minister. Na jednej strane teda patríme medzi vodou najbohatšie krajiny, no na druhej strane máme obce, kde voda z kohútika netečie vôbec.

Vysvetlenie nie je v nedostatku vody ako takej, ale v chýbajúcej infraštruktúre, ktorá by ju dostala k ľuďom. Zdroje vody v krajine síce sú, no bez potrubí, vodojemov a úpravní sa k obyvateľom konkrétnej obce jednoducho nedostanú. Problém teda nie je prírodný, ale v prvom rade investičný a organizačný, a práve preto je riešiteľný, ak sa doň vloží dostatok peňazí aj politickej vôle.

Čo bude ďalej

Dotknuté obce dnes tlačia na štát spoločnou petíciou a žiadajú konkrétne kroky, v prvom rade dávno sľúbený hydrogeologický prieskum, ktorý by ukázal, odkiaľ sa dá voda reálne priviesť. NKÚ zároveň opakovane odporúča vláde zvýšiť investície do nových vodovodov, jasne rozdeliť zodpovednosti medzi štát a samosprávy a sprísniť kontrolu.

Kým sa tak stane, zostáva realitou, že v 21. storočí žijú na Slovensku tisíce ľudí odkázaní na cisternu a prídel pár litrov vody na deň. Či sa po medializácii a petíciách konečne pohnú ľady, ukáže až to, koľko peňazí a energie štát do riešenia reálne vloží. Pre obyvateľov Dubovca a ďalších desiatok obcí pritom nejde o politiku, ale o úplne základnú potrebu každého dňa.