Ako Oscar zavítal na Slovensko. Film Pán Nikto proti Putinovi ukazuje autentické propagandistické Rusko (KOMENTÁR)

V utorok večer si sadám do kina Lumière a idem na film, ktorý som chcela vidieť dávno predtým, ako získal sošku. Len nikdy nebol čas. Až keď som sa dozvedela, že prídu aj tvorcovia zo susedného Česka, povedala som si, že si ten čas nájdem. A to som netušila, že príde aj Oscar.

Upozorňujem, že tento text obsahuje spoilery, takže ak si to ešte nevidel – skrátka choď.

Pohľad do Putinovho sveta

Po invázii Ruska na Ukrajinu sa zmenilo mnohé. Ukrajina aj celý svet. Film Pán Nikto proti Putinovi (2025) však ukazuje úplne inú stránku celého konfliktu. Ukazuje to, čo sa stalo po „špeciálnej vojenskej operácii“ (ako to Vladimir Putin rád nazýva) v Rusku.

Cez pohľad bežného učiteľa film ilustruje, ako dokázala ruská propaganda potichu a plíživo vstúpiť do životov žiakov a ich rodín v mestečku Karabaš. Uprostred celého príbehu stojí kameramam, rozprávač a učiteľ Pasha (Pavel Talankin), ktorý je krásnym príkladom toho, že ak chceme niečo zmeniť, musíme začať od seba.

Keď sa deti na školách začnú učiť namiesto bežných predmetov o vojnovej propagande a podpore režimu, stojí hlavný predstaviteľ pred obrovskou morálnou dilemou – bude len nečinne prizerať alebo sa pokúsi robiť niečo inak? Z pozície školského kameramana a učiteľa sa zrazu napriek svojej nevôli stáva akýmsi dokumentaristom propagandy v škole, ktorú nadovšetko miloval.

Z jeho frustrácie však vzniká čosi unikátne. Spája sa s dokumentaristami, ktorí chcú jeho materiály premeniť na film. Začne teda nakrúcať nielen štátom nariadené aktivity, ale aj každodenný život v škole a mimo nej, s cieľom ukázať svetu vplyv vojny a autoritárskeho režimu.

Zaujímavosťou je, že film sa mal pôvodne volať Putin’s clasroom. Krátko pred spustením marketingovej kampane to ale zmenili na Pán Nikto proti Putinovi. Lebo pre Putinov režim bol Talankin naozaj nikto. Aj keď teraz sa ukazuje, že je skutočne NIEKTO.

To, čo vieme, že sa deje…

Pri mnohých scénach som si hovorila, že tá cieľovka, ktorá by mala povinne tento film vidieť so mnou v kinosále nesedí. Ľudia, ktorí neveria, že v Rusku nie sú všetci len šťastní a presvedčení o tom, že Rusi denacifikujú a demilitarizujú Ukrajinu. Títo ľudia buď nevidia, alebo nechcú vidieť, že propaganda začína v krajine ovládanej Putinom už v útlom veku. A to na školách, kde učil aj Pasha.

Deti musia recitovať básničky poplatné režimu, vojnu nazývať špeciálnou vojenskou operáciou, písať ďakovné listy vojakom a učiť sa „ruskú verziu“ dejín. Školské okná zdobia vojnové „Z“, ktoré hlavný protagonista preliepa na X-ká, ktoré, naopak, znamenajú odpor voči tomu, čo sa na Ukrajine deje.

Rozbieha svoju malú revoltu. Namiesto ruskej hymny púšťa tú americkú v podaní Lady Gaga a odstraňuje ruskú vlajku z budovy školy. Má veľkú odvahu. A ja si želám, aby viacerí ľudia mali takú odvahu. Nielen v Rusku.

Pochopil, že ak chce takto ďalej pokračovať, jeho budúcnosť v tejto krajine nebude naďalej možná. A on pokračovať chce. Spája sa s režisérom Davidom Borensteinom a posiela mu, čo natočil. Ten sleduje hodiny a hodiny materiálov, aby film mohol uzrieť svetlo sveta.

Na pozadí rieši aj to, že Pasha bude musieť z Ruska odísť. Všetko musí prebehnúť tak, aby bol v bezpečí, až potom môže snímka dostať mediálnu pozornosť, inak by to bolo príliš nebezpečné. Aby som nenapínala, podarilo sa to a Pavel Talankin je v bezpečí, ale k tomu sa ešte dostanem.

zdroj: SIU/Dominika Körtvélyesiová

Malý zázrak

Najlepší dokument koprodukovali českí tvorcovia Radovan Síbrt a Alžběta Karásková. Prichádzajú do malej sály bratislavského kina bezprostredne po skončení filmu. Prišli skromne, vlakom. Už od vstupných dverí vidieť, že sa im v rukách čosi trbliece. V klasickej českej „síťovke“ nesú sošku Oscara a na stôl vykladajú aj (nie menej dôležitú) zlatú sošku v tvare masky, čiže cenu BAFTA. Tak ďaleko to dokument o „obyčajnom“ ruskom učiteľovi dotiahol. Až k najprestížnejším filmovým cenám.

Radovan Síbrt a Alžběta Karásková sa zhodujú na tom, že skutočnosť, že film vôbec vznikol, je malý zázrak. S Pashom komunikovali výhradne cez šifrované správy, na prvom mieste bola bezpečnosť, nikoho nechceli ohroziť. Až neuveriteľne znie, že ho po celú dobu nikto ani „nebonzol“, že spolupracuje na filme, ktorý nie je oslavou režimu.

Českí tvorcovia napriek tomu s humorom spomínajú, že keď film dostal Oscara, v Rusku sa písalo, že sošku dostal film o prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Čo nie je nič prekvapivé, ohýbanie udalostí je tejto krajine tak nejak vlastné. Propaganda sa snažila zneužiť aj Pashovu mamu, o ktorej tvrdili, že dostala výpoveď. Síbrt s Karáskovou však s úsmevom dodávajú, že ona si to o sebe prečítala v novinách. Keď akurát sedela v práci, z ktorej ju mali už podľa provládneho plátku dávno vyhodiť.

Ešte pred prestížnym ocenením videlo len v Európe film pol milióna divákov. Či je to veľké číslo? Obrovské. Chodím do kina prevažne na nezávislé filmy. A niekedy som v kine sama, možno s tromi ďalšími ľuďmi. Konkurovať Avatarovi alebo Avengers je v dnešnej konzumnej dobe totiž naozaj ťažké…

Vzhľadom na riadenie USA Donaldom Trumpom nebolo jednoduché preraziť ani v Amerike. Avšak predsa sa podarilo. Pán Nikto proti Putinovi sa tu stal druhým najnavštevovanejším dokumentárnym filmom. Prvý bol film Melánia, čomu nerozumiem ani ja, ani českí koproducenti, a podľa šumu v kinosále, ani ostatní diváci.

Paša nechcel hovoriť o sebe

Začiatok celého natáčania sprevádzalo niekoľko náhod, hovorí česká koproducentka Alžběta Karásková. Najprv Pasha zareagoval na inzerát na sociálnych sieťach, ktorý hľadal príbeh z Ruska. Hľadal svedectvá ľudí, ktorým plnohodnotná invázia Ruska na Ukrajinu zmenila život.

To, že na druhej strane nesedel nikto, kto by ho udal, bol zázrak. Pasha totiž vo svojej frustrácii napísal otvorený list, v ktorom vyjadril svoj názor, čo ho mohlo stáť slobodu. Na druhej strane však sedel človek, ktorý posunul správu ďalej, vďaka čomu sa spojil s Davidom (režisérom pozn. red.). David tak získal informáciu o človeku, ktorý chce hovoriť, je frustrovaný a nachádza sa v pozícii, z ktorej môže vyrozprávať niečo zásadné.

Komunikácia medzi nimi prebiehala cez tlmočníka, keďže nemali spoločný jazyk. Pasha nie je profesionálny rozprávač ani filmár, je pomocný učiteľ s určitými skúsenosťami s videotechnikou, no chýbala mu schopnosť rozprávať príbehy. David zase naopak nemal priamy prístup k situácii, ale je skvelý rozprávač.

Spojením týchto dvoch svetov vznikla exkluzívna možnosť nahliadnuť do prostredia, kam by sa žiadny bežný filmár nedostal, pretože by sa správanie ľudí pred kamerou okamžite zmenilo. Keďže Paša bol na mieste s kamerou, všetci vedeli, že to je jeho úloha. Nikto ho nevnímal ako cudzí element, a tak to mohlo fungovať.

David z Dánska s ním komunikoval na diaľku a usmerňoval ho, čo by ešte potrebovali natočiť. „Paša najprv nechcel hovoriť o sebe, ale o veciach, ktoré videl pred sebou. David si však rýchlo uvedomil, že to má byť príbeh jedného učiteľa, jedného Rusa, ktorý musí z krajiny odísť, pretože tam nemôže zostať,“ dodáva Karásková.

Neopustil Rusko preto, lebo ho nemal rád

Hoci je film pre niekoho možno smutný, jeho veľká sila a medzinárodný úspech spočívajú aj v tom, že je v ňom veľa momentov, kedy je Paša nesmierne vtipný, a jeho slová sú zásadné, dopĺňa

„Všetci v tomto projekte sme boli od začiatku otvorení. Sme dospelí a príčetní ľudia, a tak sme od začiatku hovorili o tom, čo to môže obnášať, predovšetkým samotnému Pavlovi, keďže preňho  je táto obeť najväčšia. Vo filme je kľúčové, že Paša neopúšťa Rusko preto, že by ho nemal rád. On tú krajinu miluje. Nechal tam mamu, súrodencov aj priateľov. Život, ktorý začal pred dvoma rokmi, je preňho úplne nový. V tom čase nevedel, do čoho ide, a podstúpil obrovskú odvahu. Robil to dobrovoľne s vedomím všetkých zúčastnených a s vedomím rizika, že sa mu môže niečo stať, hoci sa mu snažíme poskytnúť maximálnu možnú ochranu.“

zdroj: Na snímke Alžběta Karásková a Radovan Síbrt, českí koproducenti filmu Pán Nikto proti Putinovi. SIU/Dominika Körtvélyesiová

Paša vlastne nemal veľmi na výber. Buď by zostal na mieste a podieľal sa na lži, alebo o nej bude hovoriť a odíde. Ak by nechcel skončiť vo väzení alebo s rozbitou hlavou niekde v lese, veľa možností nemal. Paša nie je politik. Nemá ego človeka, ktorý chce meniť spoločnosť a zosadiť Putina. To v sebe nemá. Nie je ako Navaľnyj, ktorý sa do Ruska vrátil, aby bojoval s režimom. Ako hovorí Paša: Chce žiť obyčajný život obyčajného človeka, ideálne tam, kde vyrástol. Najradšej by žil v Karabaši.

Kufor plný harddiskov

Síbrt a Karásková sedia pred malým publikom s veľkou vďakou a pokorou, odpovedajú na množstvo otázok a odpovede sú veľmi ťažké opätovne reprodukovať. Pár vecí mi ale utkveli. Najviac samozrejme ľudí zaujíma to, čo sa stalo s Pashom po tom, ako všetok tento obrazový materiál vypustil do sveta. Dobrá správa je, že so všetkou možnou pomocou sa podarilo už bývalého učiteľa prepraviť do Českej republiky. Cestuje, dáva rozhovory a užíva si demokraciu. Skutočnú, nie tú ruskú.

Vo filme nevidíme nielen to, čo sa s ním stalo, ale ani to, ako presne odišiel. Malo to vyzerať, že ide len na dovolenku, preto si zobral len jeden kufor. Dokumentaristi aj všetci, s ktorými komunikoval, mu prízvukovali, aby si zobral len to najnutnejšie. Síbrt ale hovorí, že keďže je Pasha „skutočne originál“, zobral to po svojom.

Keď kufor otvorili, bol plný harddiskov, ktoré z Ruska prepašoval. To nebolo úplne všetko. Mal tam aj nejakú zvláštnu ruskú komunistickú hračku či dokonca prospekt z pražskej galérie o ruských ikonách, ktorú kedysi niekto do Ruska doniesol ešte z Československa. Toto boli darčeky od Pashu. Oblečenie si nezobral žiadne, všetko si kúpil až v Česku.

Zaujímavé je, že sa nepozeráme na dokument, kde ide hlavný hrdina „from zero to hero“. My len sledujeme situáciu okolo neho. Radovan Síbrt s úsmevom hovorí, že David Borenstein musel Pashu veľmi presviedčať, aby sa na pár záberov posadil pred kameru on sám. Dokopy poslal len nejakých 7 minút materiálov, z toho vo filme vidíme 5 až 6 minút. Tvorcovia jednoducho pracovali s tým, čo mali.

Bratislava má novú kultúrnu „baštu“. Unikátny priestor prináša butikové kino, výberovú kávu a galériu

Podľa Karáskovej Pasha veľmi rád vtipkuje o tom, čo ho v blízkej dobe čaká. Vzhľadom na to, že je svojský, spomína aj chovanie delfínov vo Vltave (lebo by bolo super keby skákali cez Karlov most) alebo šoférovanie električky. Je veľmi ťažké odhadnúť, čo je humor a čo myslí vážne, čo v konečnom dôsledku cítiť aj z jeho štýlu humoru, ktorý nás celým filmom sprevádza.

Príbeh strateného Oscara

Aby toho nebolo málo, zlatú sošku si až tak dlho Pavel Talankin neužil. Síbrt s Karáskovou spomínajú, ako mu Oscara na letisku vo Frankfurte stratili. Hoci sa už medzičasom našla, patálie, ktoré s ňou zažil počas letiskovej kontroly, by asi nikto nepredpokladal. Možno sa na tom teraz zasmejeme, ale Karásková hovorí, že smutným aspektom celého príbehu je to, že keby Pasha nebol Rus, asi by sa to nestalo.

Najprv ho cez kontrolu na letisku v New Yorku nechceli pustiť, pretože Oscara vyhodnotili ako zbraň. Potom bol problém, že si ju nemôže zobrať do kabíny ani pilot, lebo by mohlo byť niečo vnútri a skener to skrátka nezachytí. Tak teda sošku starostlivo zabalili a poslali ju do Frankfurtu spoločnosťou Lufthansa. Avšak po vystúpení z lietadla Talankin nešťastný volal do Čiech so slovami: „No Oscar.“ Niekde sa stala chyba, soška za film Pán Nikto proti Putinovi bola zrazu nezvestná.

Len pár dní dozadu BBC informovalo, že hlavný protagonista je o krok bližšie k návratu vzácnej ceny. Letecká spoločnosť Lufthansa uviedla, že Oscara našli a je na ceste k hlavnému protagonistovi.

Prečo by mal tento film vidieť každý alebo prečo je propaganda tak nebezpečná

Dôvod, prečo toto všetko píšem, je jednoduchý. Na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí vyslovene adorujú Putinov režim a súčasné Rusko. Avšak nevidia, čo sa za tým skutočne skrýva. Plno vojakov, ktorí nevedia do čoho idú. Plno rodín, ktoré sú hrdé na svojich bojovníkov, ale už ich nikdy neuvidia. A neuveriteľne veľa mladých ľudí, ktorí si nestihli vytvoriť vlastný obraz, vlastné ideály ani vlastný názor.

Keď sa naši slovenskí politici postavia na Červené námestie a hovoria o lacnom masle či dostatku toaletného papiera, nemá to nič spoločné so skutočným Ruskom. Hovoria len o tom, čo chce propaganda, aby sme videli. Len o tom, čo vyhovuje Vladimirovi Putinovi aj jeho ideálom.

Bizarné zlyhanie kritického myslenia z Ruska: Učitelia si vyrábali alobalové čapice, chránili sa pred NATO

Veľmi by som chcela, aby tento film púšťali v školách. Chcela by som, aby ho pustila verejnoprávna televízia, chcela by som, aby sa o ňom diskutovalo a hlavne, aby sa jeho posolstvo tlmočilo ďalej.

Na záver si dovolím citovať bývalého českého prezidenta Václava Havla: „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.“ Nech je tento výrok mementom tejto doby. Nenechajme si nanútiť iné verzie pravdy, hľadajme hlbšie pod povrchom. Lebo za nás to nikto neurobí.

Čítaj viac z kategórie: Názory a komentáre